Denník N

Láska v Spišskom Hrhove, ktorú si všimli v The New York Times

Starosta Spišského Hrhova na fotografii NYT.
Starosta Spišského Hrhova na fotografii NYT.

Rómov nezvýhodňujeme ani nediskriminujeme, hovorí starosta Spišského Hrhova, vlastne sa im ani špeciálne nevenujeme, nerobíme projekty pre nich Rómov, ale pre všetkých.

Úspešný recept na spolužitie s Rómami v Spišskom Hrhove si všimli v New York Times. Za takmer dvadsať rokov starostovania Vladimíra Ledeckého sa tam na nepoznanie zmenil život miestnych Rómov, a tým aj celej obce, píšu.

Namiesto búd bez elektrického prúdu, kde žili nezamestnaní rodičia s deťmi často umiestňovanými do špeciálnych škôl, bývajú dnes Rómovia v domoch s teplou vodou a elektrikou, v obci nie sú chatrče, čierne stavby ani nelegálne skládky, rómske deti chodia do škôlky i do riadnej školy. Obecná firma ponúkla Rómom zamestnanie, vybudovali vodojemy, rozvod kanalizácie i plynu, robia stavebné práce, opravujú cesty, v ďalšej firme v bývalej sýpke pracujú murári, tesári či stolári. Dedina kvitne, pribúdajú noví obyvatelia, domy žiaria novotou.

Z niekdajšieho liehovaru je umelecký priestor, pod lipou pri kostole sú lavičky, pribudlo vyhrievané kúpalisko, v amfiteátri sa konajú spoločenské podujatia, v obchode ponúkajú miestny syr a údeniny, domáci med, sušené ovocie i bylinkové čaje, pred zrekonštruovaným obecným úradom vidno rôzne sochy, vrátane drevenej maxilyžice. Na nič z toho nedostala obec nijaké dotácie ani eurofondy. Rómov nezvýhodňujeme ani nediskriminujeme, hovorí starosta, vlastne sa im ani špeciálne nevenujeme, nerobíme projekty pre nich Rómov, ale pre všetkých, usilujeme sa skvalitňovať život našich obyvateľov – „a oni predsa patria k nám“.

Spišský Hrhov mnohí poznajú, vyhral súťaž Dedina roka 2015, Vladimír Ledecký píše pravidelné stĺpčeky do časopisu .týždeň. Článok v NYT nespomenul ešte jednu unikátnu atrakciu: trojrozmernú pestrofarebnú mozaiku s dvojmetrovými písmenami slova LÁSKA. „Chcel som tu mať nejaký pozitívny odkaz, inšpiroval som sa Antoniom Gaudím.“ Na Facebooku citoval pápeža Františka, našou plastikou aspoň sčasti napĺňame jeho desať bodov: Ži a nechaj žiť. Dávaj druhým kúsok zo seba. Teš sa z umenia, literatúry či hry s deťmi. Pomôž vytvoriť pracovné miesta pre mladých. Staraj sa o prírodu. Prestaň byť negatívny. Usilujme sa o mier. „S tým sa stotožňujem, v našej obci musí svietiť pestrosť dúhy, jedinečnosť, veselá nálada. Láska musí zvíťaziť nad zlobou a nenávisťou.“

Čo však asi ani mnohí u nás nevedia – a čo nevdojak potvrdzuje, že mozaika nie je nijaké pí ár, ale hlboko zvnútornené presvedčenie nevšedného človeka – sú dve Ledeckého knižky spred desiatich rokov nazvané S dušou tuláka. Sú to záznamy z ciest po svete, od Arménska cez Thajsko, Kubu, Jordánsko až po Sibír, ale aj z jeho životnej púte. Keby som bol triednym učiteľom, píše, zobral by som deti do Osvienčimu uvidieť čriepky hrôzy, ale aj do Tatier skočiť si bungee-jump, každá škola potrebuje paraglajdingový padák, aby všetci vzlietli, vychutnali radosť zo života, lietanie, slobodu. Hovoril by som o knihách tak, že po nich zatúžia, robil by som besedy s ľuďmi, čo okúsili rub i líc života. Vladku, hovorievala mu babka, snaž sa pomôcť každému človeku, ktorého stretneš, Pánbožko ti to stokrát vynahradí, keď to budeš najviac potrebovať.

Na jednom mieste nás nabáda: „Vstaň z hrobu od televízora, zabudni na večnú kritiku, buď konštruktívny, možno práve tvoj hlas zastaví zlo.“ Jemu sa to darí.

Komentáre

Teraz najčítanejšie