Ľudia majú limitovanú schopnosť posúdiť vierohodnosť svojich intuícií

Benjamin Franklin kedysi povedal, že na svete sú tri tvrdé (ťažké, z angl. hard) veci: oceľ, diamant a poznanie seba samého.

Bežne si myslíme, že nie je nič jednoduchšie ako objektívne povedať, čo sa deje v našej hlave, pretože máme zvrchovaný prístup k svojmu duševnému obsahu.

Lenže výskumy, obzvlášť v posledných rokoch, ukazujú, že svoju sebadôveru značne preceňujeme. Dennodenne sa rozhodujeme podľa vonkajších faktorov, ktorých vplyv si vôbec neuvedomujeme a naša myseľ obsahuje veľké množstvo skreslení, ktoré menia naše úsudky, rovnako bez toho, aby sme si toho boli vedomí.

Problémy introspekcie

„Pri poznatkoch, ktoré sme získali introspekciou, nedokážeme zrekonštruovať kognitívny postup, ktorým sme k nim dospeli,“ píše o nedostatkoch introspekcie – čiže pozornosti k vnútorným stavom – olomoucký filozof Filip Tvrdý v knihe Nesnáze introspekce, ktorá vyšla pred dvomi rokmi.

Vyjadruje tak pochybnosti o dôveryhodnosti znalostí, ktoré sme získali introspekciou, ak vieme, že rozhodovanie nie je proces, ktorý by sme mali dokonale pod kontrolou.

Psychológovia Stefan Leach a Mario Weick (obaja z University of Kent, Canterbury) ďalej naštrbili našu dôveru, že dokážeme „poznať samých seba“. Nedávno vydali článok v časopise Social Psychological and Personality Science, v ktorom ukázali, že ľudia, ktorí sebavedome tvrdili, že ich intuícia je výnimočná, nijako nevynikali, keď riešili úlohy, ktoré testovali ich intuitívne myslenie.

Hrali sa hry s písmenami a fotkami

Ľudia, ktorí sa experimentov zúčastnili, vyplnili súbor dotazníkov, kde vyjadrovali súhlas s tvrdeniami typu: „Vo väčšine rozhodnutí dáva perfektný zmysel absolútne sa spoľahnúť na vlastné pocity“, „Verím, že sa dá dôverovať mojim predtuchám“, „Skoro nikdy sa nepomýlim, ak počúvam svoj vnútorný pocit, aby som našiel správnu odpoveď“.

Experiment spočíval v tom, že ľudia sledovali série písmen, ktoré sa radili podľa určitých pravidiel. Úloha prebieha rýchlo a pre pomalé a vedomé myslenie je náročné určiť, o aké pravidlá ide. Druhý experiment zasadili psychológovia do sociálneho kontextu a namiesto písmen riešili ľudia fotky tvárí, inak sa priebeh experimentov zhodoval.

Leach a jeho kolega spravili 46 kôl hry. Ak sa účastník trafil v polovici prípadov, považovali to za náhodu.

Výsledky

Autori zistili, že to, či sa účastník experimentu považoval za intuitívneho mysliteľa, alebo nie, nemalo na jeho schopnosť odhaliť pravidlá v pozadí hry žiaden vplyv. „Ľudia, ktorí nadmerne dôverovali svojim intuíciám, nedosiahli pri hre lepšie výsledky ako ľudia, ktorí svojim intuíciám natoľko nedôverovali.“

Psychológ Weick, spoluautor štúdie, pre Denník N povedal, že existujú situácie, keď sa dá intuíciám veriť. „Otázne však je, či dokážeme odhadnúť situácie, keď im môžeme dôverovať. Z našich zistení plynie, že ľudia majú veľký problém povedať, či sú ich intuície v danej situácii užitočné.“

Iné výskumy v minulosti ukázali, že ľudia, ktorí si myslia, že sa v rozhodovaní viac spoliehajú na intuíciu, si rovnako myslia, že intuícia vedie k dobrým výsledkom a môžu sa na ňu spoľahnúť. Nový výskum je v priamom rozpore s takou predstavou.

Expertné intuície

Autori zdôrazňujú, že v ich štúdii boli ľudia vystavení novým podnetom a je otázne, či sa zistenia dajú preniesť aj na intuíciu expertov, ktorí sú v nejakej oblasti dlhodobo trénovaní a stačí im krátka chvíľa, aby vec odborne posúdili.

Leach a Weick však dodávajú, že čo sa týka spoľahlivosti intuícií expertov, sú skeptickí. Autori píšu: „Prehľadová štúdia, ktorá zmapovala iné výskumy o intuíciách expertov, zistila, že subjektívna sebaistota poskytuje ‚nespoľahlivý znak o platnosti intuitívnych súdov a rozhodnutí‘.“

Nevýhodou štúdie je, že pracovala len s obmedzenou vzorkou niekoľko sto ľudí, hlavne študentov. Je viac ako otázne, či sa zistenia výskumu dajú preniesť aj na zvyšok populácie a ľudí v iných kultúrach.