Denník N

Vedec sa vrátil po 16 rokoch z Viedne, eurofondy nezískal: Zvažujem odchod zo Slovenska

Problém nie sú len eurofondové projekty, ale aj menšie národné granty. Vedec Vladimír Leksa pôsobil 16 rokov vo Viedni, na Slovensku získal národný grant, peniaze však od júla meškajú.

Vladimír Leksa (1972) pochádza zo Spišskej Novej Vsi, žije v Bratislave. V roku 1995 vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor biochémia. Doktorát v oblasti imunológie získal na Medicínskej univerzite vo Viedni, za dizertačnú prácu získal cenu Rakúskej imunologickej spoločnosti. Od januára 2014 vedie laboratórium molekulárnej imunológie v Ústave molekulárnej biológie SAV v Bratislave. Dlhodobo sa venuje štúdiu molekulárnych mechanizmov zapriahnutých v bunkových imunitných odpovediach a nádorovej transformácii. Publikuje v prestížnych vedeckých časopisoch, ako sú Circulation Research, Journal of Immunology či Journal of Biological Chemistry. Jeden jeho objav bol patentovaný. Okrem vedeckých aktivít sa venuje aj písaniu. Doteraz mu vyšli tri knihy. 

Pôsobili ste dlho v zahraničí – kedy ste sa vrátili na Slovensko?

Šestnásť rokov som bol vo Viedni na medicínskej univerzite, kde som robil výskum v oblasti imunológie a nádorovej biológie. Dvakrát som získal rakúsky národný grant, čo nebolo v tamojšej konkurencii ľahké. Pred štyrmi rokmi som sa rozhodol, že sa vrátim.

Prečo?

Hlavne to boli rodinné dôvody, syn nastupoval do školy a chcel som s ním tráviť viac času. Dostal som ponuku zo Slovenskej akadémie vied, aby som vybudoval laboratórium. Okrem toho som začal prednášať na prírodovedeckej fakulte imunológiu. Bol som optimistický. Vedel som, že návrat nebude ľahký, aj ma pred ním mnohí vystríhali, ale nepredpokladal som, že to bude až také zlé. Za tri roky sa mi na laboratórium nepodarilo získať dostatočné peniaze.

Keď vás volali naspäť, sľubovali vám peniaze na laboratórium?

Povedali, že si ich budem musieť nájsť sám a získať granty na projekty.

Aké granty ste skúšali?

Požiadal som o grant VEGA, ktorý som získal, ale z neho nemôžem robiť kvalitný výskum.

Koľko ste získali?

Dostal som 5 000 eur na rok, čo je asi päť percent z toho, čo na výskum potrebujem. V Rakúsku som dostával z podobných národných projektov vyše 100-tisíc na rok. Žiadal som preto aj o prestížny European Research Council (ERC) grant, ktorý je veľmi ťažké získať. Na Slovensku ho získal zatiaľ len jeden človek. Nepodarilo sa mi to, ale posudková komisia mi odporučila podať ten návrh ako národný grant s tým, že by som ho mal určite dostať. Podal som si preto žiadosť na národný projekt z Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV). Zo zahraničia mi prišli excelentné posudky.

Získali ste ho?

U nás zahraničné posudky nestačia a potrebujete aj domáce. Nikde vo svete to nie je zvykom. Tie som nedostal dobré, a tak som nezískal ani peniaze. Prvý rok som grant nedostal, vraj mám malú skupinu, druhý rok som ho tak isto nedostal, vraj je to príliš ambiciózne. Získal som ho až tento rok, peniaze na projekt som však ešte stále nedostal – mali prísť v júli, ale je september a peniaze neprišli, dokonca sme ani nepodpísali zmluvy. Také čosi by sa nemohlo stať v inom štáte EÚ. Keď o tom hovorím priateľom vo Viedni, nechcú mi to veriť. Je to obrovská hanba.

Koľko je to eur?

200-tisíc eur na štyri roky.

Pýtali ste sa ich, prečo meškajú?

Viackrát som sa im ozval a odpoveď bola, že z ministerstva im neodpovedajú. Minister bol vtedy na dovolenke.

foto N – Tomáš Benedikovič

Čo ste z toho grantu chceli zabezpečiť?

Z peňazí APVV a VEGA sa nemôžu nakupovať drahšie prístroje. Idú len na materiál, teda na základný chod výskumu. Minulý rok v lete som sa preto rozhodol, že skúsim získať eurofondy, išlo o peniaze z výzvy na dlhodobý a strategický výskum (výzva, ktorú teraz ministerstvo školstva zruší po škandále s prerozdelením peňazí, poznámka redakcie).

Koľko ste žiadali z eurofondov?

13 miliónov. Slovenská akadémia vied mala mať z toho 15 percent.

Na čo konkrétne mali byť eurofondy?

Chcel som ich na diagnostiku pri nádoroch. Ide o moderný prístup k diagnostike a terapii. Mal som spolupracovať s lekárskou fakultou v Martine a s firmou, ktorá v tejto oblasti ešte nemá aktivity, chceli by sme založiť startup na neinvazívnu diagnostiku. Diagnostika by sa tak nerobila z krvi, čo je pre pacientov často traumatizujúce, ale z moču, slín či sĺz. Chceli sme šesť rokov robiť projekt, vyvíjať diagnostické, ale aj terapeutické metódy. Vo svete je viac startupov a firiem, ktoré sa snažia vytvoriť aj takúto diagnostiku. Na príprave projektu sme pracovali takmer rok.

Ako vyzeralo hodnotenie vašej žiadosti?

Podali sme ju, prišli dobré posudky zo zahraničia, tak sme postúpili do ďalšieho kola. Potom prišlo množstvo byrokratických požiadaviek, ktoré sme museli postupne plniť. Je to obrovská byrokratická záťaž.

Mali ste spolupracovať len so slovenskými partnermi?

Chceli sme spolupracovať aj s Medicínskou univerzitou vo Viedni, aby sme mali čo najväčšie zázemie pacientov. Ale nakoniec od toho odstúpili.

Prečo odstúpili?

Bolo toho veľa. Aj oni si dávajú žiadosti o granty a eurofondy, ale povedali, že takú byrokraciu ešte nezažili – nezmyselné prieskumy trhu, výpisy majetku, prístrojov, výpisy z katastra, tucty čestných vyhlásení… Nakoniec z toho bolo takmer tisíc strán materiálov. Ale keď zo Slovenska žiadali od univerzitného profesora, hlavy celého výskumného centra, kde som dlhé roky pracoval, aby predložil výpis zo svojho registra trestov, bolo to pre neho ponižujúce. Má také postavenie, že na to nie je zvyknutý a ani na to nevidel dôvod. Povedal mi doslova: „Dám svoj výpis z registra, keď uvidím výpis vášho predsedu vlády.“ Do druhého kola sme museli, žiaľ, ísť bez viedenského partnera. Bola to veľká škoda. Bolo za tým veľa práce, prekladali sme podklady do nemčiny, bolo to aj veľa peňazí.

Aj tak ste do toho išli?

Bol som optimista, myslel som si, že to získame, lebo projekt bol dobrý. No a nakoniec pre nejaký korupčný škandál celú výzvu zrušia. My sme na tom takmer rok pracovali – kto nám to teraz vráti? Za ten čas sme sa mohli venovať vede. Sme nútení venovať sa takýmto veciam a nakoniec z toho nič nie je. Už chápem, prečo ma všetci odhovárali od návratu. Človek vynaloží maximum úsilia a nedostane nič. To vedie k vyhoreniu. Nečudujem sa, koľko vedcov je u nás frustrovaných. Ja som tu tri roky a mám dosť.

Zvažujete odchod zo Slovenska?

Veľmi vážne zvažujem, že sa vrátim do Viedne. Prišiel som sem, lebo som chcel pomôcť, ale vidím, že to je takmer nemožné. Alebo možno odídem úplne z vedeckej sféry.

A nenašli ste za tie tri roky aj pozitíva?

Jediným sú asi len študenti. Získali ceny za diplomovky, viacerých sa mi podarilo poslať von na štúdium. To je moje jediné zadosťučinenie. Vždy som hovoril študentom: choďte von, vráťte sa a pomôžte Slovensku. Teraz mám problém tú druhú časť vety dopovedať, lebo už nevidím, aký význam pre nich by malo vrátiť sa sem. Dnešní študenti to u nás majú extrémne ťažké. Ja som to mal určite ľahšie.

V čom? 

Chodil som do školy za komunizmu, učebníc sme síce mali dosť, ale kŕmili nás ideológiou a propagandou. Výsledkom toho bolo, že som sa proti nim vymedzil a to ma niekam posunulo. Pomohlo mi to. Po novembrovej revolúcii som sa zasa stotožnil s víziou Václava Havla o láske a spravodlivosti, čo mi určilo súradnice na celý život. Náš školský systém dnes však deťom neponúka ani možnosť vymedziť sa voči niečomu, ani stotožniť sa s niečím. Nedávame im nič, ani tie učebnice. Vzdelanostný systém na Slovensku je dlhodobo chorý pacient, ktorý je podvyživený. Prvé, čo treba, je dať mu infúziu a potom treba riešiť chronické choroby.

Riešením školstva je teda podľa vás viac peňazí?

Určite. A skutočná reforma. Nielen papierová, ako je Učiace sa Slovensko. Začať treba od vysokých škôl, máme ich veľa a mnohé nemajú kvalitu. Naše pedagogické fakulty produkujú nie veľmi kvalitných absolventov. A s narastajúcim počtom nekvalitných absolventov každý rok problém v školstve narastá. V druhom rade treba riešiť základné a stredné školy – zrušiť politický vplyv regionálnych zriaďovateľov a tlačiť učebnice. Žiaľ, namiesto reformy sme toho podvyživeného pacienta napichli a vzali mu litre krvi. Veda a vzdelanie na Slovensku podľa mňa za tejto vlády umreli. Pre mňa bolo najväčším sklamaním ani nie to, ako vláda vznikla, ale to, že ministerstvo školstva získala SNS. Lebo čo iné sme od SNS mohli čakať?

Ak by mal ministerstvo Smer, bolo by to lepšie?

Dúfal som, že si ho vezme Most-Híd, že kvôli tomu išli do vlády.

Nová ministerka školstva Martina Lubyová – foto N – Peter Kováč

Čo hovoríte na novú ministerku Martinu Lubyovú?

Nepoznám ju. Môže sa stať, že bude dobrá, ale myslím si, že ak nominant SNS urobí niečo dobré pre školstvo, tak SNS bude prvá, ktorá ho odvolá. Objednávka je iná. Ani Plavčan tam nebol preto, aby pomohol.

Za bývalej vlády, keď bolo ministerstvo pod Smerom, to bolo lepšie?

Nepamätám si taký veľký škandál ako teraz.

Štyri roky ste na Slovensku, ale na laboratórium ste nemali dostatok peňazí. Ako sa tak dá fungovať?

Všetko som mal od priateľov z Viedne. Keď som začal robiť laboratórium tu, vo Viedni sa sťahovali. A namiesto toho, aby staré prístroje zlikvidovali, dali mi ich. Zaplatil som si z vlastných peňazí kamión aj špeditérov, aby mi to preniesli. Tu som dostal jednu miestnosť a chladničku.

Dá sa takto robiť veda?

Bez Viedne by som ju nemohol robiť.

Keď ste sa vrátili, boli ste optimista. Kedy sa to zmenilo?

