Utrpenie mladého stand-up komika

Zábavychtiví ľudia čakajú skôr ľudových kazateľov, nie uštipačných a cynických sopliakov, ktorým nič nie je sväté.

„Veľmi som sa bavila, ale s tým Kotlebom nemáte pravdu,“ hovorí mi možno 25-ročná blondína v klube, keď schádzam z pódia. Stáva sa to často. Ľudia prídu, smejú sa, aj zatlieskajú, ale musia mi prísť povedať, v čom všetkom sa mýlim. Akoby som im bol práve vysvetľovať základy optiky, a oni ma prišli upozorniť, že Euklidov zákon o rovnosti uhla dopadu a uhla odrazu overil až Ptolemaios. Niekedy už len čakám, kedy vytiahnu papier a pero a celé mi to prepočítajú. „Vidíte, a preto Kotleba nie je fašista,“ usmejú sa víťazoslávne a nechajú ma skontrolovať rovnicu, v ktorej je príliš veľa núl na to, aby mohol byť jej výsledok kladný.

Byť stand-up komikom na Slovensku, navyše v momentálnom citovom rozpoložení národa, nie je vôbec med lízať. Tisíce zábavychtivých duší čakajú v prepadnutých sedadlách zanedbaných kultúrnych domov skôr na ľudových kazateľov, ktorí za nich do sveta vykričia ich frustrácie a traumy. A nie uštipačných a cynických sopliakov, ktorým nič nie je sväté a neštítia sa pováľať ani posledné pomníky dôstojnosti miestnych dejateľov.

„Hanba vám, hrdí by ste mali byť na to, že ste Slováci,“ ozve sa z prítmia hľadiska. Takého nevyspytateľného a nečitateľného. Mnohí z nich

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |