Denník N

Bol som naivný, tvrdí odchádzajúci šéf komory sociálnych pracovníkov, ktorý kontroloval Čistý deň

Zuzana Tománková z vedenia zariadenia Čistý deň, minister práce Ján Richter a Peter Kulifaj, odchádzajúci šéf Slovenskej komory sociálnych pracovníkov. Foto – TASR a archív PK
Zuzana Tománková z vedenia zariadenia Čistý deň, minister práce Ján Richter a Peter Kulifaj, odchádzajúci šéf Slovenskej komory sociálnych pracovníkov. Foto – TASR a archív PK

Odobratie akreditácie sa mi zdalo ako veľmi jednoduché riešenie, chcel som, aby diskusia pokračovala a vinníci boli potrestaní, hovorí o kauze Čistý deň Peter Kulifaj z komory sociálnych pracovníkov, ktorý v zariadení robil kontrolu.

Peter Kulifaj končí ako šéf komory sociálnych pracovníkov. Minister práce Ján Richter (Smer) veľmi rád citoval jeho výrok o tom, že by zariadenie „ponechal v systéme“. Dnes tvrdí, že bol pri riešení kauzy Čistý deň naivný.

Odchádzate z čela Slovenskej komory sociálnych pracovníkov. Je to aj pre Čistý deň?

Moje rozhodnutie odísť prišlo ešte predtým, než sa udialo to, čo sa udialo. Dlhšie to vo mne zrelo. Ale Čistý deň bol jedna z tých vecí, pre ktoré som sa rozhodol odísť.

Čo rozhodlo v súvislosti s Čistým dňom?

Nedokázal som správne vyhodnotiť informácie. Človek v pozícii predsedu komory sociálnych pracovníkov by mal mať triezvejší pohľad na to, ako fungovať v kontrolnej skupine a v celom kontexte okolo, než som mal ja.

Ako člen kontrolnej skupiny ste nevydali oficiálne stanovisko, že by ste zariadeniu akreditáciu neodobrali. Prečo si myslíte, že ste zlyhali?

To je veľmi ťažká otázka. Keď sa na to spätne pozerám, v prvom rade som bol naivný v tom, ako som tie veci vnímal, lebo som nemal dosť skúseností. Chcel som veriť a stále verím, že tá kontrola chcela byť objektívna, a nevidel som tam nejakú manipuláciu. Ak by som však poznal širší kontext vecí, mohol som sa na to pozerať inak a pýtať sa na ďalšie veci. Svoju rolu v kontrolnej skupine som nesplnil tak, ako by som to od seba neskôr očakával.

Peter Kulifaj (1986) pred pár dňami odstúpil z čela Slovenskej komory sociálnych pracovníkov. Je predsedom občianskeho združenia Mládež ulice. Vyštudoval sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave. Bol súčasťou kontrolnej skupiny, ktorá na prelome rokov 2016 a 2017 robila kontrolu v resocializačnom zariadení Čistý deň.

Minister Richter rád používal váš citát, že by ste Čistý deň „ponechali v systéme“. Znamená to, že ste mu nechceli odobrať akreditáciu?

Vtedy som veril, že ak Čistý deň skončí, téma sa uzavrie. Ja som bol presvedčený, že téma resocializácie, jej metódy, techniky a postupy, by mala nejakým spôsobom žiť a malo by sa o nej diskutovať. Predpokladal som, a to bolo to naivné, že ľudia z Čistého dňa, ktorí boli zodpovední za nevyhovujúci stav zariadenia, jednoducho odídu a organizácia by hypoteticky mohla fungovať ďalej. Bol som presvedčený, že ani rozbíjať komunitu by nebolo profesionálne, lebo tie decká nie sú stoličky, ktoré môžeme rozdeliť do iných zariadení. Odobratie akreditácie sa mi zdalo ako veľmi jednoduché riešenie. Chcel som, aby diskusia pokračovala a vinníci boli potrestaní.

Vo svojom blogu ste napísali, že tento váš výrok sa neobjavil v žiadnom oficiálnom protokole a nebol ani adresovaný ministrovi – odkiaľ teda pochádza?

Napísal som ho do mailu predsedovi kontrolnej skupiny, ktorým bol vtedy Karol Molin, riaditeľ Národného koordinačného strediska na riešenie problematiky násilia na deťoch.

Je to v poriadku, že ho posunul ďalej?

Asi to je v poriadku. V tom maili som ho nedovysvetľoval preto, lebo ďalšie kontexty sme si dovysvetlili osobne.

Máte pocit, že ho minister používal vytrhnutý z kontextu?

Ministrovi to zrejme len niekto pripravil. Ten človek zrejme videl mail. Ak by mi to niekto takto pripravil a nevysvetlil by mi kontext, možno by som si to aj ja interpretoval tak, ako to robil minister práce, lebo by mi to padlo vhod. Blog o svojom postoji k Čistému dňu som napísal, lebo som mal potrebu to dovysvetliť.

Počas kontroly ste sa stretli aj s manželmi Tománkovcami. Ako na vás pôsobili?

V zásade spolupracovali. Možno aj preto som si myslel, že by sa to zariadenie vedelo pozbierať. Po kontrole sme s nimi riešili aj ďalšiu agendu a tam už som dokázal zachytiť nejaké manipulatívne postupy, ktoré som vtedy nevidel.

Čo konkrétne sa vám zdalo manipulatívne?

Počas kontroly sa mi zdalo, že Tománek naozaj verí tomu, čo robí. Používa síce zastarané metódy, ktoré už nie sú legitímne, ale používa ich a verí, že na tie decká treba pevnú ruku a že je to pre ich dobro. Pani Tománková je iný prípad. Aj k Tománkovi často pristupuje tak, že to hraničí s niečím, čo nie je úplne zdravé a dokáže sa obracať v rôznych situáciách.

Kedy ste zistili, že s tým prípadom nie je niečo v poriadku, a začali ste meniť názor?

Veril som v systémové riešenie, ktoré by mohlo pomôcť celému sektoru a prostrediu resocializácie. Môj názor sa posunul vtedy, keď sa neplnil scenár, o ktorom som si myslel, že by bol prospešný. Videl som, že resocializačné zariadenia nechcú vstúpiť do tejto diskusie a že ľudia z Čistého dňa nebudú s malou dušičkou sedieť v kúte a vysvetľovať svoje metódy, ktorým veria. Až neskôr som pochopil, že sa to nikdy  nestane, lebo sa vnímajú až ako lídri v oblasti resocializácie. Diskusia o tom, na ktorej strane medzi autoritatívnosťou a slobodou sa má resocializácia nachádzať, je potrebná.

Ako organizácia sme pracovali v Modrom dome, kde žijú ľudia, s ktorými sa veľmi ťažko pracuje. Vznikali tam gangy, boli tam problémy s ľahšími aj ťažšími drogami a vždy sme museli diskutovať o tom, ako s tými deťmi pracovať.

Keď sa minister odmietol riadiť odporúčaniami akreditačnej komisie vziať zariadeniu akreditáciu, na protest z nej odišli dvaja ľudia. Komora sociálnych pracovníkov, ktorej ste predsedali, vydala stanovisko, v ktorom sa týchto ľudí zastala. Čo nasledovalo potom?

Zavolali si nás „na koberček“. Znamená to, že si nás zavolali do kancelárie štátneho tajomníka ministerstva práce na pracovné stretnutie. Dve a pol hodiny nám potom vysvetľovali, že si máme veci hovoriť priamo a nie si ich odkazovať cez médiá. Jedným z výstupov bolo, že keď sme pochopili pozíciu ministerstva, mohli a mali by sme korigovať naše vyhlásenie. V komore sme to vyhodnotili tak, že sme to stanovisko považovali za legitímne a nezmenili sme ho.

Bol to štandardný postup zo strany ministerstva?

Mám prirodzenú tendenciu ľuďom dôverovať, že to myslia dobre. Ministerstvo nám potom už poslalo len list z kancelárie štátneho tajomníka, v ktorom vyjadrili ľútosť nad tým, ako sme sa rozhodli.

Minister Richter toto vaše vyjadrenie používa aj napriek tomu, že ste medzitým zmenili stanovisko.

Ten človek, čo pánu ministrovi pripravuje informácie a vidí, ako sa situácia vyvíja, si to už mohol odpustiť. Na ministerstve vedia, že sme sa posunuli.

Ako ste vnímali prepustenie psychologičiek z ústredia práce, ktoré upozornili na to, že s prípadom Čistého dňa nie je všetko v poriadku?

Len sprostredkovane cez médiá, nemal som možnosť byť s tými ľuďmi osobne. Snažil som sa zachovať neutrálny postoj.

Ako s odstupom času vnímate celý prípad okolo Čistého dňa?

Som smutný z toho, čo sa udialo. Je to traumatizujúce nielen pre spoločnosť, ale najmä pre tie decká, ktoré sa v zariadení nachádzajú. Neviem presne, ako to prežívajú pracovníci ÚPSVaRov, pretože väčšina z nich v rámci možností robí, čo môže, a nie je jasné, akú v tom majú podporu. V konečnom dôsledku ma mrzí aj to, že sa téma resocializácie veľmi neposunula.

Čistému dňu vyčítali, že jej pracovníci v rámci resocializačných metód používali dnes už neprijateľné metódy obsahujúce ponižovanie a zosmiešňovanie svojich klientov. Môže byť toto ešte aj dnes predmetom diskusie?

Ak by ste si vzali knihy spred päťdesiatich rokov, tak by ste tam našli obhájenia takýchto postupov.

Ale už nie sme v sedemdesiatych rokoch.

Ja si myslím, že sa nemajú používať. Ale ak tí ľudia majú skúsenosť, že sú efektívne, tak je to na odbornú diskusiu. Ak má niekto závislého klienta, ktorý sa nevie zaradiť, a prejde náročným systémom, ktorý je v istom zmysle možno aj dehonestujúci, no na konci sa dokáže zaradiť do bežného života, tak rozumiem, že niekto môže veriť, že to tak má robiť. Lebo vidí výsledky. Ale svoje výsledky by mali ukazovať aj tí, ktorí to robia legitímnymi nástrojmi, a ukázať, že sa deti dajú vracať do života aj bez ponižovania.

Informovali o Čistom dni médiá vhodným spôsobom?

Doteraz premýšľam, ako to prežívajú tie deti, ktoré tam žijú. Niečo to s nimi urobilo, ale nevieme čo. Niektoré možno budú cítiť krivdu vo vzťahu k médiám, politikom, spoločnosti… V ideálnom svete by to bolo tak, že ten mediálny príbeh by nemusel pokračovať. Pani poslankyňa Blahová by to v ideálnom prípade nemusela zverejňovať na blogu, lebo by sa to riešilo len na úrovni ministerstva, rozbehli by sa nejaké procesy a situácia by sa vyriešila.

Ako pracuje s mládežou vaša organizácia Mládež ulice?

Primárne teraz pracujeme so sídliskovou mládežou v Rači. Dvanásť rokov pracujeme s rodinami z petržalského Modrého domu. Pôsobíme na viacerých miestach a postupne sa začíname presúvať do takých bežných sídliskových lokalít, kde sa s deťmi veľmi nepracuje. V nórskom Osle sme videli, že medzi panelákmi sa pohybujú pracovníci s mládežou a venujú sa aj tým, ktorí na prvý pohľad nemajú žiadne problémy. Snažíme sa zachytiť trend sociálnej práce v 21. storočí, kde je pracovník s mládežou sprevádzateľom a podporovateľom.

Kauza Čistý deň

Teraz najčítanejšie