Prišlo to postupne, keď som videl, ako nezmyselne musím tráviť čas pri byrokracii. Napríklad pri eurofondoch musíte napísať všetko, čo si za šesť rokov plánujete kúpiť, a urobiť prieskum trhu, teda koľko by to tak mohlo stáť. Ale ceny sa menia, a v závislosti od výsledkov rovnako aj ciele. My sme tým strávili niekoľko týždňov až mesiacov. Zlom v mojom názore však prišiel po voľbách.

Koľko ste pracovali na projekte na eurofondy?

Pol roka sme len pripravovali projekt. Pracovalo na ňom niekoľko desiatok ľudí, hlavnú časť som písal ja. V Rakúsku to bolo tak, že som napísal projekt, neuspel som, ale napísali mi, kde som to urobil zle. Prerobil som ho podľa týchto pripomienok a nakoniec som peniaze získal. A potom som ich dostal opäť, lebo som už vedel, ako to mám robiť. Hlavne som vedel, že je to férová súťaž a keď to urobím dobre, tak to dostanem. U nás mám pocit, že sa môžete snažiť akokoľvek a nemáte záruku, že peniaze dostanete. Keď sa prevalilo, že z našich grantov nič nebude, len ma to v tomto presvedčení utvrdilo.

Keď vyhlásia ďalšiu súťaž na dlhodobý a strategický výskum, prihlásite sa opäť?

To je ťažké povedať. Ale asi áno, bolo by to fér aj voči partnerom, ktorí na tom so mnou robili.

V Rakúsku ste si eurofondový projekt nepodávali – prečo?

Tam to nie je bežné. Bol som schopný robiť vedu na európskej úrovni z peňazí národných projektov. Okrem toho tam do vedy investuje vo veľkej miere aj súkromná sféra, banky, či dokonca regióny. Ale aj tam je pri eurofondoch veľa byrokracie a ja nemám rád byrokratické veci. Bol som úspešný na národnej úrovni a to mi na prácu stačilo. Ale na Slovensku národné peniaze nestačia na vedu a výskum. A naši podnikatelia, banky či radnice vedecké granty nevypisujú. Preto je človek nútený hľadať cesty cez eurofondy. A tie ja nemám rád.

Vedec Vladimír Leksa sa na Slovensko vrátil z Viedne, ktorá je považovaná za jedno z najlepších miest na život. foto – Fotolia

Prečo?

Je to obrovská byrokratická záťaž. Ale hlavný dôvod je, že my si eurofondmi suplujeme to, čo má robiť štát. Vedu a výskum by mala každá zodpovedná krajina platiť sama a malo by každej vláde záležať na tom, aby vedeli zaplatiť vedu, výskum a vzdelávanie. Tak ako sa člen vlády postará, aby jeho deti mali dobré vzdelanie a nemá problém im ho zaplatiť. Tak by sa každá zodpovedná vláda mala venovať vzdelaniu. Je ponižujúce platiť to z európskych peňazí.

Bol iný prístup úradníkov pri projektoch v Rakúsku a u nás?

Úplne. Raz som si pri jednom projekte pomýlil tabuľky a napísal som tam staré tabuľkové platy. Volali mi, aby som si to prišiel opraviť, bolo to bez problémov. Mohli ten projekt jednoducho vyradiť zo súťaže. Tam napokon dostane peniaze pätina návrhov projektov, a ja som ich dostal aj v konkurencii starších domácich vedcov. Alebo keď som si podával na Slovensku žiadosť o najprestížnejší medzinárodný ERC grant, kontaktoval som našu Výskumnú agentúru, či by mi s tým mohli pomôcť. Nedostal som žiadnu odpoveď. Potom som kontaktoval agentúru v Rakúsku, ktorá s tým vôbec nič nemala. A pomohli mi – prešli to so mnou a povedali mi, ako to mám napísať. U nás mám pocit, že sa nám skôr kladú prekážky, namiesto toho, aby nám pomohli. Cítim sa tu často ako v počítačovej hre, ktorú hrá môj syn, že na každom rohu čaká nástraha, ktorá vás môže zničiť, a vy ani neviete prečo. Nejaký kostlivec, čo náhle vyskočí spoza rohu.

Stretli ste sa s korupciou či úplatkami pri eurofondovom projekte?

Otvorene nie. My dodnes ani nevieme, ako náš projekt skončil. Neboli sme ani v tej skupine, ktorá vedela, že peniaze nedostane.

Keď ste videli, aké projekty mali dostať peniaze z eurofondov, čo ste si povedali?

Že to je škandál. Pozrel som si aj tie, ktoré podporu nedostali, a viaceré boli kvalitné. Ale medzi tými, ktoré peniaze dostali, som kvalitný projekt nenašiel.

Neprišli pri príprave projektu za vami firmy, že vám pomôžu získať eurofondy?

Mal som firmu, ktorá nám s projektom pomáhala, ale boli to ľudia, ktorých som poznal. Vedec, ktorý bežne pipetuje, nemôže taký projekt pripraviť sám. Musíte mať pomoc, ja ten úradný jazyk neovládam. Ale nehovorili mi, že mi vybavia, aby som projekt získal. Skôr boli dosť skeptickí.

Iniciovali ste petíciu proti bývalému ministrovi Petrovi Plavčanovi ešte pred jeho nástupom. Prečo?

Keď si tú petíciu prečítate, všetky veci, ktoré sme opísali, sa aj skutočne udiali. Minister bol neschopný viesť taký rezort, ako je školstvo v takom krízovom období. Všetci, čo pracujú vo vede a školstve, hovoria, že školstvo je v kríze. Nevravím, že on je priamo zodpovedný za všetky veci. Ale umožnil, že slovenské školstvo je už v takom stave, že sa podľa mňa nedá zreformovať. Neviem si predstaviť, že by teraz niekto v týchto podmienkach nastúpil a snažil sa to opraviť. Treba asi začať len odznova.

Prečo to tak je?

Na vine sme všetci, lebo sme taký stav umožnili. Akoby vzdelanie v našich zemepisných šírkach nikdy nemalo dobrú pôdu. Už od 18. storočia to tu upadá. Jozef Ignác Bajza písal, že Slováci veľmi knihy nečítajú a už vôbec nepíšu. Nevnímame vzdelanie ako potrebné. Pritom to bol Štúr, kto vravel, že nás zachráni iba vzdelanie.

Čo vás na Slovensku najviac potešilo za tie tri roky?

To, že sa mi podarilo vybudovať laboratórium a udržať kontinuitu a spoluprácu s Viedňou. Bez nej by som mohol robiť vedu len teoreticky. A študenti. Lebo máme výsledky. Zhrnuli sme ich nedávno v prehľadnom článku v časopise Immunology Letters.

Budete vo vašom výskume pokračovať aj bez eurofondov?

Môj sen je stvoriť niečo užitočné. Človek je šťastný vtedy, keď niečo tvorí. U nás sa tvorí ťažko, preto u nás len málokoho práca naozaj baví. Ale chcel by som v projekte pokračovať.

V akom ste štádiu?

Skúmame jeden receptor, proteín, ktorý sa za určitých okolností môže uvoľňovať z povrchu buniek do krvného obehu. V spolupráci s Rakúskom sme študovali koncentráciu tohto proteínu v krvi a zistili sme, že onkologickí pacienti ho majú v krvi omnoho viac.

Ak by sa teda robil na preventívnej prehliadke test aj na tento receptor, dalo by sa zistiť, či má človek rakovinu, aj skôr?

Áno, a potom by sa dalo ďalej diagnostikovať, o čo konkrétne ide. Ale sú ešte potrebné ďalšie štúdie s väčším počtom pacientov.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Eurofondy v školstve

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie