Denník N

Atlético musí dúfať, že nový štadión mu neprinesie to, čo Arsenalu

Ak chcelo Atlético Madrid dlhodobo patriť medzi najúspešnejšie kluby, muselo sa presťahovať na nový moderný štadión.

Atlético Madrid sa po rokoch finančnej krízy spamätalo a na ihrisku dokázalo konkurovať najväčším európskym tímom, v rokoch 2014 a 2016 sa dokonca dostalo až do finále Ligy majstrov.

Aby s nimi súperil aj z finančného hľadiska, potreboval nový štadión – dlhé desaťročia chátrajúci Estadio Vicente Calderón by im už časom nestačil.

Z Calderónu, kde hrával od roku 1966, odišiel na štadión Wanda Metropolitano. Ten vznikol na mieste bývalého atletického štadióna La Peineta a po rekonštrukcii sa doň zmestí 67-tisíc ľudí. Pomenovali ho podľa spoločnosti Wanda, ktorá je spoluvlastníkom klubu.

Najväčším problémom presťahovania sa na nový štadión však je, že sa nachádza viac ako desať kilometrov východne od Calderónu. Nejde o čas, ktorý fanúšikovia strávia cestovaním, ale skôr o odtrhnutie od pôvodnej robotníckej komunity.

Reportér ESPN Dermot Corrigan konštatuje, že presun na nový štadión fanúšikov názorovo rozdeľuje.

Ricardo Menendez z fanúšikovskej stránky „Esto es Atleti“ mu v rozhovore povedal, že „prevládajú zmiešané pocity“. „Veľa priaznivcov je vzrušených pre zmenu stánku a presun na nový moderný štadión. Početná skupina fanúšikov však sťahovanie kritizovala hlavne pre novú lokalitu a dlh, ktorý z toho vyplýva.“

Dôležitosť štadióna

Atlético si musí dať veľký pozor, aby finančné dôvody nezničili tradične skvelú atmosféru na tribúnach. Určite nechcú napodobniť londýnsky Arsenal, ktorý po odchode zo staručkého štadióna Highbury na nový Emirates Stadium v podstate prišiel o hlučnú podporu priaznivcov.

Atmosféra na tribúnach v Anglicku všeobecne upadla, ale Arsenal je až extrémnym prípadom. Domácich fanúšikov, ktorí klub sledovali od detstva, z ich miest aj pre vysoké ceny vstupeniek často vytláčajú zahraniční turisti.

Bývalý útočník Arsenalu Alan Smith, v súčasnosti pracujúci ako komentátor britskej televíznej stanice Sky Sports, získal s Arsenalom na Highbury na prelome 80. a 90.rokov dva majstrovské tituly. Pred rokom v rozhovore pre Denník N vysvetľoval: „Stratili sme časť našej identity, ale musíte si vybudovať novú. Podľa mňa veľa fanúšikov bralo odchod ťažko a Highbury im chýba. Arsenal nemá na Emirates zatiaľ slávne spomienky. Puto k štadiónu si ľudia vytvoria až vtedy, keď na ňom niečo prežijú: napríklad vyhrajú titul. To sme my na Highbury dokázali. Arsenal to však musel spraviť. Aby sa vyrovnal ostatným tímom, potreboval väčší štadión.“

Štadión bol pre finančný úspech klubov v minulosti ešte omnoho dôležitejší. Dnes tvorí iba menšiu časť príjmov, kluby viac zarábajú na marketingu a hlavne televíznych právach.

Starý štadión Vicenteho Calderona. Foto – wikimedia.org

Pre kluby napriek tomu zostáva stav štadiónov kľúčový. Dobrým príkladom je talianska liga, ktorá stratila pozíciu tej najlepšej na svete aj pre zlý stav štadiónov, do ktorých sa v mnohých prípadoch neinvestovalo od majstrovstiev sveta 1990. Priemerná návštevnosť na zápasoch talianskych klubov preto dlhodobo klesala.

Drvivá väčšina štadiónov nepatrí klubom, ale mestám. Súkromní investori preto do nich neradi investujú.

Trend dokázal zvrátiť až Juventus Turín: kým na jeho starý štadión Delle Alpi chodilo priemerne 20-tisíc ľudí, nový štadión s kapacitou 41 507 miest (od júla s menom Allianz Stadium) býva podľa prezidenta klubu Andreu Agnelliho „prakticky stále vypredaný“. Štadión patrí klubu.

Moderný štadión pridáva každému klubu na hodnote, môže na ňom napríklad zriadiť skyboxy či sky lounge pre VIP hostí. V rozhovore pre Denník N pred dvoma rokmi o tom hovoril aj generálny manažér AS Trenčín Róbert Rybníček:

„Z hľadiska nami nastaveného biznis plánu je nový štadión nevyhnutnosťou. Máme ambície hrávať pravidelne v pohárovej Európe, a pokiaľ by sa nám to podarilo, mohli by sme vytvoriť takú emóciu, že budeme ponúkať skyboxy, business aj normálne lístky pre divákov.“

Nie sú ako Real

Vedenie Atlética sa snaží, aby fanúšikovia napriek novej lokalite necítili, že by sa klub od nich hodnotovo vzďaľoval. Hlavnú prístupovú cestu k novému štadiónu premenovali na „Avenida de Luis Aragonés“ podľa legendárneho záložníka klubu, ktorý sa neskôr do tímu vrátil aj ako tréner a španielsku reprezentáciu priviedol k výhre Eura 2008.

K adaptácii na nový stánok však určite nepríde rýchlo – hlavne v prípade Atlética, kde mal starý Calderón tradične veľkú zásluhu na dobrých výsledkoch.

V máji hralo Atlético Madrid svoj posledný duel v rámci európskych pohárových súťaží na starom štadióne Vicenteho Calderóna. V odvete semifinále Ligy majstrov proti Realu Madrid, svojmu najväčšiemu rivalovi, chceli zvrátiť prehru 0:3 z prvého duelu.

Aj keď hrali proti najlepšiemu tímu Európy, verili si – a po šestnástich minútach dal prvý z troch potrebných gólov Francúz Antoine Griezmann, najznámejší hráč mužstva.

Atlético hralo výborne a pomáhali mu aj fanúšikovia, ktorí ešte pred zápasom na tribúne vytiahli transparent s nápisom „Hrdí, že nie sme ako vy“, ktorým narážali na Real.

Atlético bolo vždy tým menej úspešným madridským klubom – kým Real Madrid mal povesť milionárskeho tímu s množstvom titulov, Atlético si prešlo niekoľkými ťažkými obdobiami. Slávnejšieho suseda nedokázalo vyradiť ani v máji: výhra 2:1 na postup do finále Ligy majstrov nestačila.

Gladiátorský štýl

Tréner Diego Simeone však pár sekúnd pred záverečným hvizdom, ako tradične, rozhadzoval rukami a burcoval tribúny. Na tlačovej konferencii povedal, že je „šťastný a hrdý“.

„Fanúšikovia boli tiež,“ napísal novinár Sid Lowe v stĺpčeku pre Guardian. „Po štvrtý raz za štyri roky, Real ich vyradil v európskych pohároch, ale pred zápasom sa hovorilo viac o identite, lojalite, emóciách, nielen o výsledkoch.“

Na starom štadióne Vicenteho Calderóna, na ktorom tri zo štyroch tribún nemali strechu, dosiahlo Atlético veľké veci. Po tom, ako sa klub na začiatku storočia dostal z hroziaceho bankrotu a veľkých dlhov (hlavne prostredníctvom predaja najlepších hráčov, napríklad útočníka Fernanda Torresa), sa pod vedením argentínskeho trénera Diega Simeoneho prebojoval medzi najlepších v Európe.

Jedinečná atmosféra im veľmi pomáhala – ako počas úspešného boja o titul pred troma rokmi. Preto viacerí pochybovali, či ju dokážu napodobniť aj na novom štadióne Wanda Metropolitano.

„Je to aj otázka štýlu,“ napísal publicista Andy Brassell pre britský štvrťročník The Blizzard. „Snaha, odhodlanie a takmer gladiátorský prístup Simeoneho tímu prinútili ľudí na tribúne, aby sa ešte viac zapojili, ako súčasť boja, ktorý z nich spravil žijúcich, dýchajúcich (a na konci aj unavených) účastníkov celého snaženia v každom zápase.“

„Simeoneho éra bola buď tou najlepšou vecou, ktorá sa mohla stať v posledných rokoch starého Calderónu, alebo tou najhoršou. V tých posledných stretnutiach jari 2017 – a hlavne v semifinále Ligy majstrov proti Realu Madrid s hrdinským, ale márnym comebackom – sa pred tým pocitom nedalo uniknúť. Ako toto všetko môžu nechať len tak za sebou?“

Ako Maradonov Neapol

Simeoneho osobnosť perfektne vystihuje identitu celého klubu. Keď za klub sám hrával, poznali ho ako bojovného záložníka, ktorý na ihrisku vyhľadával tvrdé súboje a dokázal byť nielen technický, ale hlavne znepríjemniť zápas hociktorému slávnemu protivníkovi.

Od svojich hráčov vyžaduje, aby odovzdali maximum. Hra Atlética je známa skvelou organizáciou, pressingom, intenzitou a nasadením.

Nové posily jeho fyzicky náročné tréningy často nezvládali – napríklad útočník Luciano Vietto po príchode z Villarrealu pred dvoma rokmi na seba počas prípravy vylieval fľaše vody a nevládal ani poriadne stáť: a Simeone s asistentom Germánom Burgosom sa mu smiali.

Simeone pracuje s menej ako polovičným rozpočtom, aký má Real Madrid alebo Barcelona, ale aj tak s nimi dokázal počas posledných rokov súperiť o majstrovský titul väčšinou až do posledných kôl.

„Je to ako život človeka na ulici – deň za dňom. Hneď ako prestaneme bojovať, nebudeme mať šancu. Ľudia sa s nami identifikujú, sme pre nich zdrojom nádeje. S nástrojmi a zdrojmi, ktoré máme, sme schopní súťažiť i s väčšími súpermi,“ povedal.

Počas posledného duelu na starom štadióne Calderón, v lige proti Athleticu Bilbao, fanúšikovia spievali: „Manzanares, cuánto te quiero.“ Manzanares (pôvodné meno štadióna podľa rieky, ktorá blízko neho tečie), ako veľmi ťa milujem.

Pre Atlético bola vždy príslušnosť k robotníckej triede jadrom klubovej identity. „Sme ako Maradonov Neapol. Tím ľudu,“ povedal Simeone v septembri 2014.

„Samozrejme, presne o toto ide; o pocit, o dušu niečoho, a v tomto prípade je to štadión,“ píše Brassell. „Nie je žiadnym prekvapením, že Simeone, ktorý chápe tento koncept lepšie ako väčšina, cíti, že počas prvej sezóny v novom svete Atlética tam musí byť, aby sa uistil, že sa cestou nič vzácne nestratí.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie