Denník N

Česká spoločnosť vyzerá nevábne, už nemusíme trpieť komplexom menejcennosti

O knihe Erika Taberyho Opuštěná společnost – Česká cesta od Masaryka po Babiše.

Máloktorý národ má možnosť nazerať do kuchyne iného národa, z ktorého kultúry a dejín môže čerpať podľa ľubovôle vďaka blízkemu jazyku. My máme túto obrovskú výhodu v českom národe a najmä z českej kultúry sme vždy brali – a dodnes berieme – plnými hrsťami. Nevýhodou tejto výhody býval komplex menejcennosti, keď všetko české sme podvedome považovali za lepšie než naše.

Dnes už tento komplex slabne a nová kniha Erika Taberyho Opuštěná společnost – Česká cesta od Masaryka po Babiše nám nepriamo odkazuje, že právom. Českú spoločnosť postihla choroba, ktorej symptómy sú veľmi podobné tým našim. A tak môžeme bez komplexu naplno využiť výhodu, že kniha českého autora Taberyho kladie mnohé otázky, ktoré si kladieme aj my, a že ponúka aj zaujímavé odpovede.

Sú dnes Česi odolnejší voči démonom, ktorí sa v nich občas prebudia, ako sa to stalo koncom tridsiatych rokov minulého storočia alebo po vojne, keď sa odvrátili od demokracie? To je kľúčová otázka, na ktorú dajú možno už teraz v októbri odpoveď parlamentné voľby a začiatkom budúceho roka aj prezidentské. Tabery týchto démonov pomenúva veľmi presne a vďaka mimoriadnej znalosti moderných českých dejín elegantne odkrýva ich historické korene.

Dnešné napätie v spoločnosti, keď si politici vulgárne nadávajú a atmosféra v médiách a na sociálnych sieťach pripomína občiansku vojnu, poznáme veľmi dobre aj na Slovensku. Tabery nás však privádza do roku 1928, keď český spisovateľ Edmond Konrád napísal: „Náš národ je nevrlý ako človek so zlým zažívaním. Nie je nevrlosť základný tón našich novín, ulíc a konverzácie?“ Alebo cituje básnika Ivana Diviša, ktorý v roku 1968 napísal: „Je typické pre český fašizmus, že stačí, aby napadlo viac snehu, a už sa preklínajú umelci.“ Mimochodom, aj v Česku dnes patrí medzi najobľúbenejšie urážky slovo „slniečkar“.

Babišove noviny

Erik Tabery je dlhoročným šéfredaktorom týždenníka Respekt (rovnako je môj priateľ a člen Redakčnej rady Denníka N) a jedným z najlepších znalcov českej mediálnej scény. Česká tlač sa podľa neho ocitla vo vážnej kríze, keď od roku 2006 klesol počet predaných výtlačkov novín z vyše pol druha milióna na polovicu a na polovicu klesla za to isté obdobie aj dôvera ľudí v médiá.

Aj v Česku, podobne ako u nás, sa väčšina médií ocitla v rukách domácich podnikateľov, ale dôsledok kúpy Lidových novin a MF Dnes podnikateľom a politikom Andrejom Babišom prekonal najhoršie obavy. Česká žurnalistika, na rozdiel od západnej, nedostala dosť času na slobodný vývoj, ale oba tieto denníky predsa len dosiahli za dvadsať rokov solídnu kvalitu. Dnes sa však stali Babišovými slúžkami tak otvorene, že pripomínajú denník Slovenská republika za Mečiara.

A to aj vulgárnym jazykom. Tabery cituje z úvodníka šéfredaktora Lidových novin Istvána Léka, ktorý bráni Babiša pred obvinením z korupcie a zneužívania právomocí (to bol Babiš ešte ministrom financií) slovami, že ide o „hádzanie ohromného množstva špiny do ventilátora, ktorý je nastavený smerom k voličom, smrad začína byť už neznesiteľný“.

Taberyho kritika českých médií platí aj pre tie slovenské. Redakcie museli pre finančné problémy prepúšťať, čoho dôsledkom bola aj zmena obsahu a tém. „V médiách výrazne ubudlo príbehov ľudí, v ktorých sa čitatelia môžu nájsť. Rozoberajú sa dokola výroky politikov, zmieňujú sa novely zákonov, novely noviel zákonov a pod., čo drvivú väčšinu ľudí nezaujíma a posilňuje to ich dojem, že nie politici, ale novinári sú odtrhnutí od reality, keď riešia také hlúposti.“

Treba však dodať, že hoci slovenské noviny predsa len neklesli tak hlboko ako tie Babišove, Česi majú podstatne kvalitnejšiu verejnoprávnu televíziu a rozhlas s dlhoročnou tradíciou vybojovanej nezávislosti. Aj preto na tieto inštitúcie vytrvalo útočí prezident Miloš Zeman a, samozrejme, Babiš.

Odkaz českého humanizmu

Taberyho kniha je veľmi pútavo napísaná kritika českej spoločnosti a politiky, ktorá v slovenskom čitateľovi vyvolá potrebu hľadať domáce paralely. V jednej oblasti ju však nenájde. Je ňou bohatá tradícia českého humanizmu, ktorú zakladali takí velikáni ako T. G. Masaryk či Havlíček Borovský, pokračovali v nej Ferdinand Peroutka či Karel Čapek a neustále ju dopĺňali ďalší intelektuáli a spisovatelia až po Václava Havla.

Tabery cituje mladého českého novinára Huberta Gordona Schauera, ktorý v roku 1886 vizionársky napísal: „Bez ideálu, bez vedomia mravnej zodpovednosti niet národa.“ A potom cituje Masaryka, ktorý tento ideál a cieľ Čechom vytýčil: „Humanita je náš posledný cieľ národný a historický, humanita je program český.“

Lenže namieste je Taberyho otázka, či je dnešné Česko naozaj krajinou humanizmu, európanstva, slobody, otvorenej diskusie a občianskej spoločnosti, ako si to Masaryk želal. „Nemýlil sa Masaryk – a neskôr Václav Havel, ktorý na svojho predchodcu nadväzoval –, keď kládol také silné mravné hodnoty na bedrá takého malého štátu?“

Česká spoločnosť dnes naozaj nevyzerá vábne. Je rozhádaná, neznášanlivá voči utečencom, podlieha populistom, od Babiša až po komunistov, je prinajmenšom skeptická voči Európskej únii a jej pomerne veľká časť ju dokonca odmieta, jej prezident otvorene obdivuje diktatúry, ako sú Čína a Rusko. Tabery ju nešetrí, ale súčasne dúfa, že práve vďaka humanistickému odkazu jej elít má šancu poraziť svojich démonov.

Slovenskej spoločnosti táto tradícia humanizmu chýba, ale slovenský čitateľ, ktorý by sa niečo o nej chcel dozvedieť, sa nemusí hneď zahĺbiť do bohatej spisby českých intelektuálov. Stačí si na začiatok prečítať Taberyho knihu pretkanú ich citátmi, ktoré aj dnes udivujú svojou eleganciou a ušľachtilosťou. A napokon, samotný Tabery sa svojou knihou práve zaradil do tejto dlhej línie českých humanistov, z ktorej môžeme čerpať aj my.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie