Denník N

Ako chcel Miroslav Válek riešiť divadlo a ako divadlo vyriešilo jeho

Emil Horváth (Válek), František Kovár (Príslušník). Foto - Andrej Balco
Emil Horváth (Válek), František Kovár (Príslušník). Foto – Andrej Balco

SND premiéruje hru Slovo Válkovo. Hlavná postava je básnik a bývalý minister kultúry, dej sa odohráva na pozadí Sviečkovej demonštrácie v marci 1988.

Na začiatku bola otázka osemročného syna, ktorý sa doma spýtal, prečo človek, ktorý písal krásne básničky, slúži ľuďom, ktorí ubližujú iným. Tým človekom bol Miroslav Válek a otcom chlapca je dramatik Peter Pavlac. Nevedel nájsť odpoveď, a to bol moment, keď sa začala rodiť hra, ktorá má dnes o 19:30 premiéru v Slovenskom národnom divadle.

Čo sa naozaj stalo a čo je fikcia

Novinka s názvom Slovo Válkovo sa odohráva 25. marca 1988 v bratislavskom hoteli Carlton. Kým dole na námestí policajti autami a vodnými delami rozháňali demonštráciu za náboženské slobody a občianske práva, z okien hotela to sledovali komunistickí pohlavári, medzi nimi aj minister kultúry Miroslav Válek. Skutočnú historickú udalosť autor hry využil trochu inak, než by sa dalo čakať.

„Nechcel som ju ‚nasilu‘ zdivadelniť. Ambícia bola urobiť hru o Válkovi ako o jednej z osobností v rámci dramaturgickej línie komorných textov písaných pre konkrétneho herca, ktorá sa v SND začala s Leni a Zdenou Studenkovou,“ vraví Peter Pavlac.

Ako malý recitoval jeho básne na Hviezdoslavovom Kubíne a bol nimi očarený, neskôr sa začal zaujímať o jeho život a postoje. Pozná aj hru, ktorú na motívy Válkovho života pre trnavské divadlo v roku 1997 napísal a zrežíroval Roman Polák. Namiesto ďalšieho pokusu prejsť celý jeho život začal hľadať jednu hraničnú dramatickú situáciu.

„Práve okolo Sviečkovej demonštrácie z marca 1988 sa dal navinúť celý príbeh Válkových postojov. A keď som nanovo objavil jeho poému Slovo, kde sa básnik preťal s politikom, rozhodol som sa vytvoriť fiktívnu situáciu na pozadí skutočnej historickej udalosti, počas ktorej zohral veľmi dôležitú úlohu.“

Na scéne sú po celú hodinu a pol iba dve postavy: minister-básnik a zvukár-spolupracovník ŠtB. Ich dialóg prechádza rôznymi fázami, vyvíjajú na seba tlak a hovoria veci, ktoré by za iných okolností nevyslovili alebo úplne popreli. Autor hry má výhodu, že môže pokračovať tam, kde sa história končí, a ponúkať možné hypotézy.

„Často takýchto ľudí podceňujeme, máme voči nim trochu predsudky. Keď Válek povie: Nemám toľko informácií ako vy, odpoveď je: Možno stačí len byť viac vnímavým. František Kovár v úlohe zvukového technika má viac textu, môže pôsobiť ako hýbateľ deja, ale pre Emila Horvátha je to iný typ výzvy – musí ukázať premenu mimoriadne sebavedomého ministra, ktorý sa chce dištancovať od toho, čo sa deje na námestí, no v hoteli narazí na zvláštneho človeka, ktorý ho manipulatívne provokuje, a on sa postupne v situácii doslova potápa, ako sa potápa v sebe a vo svojom stave,“ vysvetľuje Peter Pavlac.

Herci s autorom hry Petrom Pavlacom. Foto - Tasr
Herci s autorom hry Petrom Pavlacom. Foto – Tasr

Emil Horváth má dvojitú úlohu, stal sa aj režisérom hry a podľa autora jej výrazne pomohol. „On mimoriadne cíti divadelnosť, aj literárnosť. A mal som pocit, že osobný rozmer to nabralo aj pre Františka Kovára. Obaja tú dobu zažili. Spočiatku mali pocit, že by sa tam mohlo objaviť aj viac o Válkovom odmietavom vzťahu k divadlu, o jeho obavách z divadla ako média, ktoré sa nedá ovládnuť. V prejavoch zo 70. rokov sa vyjadruje, ako divadlo treba riešiť a normalizovať. Napokon sme však text ešte skracovali.“

Čo sa presne dialo na Hviezdoslavovom námestí na jar 1988, si Pavlac naštudoval z archívov Ústavu pamäti národa. Postava zvukového technika z rozhlasu, ktorý sa upíše ŠtB a má slabosť pre poéziu, je fiktívna, keď ešte začne citovať Havla, na niekoho už to môže pôsobiť trochu za hranicou uveriteľnosti. Podľa autora ide o úryvky z listu disidenta Miroslava Kusého, ktorý napísal ako reakciu na Válkov prejav na Ústrednom výbore komunistickej strany v roku 1988. Ten prejav bol citovaný aj vo vysielaní Slobodnej Európy. Válek nesúhlasil so zásahom polície, no podľa Kusého jeho sebareflexia prišla neskoro, problémy režimu potláčajúceho občianske práva pomenovali už viac než o dekádu predtým chartisti.

Do Slova sa pustil aj Dežo Ursiny

V poldruhahodinovej hre nie je priestor na veľa akcie, text sa prispôsobil komornosti priestoru Modrého salónika. Herci majú rozsiahle texty, no autor dúfa, že stále ide o divadlo a nie o rozhlasovú hru: „Ambícia bola hľadať pre to kvantum slov javiskový tvar. Poézia môže nabádať k tomu, že ide o nejaké rozhlasové pásmo, no tu je po celý čas používaná ako argument. Vždy s ňou postavy narábajú ako s argumentom, ktorý má potvrdiť alebo vyvrátiť názor, postoj…“

Válkova poéma ešte za bývalého režimu zaujala aj Deža Ursinyho, ktorý jej verše zhudobnil do niekoľkých piesní. Nikdy oficiálne nevyšli, objavili sa len v rovnomennom televíznom filme z roku 1987. Hra ich využíva, a tak vlastne ponúka dve premiéry v jednej: „Keď som počul Ursinyho spievať slová  ‚komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom‘ , bol to rovnaký šok, ako keď som prvýkrát čítal Válkove Slovo. Neviete, čo s tým pocitom. Nesúdite, len vás to zaskočí. Hudba je kvalitná, má svoj intelekt a zaujímavý emocionálny kontrast s textom, našli sme jej priestor v rámci hry.“

Okrem toho ešte zaznie aj záznam z Válkovej besedy so študentmi, aj dobové recitácie jeho diel. Autor hry prečítal i literárnu štúdiu, ktorú bývalému ministrovi kultúry a básnikovi venoval Valér Mikula, takže dnes by už synovi na úvodnú otázku odpovedať dokázal: „Už by nezavládlo ticho, ale prišiel by trojhodinový monológ. Neviem, či by ho teraz zaujímal, počkám s ním, kým bude trochu starší.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie