Komunikačná kríza alebo ako Danko neprehral, aj keď si to všetci myslia

Autor je politológ

Mohol by to byť aj námet pre Shootyho: tri autá po zrážke, riadna kucapaca. V jednom sedí Fico, v druhom Bugár, v treťom Danko. Fico kričí: „Aká havária? Len obyčajné komunikačné nedorozumenie!“ A Danko s Bugárom prízvukujú: „Tak veru, tak! Iba chyba komunikácie!“ Nie je to zábavná partička?

Kdekto si na tom zgustol. A kdekto hľadá, kto na tom najviac prerobil, kto tu je čiernym Petrom. Všetkým vychádza ako najväčší babrák, dement, potrimiskár Danko, ktorý sa nafúkol, rozohral veľkú hru a napokon spľasol.

Neviem, či sa niekto pridá, ale ja to tak vôbec nevidím. Áno, Danko síce prišiel o jedného svojho ministra, ale rezort mu zostal. A nová ministerka školstva je jeho nominantkou, ktorú bezvýhradne prijíma premiér i prezident. Je to teda jeho prehra? Danko si vymohol otvorenie a doplnenie koaličnej zmluvy a dostal do nej prakticky všetko, čo chcel. Áno, síce v značne redukovanej podobe, ale nie je to napokon práve to, čo v skutočnosti chcel? Pripomína mi to Mečiarovu taktiku, ktorou sa tento voľakedy aj verejne chvastal: „Potreboval som od Čechov meter, ale žiadal som dva. Dali mi jeden a pol a boli spokojní, ako so mnou vybabrali. Ale ja som bol viac než spokojný!“ Ak je to tak aj u Danka, je to jeho prehra?

Napokon, všetky tieto natriasačky okolo koaličnej zmluvy boli len také „teátro“. Podstatné, čo sa ním Dankovi podarilo, bolo predsa odpútanie pozornosti od naozaj neskutočne famózneho škandálu, ktorým sa toto všetko začalo. Išlo a stále ide o šesťsto miliónov eur z eurofondov. Vzbúrili sa rektori, médiá toho boli plné, aféra mohutnela, stále nové dôkazy o nekompetentných prijímateľoch a posudzovateľoch. Čakalo sa, že to Danka zloží na kolená. A on sa vtedy vzopäl, rozhorčil a zaútočil tak, že sa všetkým zatmievalo pred očami. Pripomenulo mi to ten starý vtip, keď opilec povracia muža oproti sebe a keď tento naňho nakričí „Ty prasa!“, opilec zareve: „Ja? Tak sa pozri na seba, ako vyzeráš!“

Dankovi toto vyšlo na sto percent. Všetci zabudli na eurofondy a začali pretriasať Dankove nehoráznosti okolo Plavčana, koaličnej zmluvy, skutočných a domnelých krívd, ktorými trpí od Fica. Všetci sa sústredili na to, ako Fico zareaguje, v čom a nakoľko Dankovi ustúpi a v čom nie. „Teátro“ na otvorenej scéne medzi emocionalistom a racionalistom dostalo svoje vďačné publikum. Nezaujímalo ho už nič iné, len ako toto všetko dopadne.

Dočkali sa. Mohol si ten Danko želať niečo viac, než že mu to budú ochotní zožrať aj s navijakom? Či mu to nestálo za tú trochu šašovstva, za to, aby hral ukrivdeného, precitliveného, „smutného muža“? Médiá sa vyšantia, zgustnú si, ale napokon sa počíta len to, čo je doma, pod strechou! Je to figliar, ten Danko!