Genetička: Vedecká práca je jedno z najlepších povolaní vôbec

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa Cillingová stala genetičkou a prečo si robí doktorát na Slovensku, a nie v zahraničí,
• aká je náplň práce doktorandov,
• aký je význam základného výskumu na kvasinkách pre spoločnosť,
• ako si organizuje čas a ako sa vyrovnáva s frustráciou, ktorá patrí k práci vedca.

Vo svojej práci experimentujete s kvasinkami. Aký má váš výskum význam pre bežného človeka?

S kvasinkami sa v našom laboratóriu v časoch jeho zakladania začalo pracovať z praktických dôvodov. Kvasinky boli ľahko dostupné a mohli ste si ich kúpiť v obchode ako droždie. Okrem toho sú pomerne nenáročné na kultiváciu a celkovú manipuláciu. Téma, ktorej sa venujem ja, sa týka kvasiniek, ktoré sú schopné rozložiť jednoduché aromatické látky a využiť ich ako zdroj uhlíka. Keďže takýmito látkami je pomerne často znečisťované životné prostredie, skúmanie organizmov, ktoré ich dokážu rozložiť, nám môže priniesť užitočné informácie.

Výskum, ktorý robíme, je v prvom rade základný výskum. Aj keď rozumiem snahe dať vedeckým výsledkom zjavný význam, ktorý je jasný aj pre človeka, ktorý sa vede nevenuje, hlavnou myšlienkou základného výskumu je predovšetkým prinášať informácie o tom, ako a prečo veci fungujú tak, ako fungujú. Aj keď nová informácia na prvý pohľad možno nemá jasné využitie, v širšom kontexte ďalších informácií, ktoré v budúcnosti základný výskum prinesie, môže byť základom pre prínosný aplikovaný výskum.

Prečítajte si

Vďaka slovenským prírodovedcom lepšie rozumieme metabolizmu kvasiniek

Láka vás aj práca na niečom inom, ako sú kvasinky?

Vždy ma lákalo štúdium správania zvierat, no moja predstava o ňom je do značnej miery zidealizovaná, zahŕňa predovšetkým ich neškodné pozorovanie z diaľky. Na experimentoch, ktoré skúmaným zvieratám prinášajú prinajlepšom istú dávku diskomfortu alebo ešte horšie, by som robiť nechcela. Aj preto mi vyhovuje, že naším modelovým organizmom sú práve kvasinky. V budúcnosti však nevylučujem prácu s organizmami, akými sú napríklad vínna muška Drosophila melanogaster alebo červ Caenorhabditis elegans.

Zaujímalo by ma napríklad aj štúdium migrácie vtákov, konkrétne ich schopnosť orientovať sa v obrovských vzdialenostiach, ktoré prekonávajú. O tejto téme však nemám veľký prehľad, neviem, čo všetko je o nej známe, a ani to, akými metódami sa presne skúma.

Nedávno vám vyšiel článok v kvalitnom vedeckom časopise Scientific Reports, o ktorom sa zmienil aj Nature, jeden z najlepších vedeckých časopisov na svete. Dokončenie dlhotrvajúcich experimentov sa vám zjavne vyplatilo. Čo stálo za touto prácou?

Na tejto publikácii som nepracovala sama, je výsledkom sústredeného úsilia viacerých ľudí, no ak mám odpovedať za seba, tak je za tým predovšetkým veľké množstvo opakovaných experimentov, nejaká tá frustrácia, ale zase o to viac radosti z podarených experimentov a dobrých výsledkov.

Prečo ste sa rozhodli študovať biológiu?

Na gymnáziu som mala rada viacero predmetov, okrem iného aj biológiu, ale keďže nie som veľký fanúšik memorovania sa faktov naspamäť a bavilo ma programovanie, bola som rozhodnutá ísť študovať informatiku. Niekedy vo štvrtom ročníku na strednej škole som začala uvažovať aj nad štúdiom biológie, ale prihlášku na Prírodovedeckú fakultu UK som si posielala skôr ako „poistku“. Definitívne rozhodnutie prišlo, až keď bolo treba odoslať návratku na vysokú školu, kam nastúpim. Povedala som si, že to bude možno zaujímavejšie, ako byť stále za počítačom.

Využili ste nadšenie pre programovanie neskôr vo vede?

Žiaľ, k programovaniu ako takému som sa už príliš nedostala, ale využívanie metód bioinformatiky je dnes kľúčové prakticky pre každého biológa, čo znamená, že schopnosť pracovať s počítačmi, a aspoň základná predstava o tom, ako fungujú algoritmy, je určite užitočná.

Prečo robíte doktorát na Slovensku, keď sú lepšie možnosti na výskum v zahraničí?

Na moje rozhodnutie malo vplyv viacero faktorov. Jedným z hlavných dôvodov bol, že som nechcela opustiť rodinu a priateľov, ktorých mám na Slovensku. Zvažovala som aj doktorát vo Viedni, ktorá je dostatočne blízko a zároveň je tam veda na svetovej úrovni, ale ponuka na doktorandskú pozíciu prišla neskoro. V tom čase som už nastúpila na doktorandské štúdium na Prírodovedeckú fakultu UK a svoje rozhodnutie som už nechcela meniť. Ďalším dôvodom bolo, že téma, na ktorej som pracovala počas magisterského štúdia, a na ktorej robím dodnes, ma zaujímala a chcela som načaté experimenty dokončiť.

Aká je náplň práce doktoranda?

To sa mierne líši v rámci jednotlivých inštitúcií, kde je doktorand školený, ale interní doktorandi Prírodovedeckej fakulty UK majú okrem vlastnej vedeckej práce povinnosť podieľať sa na pedagogickej činnosti katedier. Predovšetkým vedieme cvičenia pre mladších študentov, školíme a oponujeme bakalárske práce, zaškoľujeme nových študentov do práce v laboratóriu, prípadne inak pomáhame v každodennom chode katedier. V úvodných rokoch máme aj zopár predmetov, a okrem toho pracujeme na svojich projektoch a snažíme sa včas napísať kvalitnú publikáciu, ktorá je podmienkou ukončenia nášho štúdia.

Čo máte rada na vašej práci?

Najviac ma baví experimentálna práca. Keď človek pracuje na niečom, čo ešte nikto pred ním nepreskúmal, a po mesiacoch snahy a neistoty sa mu naozaj podarí niečo zistiť, alebo dokázať, je to pocit na nezaplatenie.

Aké máte plány do budúcnosti?

Po skončení doktorandského štúdia by som chcela ešte nejaký čas zostať na Prírodovedeckej fakulte UK, niektoré výsledky z mojej doktorandskej práce majú potenciál vyústiť do ďalšej publikácie. Neskôr by som si rada našla vedeckú pozíciu vo Viedni, rada by som si skúsila, aké je pracovať v laboratóriu, v ktorom sú podmienky na vedeckú prácu priaznivejšie ako na Slovensku.

Čo by ste poradili študentom, ktorí sa rozhodujú, kam na vysokú školu, a uvažujú o vedeckej kariére?

Pravdepodobne som zaujatá, ale vedeckú prácu považujem za jedno z najlepších povolaní vôbec. Ľudia ho totiž najčastejšie robia preto, lebo ich baví, a nie preto, lebo musia. Hľadáme odpovede na nezodpovedané otázky, vymýšľame hypotézy a následne experimenty, ktorými ich overíme. Pri troche šťastia sa v závere tešíme zo zaujímavých výsledkov, ktoré môžu byť navyše prínosom nie len pre akademickú obec, ale pre celú spoločnosť. Preto by som od vedeckej kariéry určite nikoho, kto si myslí, že by ho to bavilo, neodhovárala, práve naopak.

Nemôžem nespomenúť ani tienistú stránku veci. Pokiaľ ide o prácu so živými systémami, treba rátať s tým, že sú často nevyspytateľné. Experimenty, ktorých dĺžku človek odhaduje maximálne v týždňoch, sa môžu natiahnuť na mesiace opakovaní a optimalizácií postupu a vyústiť v negatívny výsledok, alebo ešte horšie – výsledok, ktorý nie je možné jednoznačne interpretovať. To so sebou môže priniesť množstvo frustrácie, na ktorú je dobré sa pripraviť a nenechať sa znechutiť natoľko, že človek na druhý deň už do laboratória nepríde.

Ako sa s takouto frustráciou vyrovnávate?

Schopnosť poradiť si s frustráciou do veľkej miery ovplyvňuje povaha človeka. Mám to šťastie, že som pomerne trpezlivá a odhodlaná dokončiť to, čo som začala. Okrem toho mi pomáha snaha udržať si konštruktívny prístup k problému. Z hľadiska organizácie práce musíme takmer denne meniť plány podľa toho, ako vychádzajú experimenty. Štandardne však pracujeme na viacerých zároveň, a keď práve v jednom pokuse niečo nevyšlo podľa plánu alebo napríklad čakáme, kým kvasinky rastú, čo môže niekedy trvať aj pár dní, pracujeme zatiaľ na inom experimente.

Aká je podľa vás úloha vedy v spoločnosti?

Myslím si, že informácie, ktoré veda získava, sa postupom času pretavujú nie len do prístrojov alebo liekov, ktoré ľuďom zlepšujú kvalitu života, ale veľmi pomaly sa dostávajú aj do povedomia širokej verejnosti, čo v konečnom dôsledku zvyšuje informovanosť ľudí, a tým zlepšuje ich schopnosť kompetentne uvažovať o svete, v ktorom žijeme.