Denník N

Román stvorený z odbočiek

Prvé vydanie z roku 1761.
Prvé vydanie z roku 1761.

Knihu Život a názory pána Tristrama Shandyho vlastne môžeme naplno vychutnávať až od 20. storočia, keď literatúra dospela k niečomu (napríklad k prúdu vedomia či podvedomia), čo Sterne intuitívne objavil už pred stopäťdesiatimi rokmi.

Už druhý raz v zabudnutých knihách rozprávame o diele, ktoré značne predbehlo svoju dobu, ktoré bolo a je slávne, ale takmer nikto ho v súčasnosti nečíta. Autorom toho dnešného je Laurence Sterne (1713 – 1768). Bol to podivuhodný muž. A chýry o jeho živote sú také košaté a fantastické (čo-to zlomyseľne pridal aj sám spisovateľ), že ho satirik William M. Thackeray nazval darebákom, lakomcom a lenivcom – s fascinujúcou bohorovnosťou, akoby autora osobne poznal a akoby sa ani neminuli o nejakých štyridsaťtri rokov.

Ťažký život, ľahké slová

Sterne sa narodil v roku 1713 v írskom meste Clonmel a napriek rodinnej spriaznenosti s Richardom Sternom, bývalým arcibiskupom yorským, pochádzal z chudobných pomerov. Tie spôsobili, že najprv s rodičmi precestoval za prácou celé Írsko a potom pre istotu žil u bohatého strýka. Vďaka nemu vyštudoval Cambridge, kde sa mohol stretnúť aj s progresívnou vedou a filozofiou, a následne sa stal anglikánskym vikárom v York­shire. Na popud strýka, ktorý mu sprostredkoval lukratívne miesto v katedrále v Yorku, písal ostré a vtipné články o politike, čo však zanechal po niekoľkých škandáloch, aby ďalej žil prostým životom kňaza a farmára.

Bol síce duchovným, no popritom nevynechával rozličné „galantné dobrodružstvá“. Údajne to však nemal ľahké. Autorova manželka (podľa svedectiev nepríjemná a nevzhľadná) sa dokonca na chvíľu zbláznila a tvrdila, že je česká kráľovná.

Jednou nohou v hrobe

Popritom začal písať humoristický román Život a názory pána Tristrama Shandyho. Traduje sa, že hotový rukopis prvých dvoch zväzkov predčítal známym a keď videl, že sa nudia, hodil ho do kozuba – našťastie ho včas vytiahli, síce ohorený, ale čitateľný. Kniha vyšla v roku 1759. Umelecký vkus v Londýne vtedy určoval istý známy herec Garrick, ktorému knihu listom odporučila Sternova aktuálna milenka Kitty Fourmantellová. List písal, pochopiteľne, sám Sterne a vďaka nemu zažil náhly úspech. Štyridsaťsedemročný autor sa z neznámeho vidieckeho pastora stal razom bohémom a levom salónov. Jeho zdravie limitovala tuberkulóza, zrejme preto sa hedonisticky vrhal do života. Vďaka úspechu knihy sa s ním chceli stretávať vojvodovia, lordi a všakovaké excelencie.

V roku 1762 mu lekári dávali maximálne mesiac života. Kým cestoval po Francúzsku (s ktorým bola Británia mimochodom práve vo vojne), kam odišiel za lepším podnebím i za slávou, doma už vyšli nekrológy a v York­shire mu usporiadali i zádušnú omšu. Napriek tomu však ráčil umrieť až o šesť rokov neskôr.

Medzitým postupne písal a vydával ďalšie zväzky Tristrama Shandyho, až ich bolo deväť. Zažil ešte lásku k mladej krásavici Elize Draperovej a na druhý svet odišiel ako úspešný človek.

Legendárna kniha

Sterne zbožňoval Rabelaisa, Cervantesa a Shakespeara. Vo svojej knihe veselo zo všeličoho cituje – vďaka čomu ho rozliční zlomyseľníci z 19. storočia často obviňovali z plagiátu. Sternov obdivuhodný román mal rád Goe­the, Jean Paul, Heine, Puškin, Gogoľ, Tolstoj či Nodier, ale aj Mácha či Vančura. V Paríži Sterne zas očaril Diderota, ktorého údajne inšpiroval na napísanie diela Jakub Fatalista.

