Denník N

Utrpenie mladého stand-up komika

Zábavychtiví ľudia čakajú skôr ľudových kazateľov, nie uštipačných a cynických sopliakov, ktorým nič nie je sväté.

„Veľmi som sa bavila, ale s tým Kotlebom nemáte pravdu,“ hovorí mi možno 25-ročná blondína v klube, keď schádzam z pódia. Stáva sa to často. Ľudia prídu, smejú sa, aj zatlieskajú, ale musia mi prísť povedať, v čom všetkom sa mýlim. Akoby som im bol práve vysvetľovať základy optiky, a oni ma prišli upozorniť, že Euklidov zákon o rovnosti uhla dopadu a uhla odrazu overil až Ptolemaios. Niekedy už len čakám, kedy vytiahnu papier a pero a celé mi to prepočítajú. „Vidíte, a preto Kotleba nie je fašista,“ usmejú sa víťazoslávne a nechajú ma skontrolovať rovnicu, v ktorej je príliš veľa núl na to, aby mohol byť jej výsledok kladný.

Byť stand-up komikom na Slovensku, navyše v momentálnom citovom rozpoložení národa, nie je vôbec med lízať. Tisíce zábavychtivých duší čakajú v prepadnutých sedadlách zanedbaných kultúrnych domov skôr na ľudových kazateľov, ktorí za nich do sveta vykričia ich frustrácie a traumy. A nie uštipačných a cynických sopliakov, ktorým nič nie je sväté a neštítia sa pováľať ani posledné pomníky dôstojnosti miestnych dejateľov.

„Hanba vám, hrdí by ste mali byť na to, že ste Slováci,“ ozve sa z prítmia hľadiska. Takého nevyspytateľného a nečitateľného. Mnohí z nich volili Smer, aj keď by sa k tomu nikdy nepriznali, niekoľkí Kotlebu, čo ich prezrádza samo osebe. Viacerí sú hlboko veriaci, iní pohŕdajú cirkvou, niektorí obdivujú Danka, ďalší neznášajú Kisku, podaktorí blúznia o veľkom Rusku, pár z nich zvažuje, že sa odtiaľto raz a navždy odsťahuje.

Už len postaviť sa pred toto naše pestrofarebné Slovensko, kondenzované do tohto tristomiestneho kina, chce vždy za oponou jeden poriadny nádych. Možno sem predsa len prišli najmä preto, aby sa zasmiali.

A smiech vždy príde. Aj krikľúň sa po chvíli utíši, aj keď svoju nespokojnosť bude dávať hlasno najavo pri každom fóre, ktorý mu nesadne. Dokonca nám to príde cez prestávku vytmaviť všetkým z očí do očí priamo do zákulisia. Dozvieme sa, že náš humor je lacný. S čím inak celkom súhlasím, ale nebojte sa, nemáme v pláne zvyšovať vstupné. Spočíta nám, z čoho všetkého by sme si u nás žarty robiť nemali. A že práve vinou ľudí ako my mladí odchádzajú do zahraničia. Lebo jedného dobrého slova nemáme pre túto krajinu.

A ja sa potom večer v hotelovej izbe aj zamyslím. Čo ak má pravdu? Nepreháňame to? Nejdeme až príliš za čiaru v honbe za čo najtvrdšou pointou a potleskom, ktorý nás na desať sekúnd urobí niečím viac ako naozaj sme?

Ibaže potom sa trmácam domov v zápchach po nedostavanej diaľnici plnej bilbordov s tvárami, ktoré mi sľubujú, že už to konečne doasfaltujú, míňam policajtov rútiacich sa v dedine takmer osemdesiatkou za obedovým menu, letmo zachytávam v televízii úškrn ministra vnútra, ktorý netuší, ako by mohol on zabrániť úniku tajných dokumentov od jeho ľudí a už sa znovu začínam tešiť na najbližšie vystúpenie.

„Naša spoločnosť humor potrebuje,“ povedal vraj raz jeden nomenklatúrny káder Milanovi Lasicovi, ktorého nám stand-upistom dnes tak radi kritici otĺkajú o hlavu. „Aj tá naša,“ povedal mu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie