Denník N

Utečenci a Kaliňákov lietajúci cirkus

Robert Kaliňák a vládny špeciál. Foto N – Tomáš Benedikovič
Robert Kaliňák a vládny špeciál. Foto N – Tomáš Benedikovič

Komunikáciu ministra vnútra v otázke utečencov možno pomaly prirovnať k vrcholom literárneho surrealizmu.

Autor je šéfredaktorom portálu EurActiv.sk

Definícia na začiatok: surrreálny humor (alebo tiež absurdný humor) je forma humoru opierajúca sa o vedomé porušenie vzťahu príčina-dôsledok, čoho výsledkom sú udalosti a správanie, ktoré sú očividne nelogické. Konštrukcie surreálneho humoru často obsahujú bizarné porovnania, vnútorne si odporujúce vyjadrenia, iracionálne či absurdné situácie, alebo nezmysly.

Vyššie nároky

Možno by sme mali byť radi. Na rozdiel od Maďarska, nik zo slovenských ministrov nehovorí v súvislosti so zamietnutím našej žaloby na „dočasné utečenecké kvóty“ o „Sorosovom sprisahaní“. Možno by sme mali byť vďační. Vláda neorganizuje referendá, všeľudové hlasovania ani nič podobné s otázkou „my, alebo Brusel“. A vôbec, možno by sme mali byť ticho ako voš pod chrastou. Pri tomto lámaní sa európskych dejín konečne nie sme čiernou dierou, problémovým žiakom.

Možno. Lenže, po prvé, toto nie je súťaž o najväčšieho priateľa Bruselu (alternatívne: o najhlasnejšieho svojstojného krikľúňa). Súťažou nie je otázka, ako Európska únia (podľa možnosti spoločne) vyrieši jednu zo svojich existenčných kríz – migračnú/utečeneckú. A už vôbec ňou nie je otázka, či vznikne „integračné jadro“, v akej podobe, kto v ňom bude, a za akých podmienok (a nezabúdajme na: aké podmienky budú mať tí, čo sa ocitnú mimo).

Po druhé, spokojní nemôžeme byť pre väčšie nároky. Od vlády, ktorá sa označuje za jedinú proeurópsku alternatívu, človek predsa len čaká viac, než že sa „nebude správať ako Orbán“ (Kaczyński, prípadne, v istom zmysle, ako Sulík). Od jej ministrov napríklad čaká, že na jeden z existenčných problémov Únie nebudú reagovať surreálnym humorom (zámerným, či nevedomým).

Lietajúci cirkus

Keď minister Kaliňák odchádzal na minulotýždňové zasadnutie Rady EÚ pre vnútorné záležitosti, mohol čakať veľa otázok o slovenskom postoji k relokáciám žiadateľov o azyl. Právnemu konaniu Komisie pre porušenie povinností členského štátu sme sa zatiaľ vyhli vďaka šestnástim ľuďom premiestneným z Grécka (dobrovoľne, samozrejme). No je to slabé alibi, nabudúce už stačiť nebude. O to viac, že zamietnutím slovensko-maďarskej žaloby voči relokáciám Súdny dvor EÚ rozptýlil právne pochybnosti o rozhodnutí Rady z jesene 2015, a Komisia má politicky silnejšiu pozíciu zakročiť proti tým, ktorí toto rozhodnutie ignorujú (respektíve takmer ignorujú).

Hneď na začiatok Kaliňák novinárom povedal, že Slovensko rešpektuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Ešteže tak. Odhliadnuc od toho, že „nerešpektovanie“ rozhodnutia si je ťažké prakticky predstaviť (žaloba bola odmietnutá, proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať, bodka), túto časť jeho slov ešte bolo možné brať vážne. No potom sa spustil lietajúci cirkus. Predstavme si jedno číslo po druhom.

Žonglovanie s faktmi

Podľa Kaliňáka rozhodnutie nemá vplyv na povinnosť Slovenska relokovať utečencov, pričom verdikt Súdneho dvora EÚ v Luxemburgu o tejto povinnosti nič nové nehovorí. Prirodzene, že nemá. Tú povinnosť má Slovensko od roku 2015, nič na nej nezmenila žaloba, ani jej zamietnutie. Verdikt Súdneho dvora nemusí o povinnosti relokovať utečencov hovoriť vôbec nič. Mali sme ju, máme ju. Bodka. Ak ju nebudeme rešpektovať, patrí nám trest. Pre ministra šéfujúceho polícii by nemalo byť novinkou, že zákony/pravidlá sa musia dodržiavať. Či?

Kúzlenie s číslami

Kaliňák sa opäť vrátil k argumentu, ktorý už Súdny dvor vo verdikte označil za irelevantný. Upozornil, že prax ukázala, že išlo o neefektívne rozhodnutie, lebo za dva roky sa podarilo premiestniť len zhruba 16 percent z celkového počtu 160-tisíc migrantov.

Poďme počítať spolu. Existujú dve rozhodnutia Rady o relokáciách žiadateľov o azyl. V júli 2015 boli schválené dobrovoľné relokácie 40-tisíc ľudí. V septembri následne povinné so 120-tisíc žiadateľmi. V oboch prípadoch šlo o predpovede: EÚ na základe prognóz v danom čase predpokladala, že asi toľko ľudí kvalifikujúcich sa na prerozdelenie príde do Grécka a Talianska počas dvoch rokov – do septembra 2017. Na základe tohto čísla vypočítala kvótu pre každú členskú krajinu. Slovensko malo relokovať 902 ľudí.

Reálne počty sa však ukazujú iné. Pod relokácie totiž nespadá „len tak hocikto“. Zaradení sú do nich len ľudia, ktorí sú registrovaní, a majú reálnu možnosť získať azyl (teda: nie, nie sú to „migranti“, pán premiér). Komisia teda už dávnejšie znížila strop relokácií na 98 255. Na začiatku septembra sa teda úspešnosť schémy blížila k 30 percentám a bude vyššia. Povinnosť relokovať sa nekončí 26. septembra, takže nakoniec bude schéma relatívne úspešná.

Zdá sa, že Slovensko má naozaj problém s úrovňou matematických zručností. A to aj na tých najvyšších miestach.

Je tu však niečo podstatnejšie ako žonglovanie s číslami. Argument „aj tak to nefunguje“ je v tomto momente irelevantný. Inak by som si dovolil nesmelý návrh: čo tak zrušiť rýchlostný limit 50 km/h v obci? Aj tak ho veľa ľudí nedodržiava.

Argumentačná akrobacia

Kaliňák pripomenul, že počty utečencov a migrantov začali klesať aj preto, lebo sa uplatňujú opatrenia, ktoré Slovensko navrhovalo už pred dvoma rokmi. Citujme stúpajúcu hviezdu slovenského surrealizmu: „Vždy sme tvrdili, že jedine dôsledná ochrana hraníc a dôsledná návratová politika je to, čo môže priniesť úspech v boji s nelegálnou migráciou.“ Upozornil, že teraz vidieť, že tieto opatrenia zafungovali, a aj nové pravidlá, ktoré prijalo Taliansko, sa ukázali ako efektívne. „Toto sú spôsoby, ako bojovať s nelegálnou migráciou. Na druhej strane je mechanizmus, ktorý bol presadzovaný väčšinou štátov a ktorý bol skôr politický, čiže systém relokácií, a ten sa ukázal ako neúspešný.“

V prvom rade, prakticky všetci v Európe tvrdili, že potrebujeme dôslednú ochranu hraníc a návratovú politiku. Ani jedno z toho sa netýka desaťtisícov ľudí, ktorí uviazli v Grécku a Taliansku (teda: už prekročili hranice), chcú požiadať o azyl (teda: návratová politika sa ich týka až po odmietnutí žiadosti). Relokácie sú súčasťou série opatrení, vďaka ktorým môže Únia zvládnuť veľké množstvá utečencov a migrantov. Spolu s ochranou hraníc, harmonizáciou azylových pravidiel a postupov, návratom odmietnutých žiadateľov, a pod.

Kaliňák je zapáleným bojovníkom proti nelegálnej migrácii. Ďalší premet. Relokácie sa netýkajú ani „nelegálnych“, ani „migrantov“. Týkajú sa ľudí, ktorí žiadajú o azyl. No to už bolo povedané stokrát, jednoznačne to vyplýva aj z textu rozhodnutia Rady, atď. Že by problém s porozumením textu?

K argumentu o (ne)úspešnosti relokácií sa už nebudeme vracať. Aj tak je jasné, že účelom Kaliňákovej argumentačnej akrobacie je zviesť pozornosť mimo jadra problému: EÚ právoplatne prijala spoločné opatrenie a my naň kašleme.

Salto mortale

Kaliňák recykluje ďalší populárny argument: Slovensko prispieva k riešeniu migračnej krízy „inak“ – poslali sme na vonkajšie hranice policajtov, prispeli do spoločných fondov, prichýlili v Gabčíkove 1 200 žiadateľov o azyl (teda: zas nie „migrantov“) z Rakúska, atď. EÚ by podľa neho nemala tvrdohlavo nástojiť na niečom len pre politický názor, a naopak, mala by posilniť „širokú škálu“ opatrení, ktoré sa ukázali ako efektívne pri znižovaní počtu nelegálnych migrantov.

Analyzujme si túto vrcholnú ekvilibristiku pekne po kúskoch. Výpočet našich „iných“ príspevkov je dosť nedôveryhodný. To všetko, a omnoho viac, robia aj iné krajiny. Omnoho, omnoho viac v prípade Grécka a Talianska – krajín, ktorým mali ostatní členovia Únie pomôcť, a na ktoré sme sa vykašľali.

O „tvrdohlavom nástojení na niečom len pre politický názor“ nemôže byť ani reči. Relokačná schéma je platné, legitímne prijaté spoločné rozhodnutie. Povinnosť rešpektovať ho majú všetky členské krajiny. Kto vie, ako by sa tváril náš minister vnútra, keby Nemci začali tvrdiť, že sa im rozhodnutie o podobe spoločného európskeho rozpočtu nepáči, a tak sa ním necítia viazaní. Do spoločnej kasy už neprispejú ani centom. Sú však ochotní pomôcť inak: Slovensku ponúknu prokurátorov a policajtov, aby pomohli vyšetrovať podvody s DPH.

Berme to vážne

Podľa jednej z definícií, podstatou nezmyselných či absurdných vtipov je, že ponechávajú nevyriešené vlastné vnútorné rozpory. Situácie, ktoré opisujú, sú očividne nekompatibilné so svetom, ako ho poznáme.

Komunikácia slovenskej vlády v otázke relokácií žiadateľov o azyl mala od polovice roku 2016 mnoho vnútorných rozporov. Dnes sa stáva surreálnou. Na jednej strane nechceme ísť s „Bruselom“ do otvoreného konfliktu (chvalabohu). Na strane druhej tvrdohlavo nástojíme na niečom len pre politický názor (podobnosť s Kaliňákovými slovami nie je náhodná).

Je načase brať túto vec vážne, rešpektovať platné rozhodnutia a pomôcť zvyšku EÚ (najmä Grécku a Taliansku) riešiť problém, ktorý dnes (a chvíľu to ešte potrvá) ohrozuje jednotu Únie. Ak to nejde inak, pokojne pritom trvajme na tom, že si povinnosti člena klubu plníme „dobrovoľne“.

Nie preto, aby sme boli v Bruseli za dobrých. Nie preto, aby sme sa dostali do „jadra“. Preto, že európsku spoluprácu potrebujeme. Najmä takú, v ktorej sa rešpektujú spoločné pravidlá.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Komentáre

Teraz najčítanejšie