V úvodnom venovaní mecenášovi, ktoré bolo až do 19. storočia neoddeliteľnou súčasťou kníh, sa píše: „Dvojslovutný pán gróf! Ešte nikdy neočakával nehodný spisovateľ od svojho venovania menej, než očakávam ja. Vari aj preto, že som ho písal v zastrčenom kúte nášho kráľovstva, v opustenej slamenej chatrči, kde žijem tak, že sa veselosťou jednostaj pokúšam uniknúť pred neduhmi podlomeného zdravia a inými životnými strasťami, lebo som svätosväte presvedčený, že každý úsmev človeka, tým väčšmi smiech, predlžuje aspoň ako-tak útržok života, ktorý tu žijeme.“

Bez príbehu

V prípade diela The Life and Opinions of Tristram Shandy, Gentleman, ako jeho názov znie v origináli, ťažko hovoriť o príbehu, autor si z formy otvorene strieľa a často zachádza až do krajnosti. Románu v podstate chýba akákoľvek zmysluplná stavba, je plný odbočiek a odbiehaní, hlavná postava sa (tak naozaj) narodí až v treťom zväzku a v podstate o ňu ani veľmi nejde. Rozpráva síce svoj život od počatia až po moment písania knihy, ale čím viac sa snaží ukončiť ho, tým sa od záveru a vyvrcholenia vzďaľuje.

Okrem obsedantného otca titulného hrdinu, matky a brata, v knihe figuruje aj strýko To­biáš a jeho sluha Trim, doktor Slop či suchársky pastor Yorick, ktorého kázne Sterne neskôr vydal aj ako samostatnú knihu a ktorý sem-tam zaskakuje za rozprávača.

Hlavnou postavou je však sám autor, ktorý sa stále prihovára a vedie monológ, pričom občas vpadne do deja aj fiktívny čitateľ. Román prekypuje výstrednosťami – obsahu­je práz­d­ne či začiernené strany, vynechané a vybodkované texty, zámerne prehodené listy a zabudnuté pasáže včlenené na úplne nepatričné miesta. Vynárajú sa tu úvahy, poviedky, eseje, morality, vtipy, porekadlá či zdanlivo autentické dokumenty.

Sterne okrem toho svojsky narába s časom. A navyše, krásne ilustruje teóriu filozofa Johna Locka o takzvaných „združených predstavách“ – každý je zajatcom svojich predstáv o svete a rovnaký podnet obracia vnímanie dvoch ľudí rozdielnym smerom. A z toho vznikajú zaujímavé absurdity.

O 150 rokov skôr

To všetko spôsobuje, že si Život a názory pána Tristrama Shandyho vlastne naplno môžeme vychutnávať až od 20. storočia, keď literatúra dospela k niečomu (napríklad k prúdu vedomia či podvedomia), čo Sterne intuitívne objavil už pred stopäťdesiatimi rokmi. V jeho časoch sa kniha síce vynikajúco predávala a čitatelia sa na nej skvelo zabávali, ibaže jej zrejme celkom nerozumeli. Dá sa čítať v dvoch rovinách – ako nezvyčajný humoristický román alebo ako trochu svojská filozofická kniha v postmodernom rúchu.

Podľa môjho prieskumu je Sterne aj jeho román zabudnutý pomerne dôkladne, napriek tomu, že autor patrí k významným svetovým spisovateľom. Hlavným dôvodom je nepochybne neľahká forma, ktorá funguje najlepšie v origináli. Prekladanie takejto knihy je mimoriadne náročné a vyžaduje si množstvo nielen jazykových znalostí. Z najnovších prekladov sa v 60. rokoch o to v češtine pokúsil Aloys Skoumal, v 70. zas v slovenčine Juraj Vojtek. A pomerne úspešne.


Ukážka z knihy

Kiež by sa môj otec, poprípade matka, alebo najlepšie obaja, pretože to bolo psou povinnosťou ich oboch, lepšie sústredili na vec, keď ma plodili. Kiež by si boli náležite uvedomili, ako strašne záleží na tom, čo robia: že tu nejde len o  to splodiť rozumového tvora, ale že v  stávke je najskôr aj priaznivý vývoj jeho tela a  charakteru, poprípade vlohy, ba priam celkové uspôsobenie jeho ducha; čo vravím – mali dokonca vedieť, akože nevedeli, že aj šťastie celého jeho rodu sa môže zvrtnúť na nálade a  atmosfére, ktorá vtedy panovala. – Keby si to všetko patrične zvážili a  uvážili a  podľa toho aj postupovali, krk dám na to, že by som sa na tomto svete vynímal vonkoncom inak, než sa zrejme budem v  čitateľových očiach vynímať teraz. – Verte mi, ľudkovia moji, že to nie je len taká dáka podaromnica, ako si mnohí hádam myslíte; – zrejme ste už všetci do jedného počuli o  živočíšnych časticiach a  o  tom, ako prechádzajú z  otca na syna, atď, atď. – a  čo všetko spôsobujú. – Hja, dajte na moje slová, celých deväť desatín ľudského rozumu či nerozumu, úspechov či výkyvov na tomto svete závisí od toho, ako sa spomínané častice pohybujú, čo robia, ale aj od toho, na aké cestičky a  chodníčky ich dáte.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie