Peter Zajac o nemeckých voľbách: Víťazstvo Merkelovej je pre Slovensko lepšie

V šesťdesiatych rokoch v Nemecku študoval, neskôr tam pätnásť rokov učil na univerzite. Sleduje nemeckú politiku a pripravuje knihu mapujúcu situáciu v najľudnatejšej krajine EÚ od začiatku utečeneckej krízy po blížiace sa spolkové voľby. Literárny vedec a bývalý politik Peter Zajac hovorí:

• ako sa kresťanskí demokrati pod vedením Angely Merkelovej posunuli politicky do stredu,
• o tom, že so stranou AfD sa prvýkrát v povojnových dejinách Nemecka dostane do parlamentu strana, ktorá preberá radikálnu, extrémistickú a neonacistickú rétoriku,
• prečo líder sociálnych demokratov Martin Schulz raketovo vyletel hore a potom aj rýchlo spadol,
• ako Angela Merkelová zvláda komunikáciu s Ruskom a prečo má k tejto krajine iný prístup ako jej predchodcovia,
• ako vníma debatu o európskom jadre na Slovensku a prečo podľa neho Sulík naletel Ficovi,
• čo si myslí o aktuálnom nadšení Roberta Fica pre Európsku úniu.

Prieskumy verejnej mienky pred nemeckými voľbami sú zaujímavejšie ako samotná kampaň. Pred niekoľkými mesiacmi nový predseda sociálnych demokratov Martin Schulz dotiahol stranu na percentá Merkelovej CDU, potom však SPD opäť klesla na nižšiu úroveň. Zároveň obe najsilnejšie strany strácajú voličov, ktorí prechádzajú k menším stranám a je dosť možné, že v Bundestagu bude prvýkrát v histórii šesť strán.

Povedzme si hneď na začiatku, že nemecké parlamentné voľby sú svojím významom najdôležitejšie v Európskej únii. Rozhodnú na štyri roky o tom, či sa uzavrie obdobie európskeho rozkladu posledných rokov. Platí to aj pre nás, hoci neviem, do akej miery si to na Slovensku uvedomujeme.

A teraz k otázke. Kresťanským demokratom uberá voličov najmä Alternatíva pre Nemecko – AfD. Tá vedie tvrdú kampaň, vysiela na Merkelovej mítingy bojové úderky, ktorých cieľom je narúšať ich a dostať sa do médií. Imigrantská agenda sa tak stala v posledných týždňoch hlučnou súčasťou predvolebnej kampane.

Kresťanskí demokrati, teda CDU sa pod jej širokými krídlami darilo dlho držať aj dnešných voličov AfD, nacionalistov i bývalých nacistov, podobne to na ľavici platilo pre SPD. Prečo týchto voličov už nemajú?

CDU a najmä CSU integrovali po druhej svetovej vojne do demokratického spektra pohrobkov nacizmu. Od Franza Josefa Straußa platilo, že napravo od CDU/CSU nesmie byť nič. Podobne to bolo po roku 1989 v SPD, ktorá prebrala do značnej miery bývalých voličov komunistickej SED. K prvej veľkej trhline došlo, keď z SPD odišiel Oskar Lafontaine a posilnil radikálnu Ľavicu – Die Linke. Tým sa stalo, že sociálni demokrati, ktorí boli v podstate na jednej úrovni s CDU/CSU, zoslabli, čo sa ukázalo v posledných dvoch širokých koalíciách v rokoch 2005 – 2009 a 2013 – 2017, kde boli vždy slabším partnerom.

A CDU/CSU?

Pod Merkelovej vedením sa posúvala smerom k stredu. Merkelová napríklad prevzala Schröderovu agendu liberalizácie pracovného trhu, ktorá priniesla Nemecku veľký ekonomický úspech. A potom tu bol napríklad Merkelovej obrat v energetike s odklonom od atómovej energie a v roku 2015 riešenie utečeneckého problému. V poslednom čase uvoľnila ešte pred voľbami dlho zadržiavané hlasovanie o manželstvách pre všetkých, a to aj vnútri CDU/CSU, kde zaň hlasovala časť poslancov, aj keď ona sama hlasovala proti. Uvedomovala si, že by sa mu po voľbách nevyhla, bola zaň veľká väčšina ľudí aj parlamentných strán. Bola to úspešná väčšinová politika, ale za cenu toho, že sa uvoľnil priestor, ktorý teraz obsadzuje AfD.

Peter Zajac (1946)

Vyštudoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Bol redaktorom vo vydavateľste Smena, vyučoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, neskôr pôsobil v Literárnovednom ústave SAV. V rokoch 1991 – 1998 bol šéfom Ústavu slovenskej literatúry SAV, kde dodnes pôsobí. Prednášal slavistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Stál pri zrode slovenského centra P.E.N. či Ceny Dominika Tatarku. Bol tiež jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu, predsedom Občianskej konzervatívnej strany a poslancom Národnej rady. Venuje sa aj publicistike a je autorom viacerých kníh.

Tá strana prešla zaujímavým, no nie úplne netypickým vývojom.

AfD vznikla zvláštnym spôsobom. Najprv šlo o stranu liberálnych euroskeptikov. Druhou vrstvou boli nacionálni konzervatívci, časť z nich odišla z CDU. Dobrým príkladom je Alexander Gauland, ktorý opustil CDU a radikalizoval sa až po dnešnú extrémistickú rétoriku. V roku 2013 sa AfD tesne nedostala do parlamentu a potom strácala popularitu až do utečeneckej krízy, keď sa k nej pridala tretia zložka, odporcovia imigrácie a otvoreného Nemecka.

Čo to spravilo s AfD?

V tej chvíli jej začala popularita narastať, minulý rok dosahovala v krajinských voľbách vo východnom Nemecku nad dvadsať percent. Tohto roku sa po razantnom znížení počtu imigrantov situácia upokojila a AfD klesla niekam k siedmim percentám. Lenže teraz, tesne pred voľbami sa súčasťou AfD stala štvrtá zložka. Nie sú to najnižšie sociálne vrstvy, ale úplne frustrovaná časť nižšej strednej triedy, ktorá pociťuje ako krivdu, že benefity z toho, že sa Nemecku tak dobre darí, idú mimo nej. AfD naberá v posledných dňoch na sile, strana má v preferenciách už okolo 11 až 12 percent a bude možno v Bundestagu treťou najsilnejšou stranou. Nebude vo vláde, lebo všetky ostatné strany s ňou odmietajú spolupracovať, ale prinesie do parlamentu radikálnu, extrémistickú až neonacistickú rétoriku. Veľkým podporovateľom AfD je Václav Klaus. Rozdiel medzi Klausom, ktorého som poznal z Občianskeho fóra, a tým dnešným je… To sú iné svety.

No keď sa CDU posúva do stredu, v istých veciach až doľava, časti spoločnosti chýba niekto, kto by ju reprezentoval, nie?

Reálny fakt je, že AfD okolo seba združuje frustrovaných ľudí a ľudí, ktorí majú strach z budúcnosti. Nie náhodou dôležitú voličskú skupinu AfD tvoria Rusi žijúci v Nemecku. Tí prišli do Nemecka väčšinou až po roku 1989, ale v Nemecku sa cítia zneuznaní, podobne ako viaceré iné imigrantské skupiny, najmä Turci. Podobne ako značná časť Turkov nachádza svoju silu a útočisko mimo Nemecka, v Erdoganovi, významná časť Rusov žijúcich v Nemecku hľadá silu v Putinovi. A keďže AfD je proputinovská strana, ruskí Nemci a AfD k sebe majú blízko.

AfD je proticirkevná strana, lebo katolícka a evanjelická cirkev je v Nemecku otvorená voči pomoci imigrantom, ale napriek tomu sa zameriava na tradičnú rodinu. Pritom sa ukázalo, že Alice Weidelová, ktorá je spolu s Alexandrom Gaulandom špičkovou kandidátkou AfD, žije vo švajčiarskom Biele so Švajčiarkou pochádzajúcou zo Sri Lanky a s dvoma deťmi, a podľa médií zamestnávala upratovačku zo Sýrie, uchádzajúcu sa o azyl. Je zvláštne, že nielen časť Nemcov, ale aj časť samotných imigrantov sa vymedzuje voči iným imigrantom.

Nie je to úplne výnimočné a nepochopiteľné. V USA významná časť hispánskych prisťahovalcov a ich potomkov odmieta nových hispánskych prisťahovalcov. Skrátka, už sa usadili, majú prácu, zelenú kartu či občianstvo, správajú sa ako Američania, nie ako Kostaričania.  

Môže to byť tak. Zaujímavé je, že podobne sa správajú aj českí emigranti, aj tí veľmi vzdelaní. Pozrite sa na českého ekonóma Petra Robejška. Podobný príklad je aj Richard Sulík, tiež dieťa emigrantov.  Rád by som ešte upozornil na jednu vec. Neonacisti z NPD nikdy nemali dostatočne veľkú podporu, aby sa dostali do parlamentu. Ešte v časoch Guida Westerwelleho to s nacionalistickou a antisemitskou rétorikou skúšala aj FDP. Ich cieľom bolo získať 18 percent a Westerwelle s tým číslom dlho operoval. No v tom čase to v nemeckom verejnom priestore nebolo možné. S AfD sa prvýkrát v povojnových dejinách Nemecka dostane do parlamentu strana, ktorá preberá radikálnu, extrémistickú a neonacistickú rétoriku. Ten, kto sa tomu v strane pokúsil zabrániť, bol zlikvidovaný, čo sa dnes deje s Frauke Petry, ktorá najprv odstránila predchádzajúceho predsedu AfD Bernda Luckeho a dnes si uvedomuje, že radikálna až extrémistická AfD nemôže spolupracovať s inými stranami.

Keď sa človek pozrie na volebné výsledky v povojnovom Nemecku, vidí najprv len červenú a čiernu. Potom k tomu pribudla žltá slobodných demokratov, v osemdesiatych rokov pribudla zelená. Po zjednotení pribudla v parlamente Ľavica a teraz už bude mať Nemecko šesť parlamentných strán. O čom táto fragmentácia hovorí?

Určite svedčí o tom, že nespokojní voliči, ktorí si nevedia nájsť miesto v priestore veľkých ľudových strán, si hľadajú vyhranenejšie strany ako FDP a Zelení, alebo radikálne strany na okraji alebo až za okrajom demokratického spektra ako Ľavica a AfD. Asi sa to nestane v týchto voľbách, ale je možné, že neskôr bude nemecká politika dosť roztrieštená a ťažko sa bude dať zostaviť vláda, ktorá bude schopná účinným spôsobom pracovať.

Nie je dôvodom úspechu malých strán to, že v posledných volebných obdobiach tvorili často koalíciu CDU a SPD? Neboli ten nemecký konsenzus a nuda také neznesiteľné, že voliči hľadajú just niečo iné?

Hovorí sa, že táto volebná kampaň je veľmi nudná, že duel Merkelová – Schulz bol uspávajúci. Nemyslím si to. Merkelovej popularita prešla po auguste 2015 veľkými výkyvmi. Keď začiatkom tohto roka nastúpil v SPD  nový predseda Martin Schulz, raketovo vyletel aj so stranou na úroveň Merkelovej a CDU/CSU. Ale CDU potom vyhrala troje krajinské voľby za sebou a SPD začala klesať. Syndróm stability je v Nemecku veľmi silný a je oprávnený. Pre milovníkov tvrdých kampaní je to svojím spôsobom nuda, ale ja by som sa veľmi poďakoval, keby som na Slovensku mohol zažiť nudnú kampaň, v ktorej by si konkurovali skutoční liberálni konzervatívci so skutočnými sociálnymi demokratmi. A áno, opakovanie veľkej koalície nie je veľmi dobré najmä pre SPD. Uvidíme, či sa bude táto zostava opakovať, alebo bude dosť hlasov pre jamajskú čierno-žlto-zelenú koalíciu CDU/CSU – FDP – Zelení. V SPD je na to na jednej strane veľká neochota pre veľkú opotrebovanosť sociálnych demokratov, na druhej strane by zrejme vedenie SPD rado pokračovalo vo veľkej koalícii, v ktorej bola úspešná aj agenda SPD a jej ministri, a to aj ako juniorpartner.  

Čím si vysvetľujete raketový nástup Schulza a jeho postupný úpadok?  

Bol dlhé roky europoslancom, v posledných rokoch predsedom europarlamentu. Ale činnosť europarlamentu je úplne odlišná od toho, ako funguje normálny parlament. Schulzovi chýba táto skúsenosť i kompetencie. Naopak, takého kompetentného politika ako Merkelová v Európe nenájdete. Schulzov vzostup sa dá spájať s tým, že ľudia v ňom videli novú nádej a médiá z neho robili div že nie svätého Martina, zostup s tým, že ľudia si všimli, ako Schulz stále opakuje tie isté slogany. Schulzov problém je, že síce je dobrý rétor, hovorí entuziasticky, ale človek nevie, čo chcel povedať. A čo sa týka Európskej únie, v sociálnej demokracii vždy fungovalo iné európanstvo ako bolo európanstvo CDU s jasnou nemeckou identitou, spojené s Merkelovej životnou skúsenosťou v NDR. SPD je vždy otvorená k Rusku a je antiamerická, je proti zvyšovaniu výdavkov na obranu, ktoré je však dôležité, ak má byť Európa schopná obrániť sa v rámci NATO proti vonkajším útokom. V SPD sú Európania, ale odmietajú prijímať kroky, ktoré by zvýšili obranyschopnosť EÚ. To je problém.

Dlhodobý.

Veľmi dobre sa to ukázalo pri obsadení Krymu. Veľká časť sociálnodemokratických veteránov, ale treba povedať, že aj zosnulý kancelár Kohl, varovala, že Nemecko má byť veľmi obozretné. V Nemecku stále funguje povojnový tik, ktorý bol v tom čase inak správny, že sa netreba stavať proti Sovietskemu zväzu. Ale Merkelová má úplne jasno: nezaujíma protiruský postoj, charakteristická je pre ňu obozretnosť, ale aj vedomie, že Európska únia musí byť vždy taká silná, aby bola nenapadnuteľná a mohla rokovať s Ruskom ako rovný s rovným.

Pre stredoeurópske krajiny predstavuje pomerne veľký problém plynovod NordStream II, ktorý je síce záležitosťou súkromných firiem, ale nemecká vláda sa nestavia proti, skôr naopak. Samozrejme, Poliaci hovoria najhlasnejšie a časť z nich používa označenie, že ide o pakt Molotov – Ribbentrop II.

To je falošná historická asociácia. Je však zaujímavé, že poľská vláda začala presadzovať v roku 2017 revizionistickú politiku a žiada reparácie za druhú svetovú vojnu. Hovoriť o pakte Molotov – Ribbentrop a reparáciách za druhú svetovú vojnu znamená politicky otvárať historicky uzavreté problémy. Pritom Poliaci akoby zabúdali na vlastné dejiny, na niekoľko delení Poľska, ktoré boli dôsledkom predstavy, že Poliaci môžu tvoriť tretiu silu medzi Nemeckom a Ruskom a dnes medzi Európskou úniou a Ruskom. Čomu sa čudujem ešte viac, je maďarská politika, nepamätám sa, že by Maďari mali čo len jednu významnú pozitívnu historickú skúsenosť s Ruskom. Neviem, či chcú po bitke pri Vilagosi a ďalších skúsenostiach ešte jeden výprask. Čudujem sa dnešnej stredoeurópskej politike, akoby nemala historické vedomie, ale čo sa týka samotného plynovodu, tam máme pravdu. Je to zlé politické rozhodnutie. Ani Európska únia nemôže mať dva metre.  

Aký by bol ideálny výsledok nemeckých volieb pre Slovensko?  

Merkelová robí rozumnú ekonomickú politiku, úspešnú európsku politiku, správa sa veľmi triezvo k USA a k Rusku, má odstup od Trumpa, ale rozlišuje jasne medzi americkou demokraciou a ruskou autokraciou a má triezvy prístup k strednej Európe. Schulz mal silné výroky o tom, ako budú stredoeurópske krajiny potrestané pre odmietanie kvót, čo Merkelová nehovorí, pretože si uvedomuje, že problém kvót je zložitejší. Pre to všetko si myslím, že pokračovanie Merkelovej politiky by bolo pre Slovensko a pre strednú Európu oveľa lepšie.

Prečítajte si

Nezničili ju utečenci, eurokríza ani súperi. Prečo sa Merkelová drží na vrchole už dvanásť rokov?

Čo je podľa vás európske jadro?

Na to sa treba spýtať Jeana Clauda Junckera, ktorý do strednej Európy hodil malú bombičku piatich scenárov, čo bola skôr taká hra pre deti, z ktorej v jeho rétorike nič nezostalo, pretože dnes hovorí úplný opak. Podozrievam ho z toho, že za dva roky, čo mu zostávajú vo funkcii, chce dosiahnuť ešte nejaký významný úspech a zapísať sa zlatými písmenami do dejín EÚ, tak hovorí, že žiadne jadro, žiadna periféria, čím kalí radosť Robertovi Ficovi, ktorý div že už o jadre nevyhlásil referendum.

Zaujímavé, že jadro, ktoré nemá žiadne reálne kontúry, dokáže vyvolať taký spor, v ktorom je Fico vehementne za a Sulík zásadne proti.

Podľa mňa je tá diskusia od prvej chvíle nezmyselná. Sulík sa sám dostal do nevýhodnej pozície. Nech mi to odpustí, ale má tendenciu naletieť a teraz naletel na niečo, čo bolo pre Fica výhodné, lebo sa opiera o názor, ktorý zdieľa na Slovensku významná väčšina voličov. Keď však Fico rozpráva, že jadro sa začne utvárať v novembri, v decembri, vie viac ako Juncker. Ale jedna vec sa dá povedať: bez ohľadu na to, či vieme, alebo nevieme, čo je to európske jadro, vieme povedať, ktoré veci sú kľúčové pre stabilitu Európskej únie.

Ktoré?

Vieme, že je to spoločná ochrana schengenskej hranice, zvýšenie obranyschopnosti EÚ so spoločným velením a spoločnou výzbrojou, spoločný boj proti teroru, spoločná činnosť polície a tajných služieb, spoločný postoj k regulovanej imigrácii. To nie je odpoveď na to, čo je jadro, ale čo si má želať skutočný zástanca existencie Slovenskej republiky v Európskej únii. To je podstatné. Buď bude Slovensko patriť k západnej civilizácii so všetkými pozitívami, ale aj negatívami, ktoré k nej patria, alebo sa bude nejako exteritorializovať, čo v strednej Európe neznamená nič iné ako rozval a vplyv Ruska. Po Kryme nie je možné si myslieť, že sa Rusi vzdajú imperiálnych ambícií. To nie je protiruský postoj, ale stáročná skúsenosť s tradíciou ruskej politiky, s ktorou treba trvalo rátať. Ak je to tak, treba mať takú silu, aby Rusi nemohli zopakovať Krym a Ukrajinu v štátoch Európskej únie a NATO.    

Čiže žiadne jadro a periféria?

Tie, samozrejme, existujú a budú existovať. Európskych jadier je napokon viac. Jadro EÚ tvoria pôvodní členovia EÚ, druhé jadro tvoria členovia eurozóny, tretie ekonomicky a sociálne úspešné krajiny. Keď hovoríme o skutočnom hodnotovom európskom jadre, patria tam krajiny s najnižšou mierou korupcie, s najvyššou mierou sociálnej kultúry a dodržiavania pravidiel, písaných aj nepísaných. Jadro je tam, kde sa ľudia správajú voči sebe ľudsky, slušne a ako by povedala moja stará matka, vedia, čo sa patrí. Do takého jadra Slovensko nepatrí a tak ľahko ani patriť nebude. Pozrite sa, aká je u nás rozsiahla korupcia, podvodníctvo, ale aj ako u nás funguje vydieračstvo, ako sa u nás vynáša a donáša, ako sa porušuje bankové, daňové a listové tajomstvo, ako sa pracuje s informáciami zo SIS, ako sa odpočúva, aká je na sociálnych médiách rozšírená vulgárnosť. Áno, existuje hodnotové jadro, ale existuje aj periféria.

Je v slovenskom parlamente, vo vláde politik či strana, ktorá si to uvedomuje?

Dnes akoby sa prestávalo rozlišovať medzi koalíciou a opozíciou, hoci stále existuje obrovský rozdiel v miere skorumpovanosti. Fico systém korupcie doviedol do dokonalosti, dnešná korupcia je neuveriteľne štruktúrovaná, organizovaná a funguje ako pravidlo. Nebyť náhody, že na hladinu vyplával list ôsmich rektorov a predsedu SAV, ani by sme nevedeli, ako to funguje. Pre toto by som nikdy nebol voličom Fica, hoci hovorí, že chce patriť k európskemu jadru. A či vidím niekoho v opozícii?

Aj v koalícii.

Tu sa zahaľujem do hlbokého mlčania. Nie som veľkým zástancom generačnej politiky v tom zmysle, že teraz treba starých odstaviť a vykopať im hroby, ale som si istý, že v mladej generácii sa objavia sily, ktoré budú mať pri racionálnom správaní nádej na úspech. Nemyslím si, že tá situácia už nastala, ale keď sa pozrieme na protikorupčné protesty, je možné, že časom, možno o desať rokov, tu bude tvoriť jadro generácia s hodnotami, o ktorých som hovoril, a bude ich aj vyžadovať. Ani v Nemecku to neprišlo hneď. Trvalo to štyri generácie, ale Nemecko postupovalo po druhej svetovej vojne kontinuitne a systematicky zvyšovalo kvalitu života. Už moja generácia, ktorá sa narodila po druhej svetovej vojne, v Nemecku pochopila, že právo neznamená len domáhať sa svojich práv, ale aj plniť si povinnosti.  

No, ale sme v nejakej reálnej situácii.

Preto to hlboké mlčanie. Nemyslím si, že po najbližších voľbách v roku 2020 dôjde k nejakej totálnej zmene.

Prečítajte si

Peter Zajac: Rozvrat Radičovej vlády sa začal deň po jej nástupe

Je v poriadku, že Fico síce pustí Ukrajincom plyn, hlási sa k ďalšej európskej integrácii, ale v slabších chvíľkach povie niečo iné, zrejme niečo, čo si myslí naozaj?

V tomto ohľade v sebe nezaprie komunistickú mladosť. Špičkoví slovenskí komunisti chodili do Prahy a tam držali hubu a krok. A keď sa vrátili do Bratislavy, do Bystrice, do Košíc, nahlas sa rozčuľovali, akí sú tí Česi strašní. V Prahe sa dožadovali ekonomickej pomoci a doma hovorili, že sme pracovitejší a doplácame na Čechov. Fico má absolútne účelové správanie. O EÚ už porozprával všetko – od toho, že tam nechceme ísť s holými zadkami, cez to, že sa nehlásil k eurozóne, ale keď sme tam za jeho vlády vstupovali, prezentoval sa ako jej otec. Dnes už hovorí takmer ako Dzurinda a EÚ je pre neho všetko, dokonca je ochotný prijať šestnástich utečencov, hoci pred voľbami vytváral totálne protiutečeneckú klímu. Keď hovorí, že bude na čele nášho pochodu do jadra, len sa usmievam, pretože s jeho politickým správaním sa do žiadneho skutočného európskeho jadra nedá dostať. A tá účelovosť nie je všetko.

Ako to myslíte?

Mnohí zabúdajú, že Fico bol vždy antireformný politik. Je to etatista, ktorý nikdy žiadnu reformu neurobí. Už dlho sa hovorí o reforme vzdelávania, ale základ reformy vzdelávania je predsa antietatistický, to znamená, že štát sa v školstve musí vzdať niektorých kompetencií. Ale myšlienka, že by sa také niečo stalo za Ficovej vlády, presahuje moju predstavivosť. A to nehovorím o rozsiahlom systéme korupcie, na ktorom sa podieľajú vládne strany. Preto je dôležité, ktorá časť politického spektra je pri moci.

A sme pri téme SaS a Richard Sulík.

SaS je najväčšou opozičnou stranou, a to aj v dôsledku toho, že sa jasne vymedzila voči Ficovi a dokáže pracovať. Nebol som v parlamentných voľbách voličom SaS, ak to mám povedať skratkou, aj preto, že Richard Sulík chcel poslať Angelu Merkelovú do prepadliska dejín a ja som presvedčený, že robila a robí poctivú politiku voči imigrantom a že tým spolu s ďalšími štátmi, ktorí prijali väčší počet imigrantov, bránila česť Európy. Základný rozdiel nebol v počte imigrantov, ale v základnej schopnosti pomôcť alebo odmietnuť pomoc obetiam najkrutejšieho vojnového násilia. Druhá vec je dnešná reálna kapacita prijímania utečencov a schopnosti integrovať ich do života spoločnosti, a tá nie je nekonečná.

To bolo dosť diplomatické vyjadrenie. Obávate sa Sulíkových zahraničnopolitických názorov?

Mám svoje zahraničnopolitické názory, dúfam, že sú jasné a jasne vymedzujú môj vzťah k Sulíkovej zahraničnej politike.