Denník N

Na druhej strane obrazov sú nové obrazy

Veľké plátno Františka Demetera v bratislavskej Galérii 19. Foto - Peter Piovarcsy
Veľké plátno Františka Demetera v bratislavskej Galérii 19. Foto – Peter Piovarcsy

Maliar František Demeter vypral šesťdesiat zo svojich malieb v umývadle alebo v potoku a urobil z nich nový obraz. Nevisí na stene, v bratislavskej Galérii 19 sa po ňom dá chodiť.

Keď človek vychádza po schodoch do výstavnej časti galérie, na tom poslednom možno na chvíľu zastane. Je to čudný pocit – vkročiť do plátna, ktoré nevisí na stene, ale leží na zemi a nedá sa mu nijako vyhnúť. Na centimeter presne kopíruje pôdorys galérie.

František Demeter kedysi maľoval „obyčajné“ obrazy, ale otázky o tom, čo je to vlastne maľba, ho priviedli k jej postupnému skúmaniu a dekonštruovaniu. Najprv plátna zavesil doprostred miestnosti, nech vidieť aj ich druhú, odvrátenú stranu, teraz svoj úmysel doviedol k ešte radikálnejšiemu kroku.

Výstava Veľké plátno v bratislavskej Galérii 19 by sa mohla nazývať aj retrospektívou. Demeter na ňu totiž vybral šesťdesiat zo svojich plátien, najstaršie z roku 1999. Z toho, čo je na ich lícovej strane, už nevidieť vôbec nič. Sú lícom k zemi, zvlečené zo svojho pôvodného rámu, napnuté na nový rám – a navyše, všetky sú vyprané.

Sú skoro ako nové, dalo by sa povedať, čo do veľkej miery sedí aj s postojom ich autora. Aj preto z toho napokon nejde žiaden zmar a deštrukcia. Naopak. Toto nie je iba nejaké gesto, je to ďalší obraz obrazu. A ľahkosť, s akou pritom Demeter opúšťa stabilné „istoty maľby“, je oslobodzujúca a istým spôsobom katarzná nielen pre neho, ale aj pre divákov.

Výstava Veľké plátno potrvá v Galérii 19 do 24. septembra. Kurátorkou výstavy je Gabriela Kisová. Foto – Peter Piovarcsy

František Demeter počas svojej účasti vo finále Ceny Oskára Čepana 2015. Foto – Katarína Hudačinová

Stále je východiskom maľba

„Vôbec som to nemyslel tak, aby mal divák pocit nejakého znesvätenia. Práve naopak, mám rád priamy kontakt diváka s obrazom. Páči sa mi, keď má možnosť do obrazu vstúpiť. Akúsi úctu voči obrazu ako komodite, tú som už dávno zahodil,“ hovorí František Demeter.

Ponuku vystavovať v Galérii 19 dostal už pred dvoma rokmi, teraz mu však rovno dali termín. „Pôvodne som rozmýšľal nad tým, že namaľujem jeden obraz a zvyšok galérie nechám prázdny. Napokon to aj je jeden obraz, ale s tým rozdielom, že je v celej galérii.“

Už dávno nerobí výstavy spôsobom, že by doniesol novšie či staršie maľby, zavesil ich na stenu, napísal popisky a nechal divákov dívať sa. Keď má niekde vystavovať, ako prvú vec si od galeristov pýta pôdorys galérie. A potom s ňou spolu-pracuje.

Aj jeho Veľké plátno je presne namieru a vychádza z toho, čím sa František Demeter intenzívne zaoberá posledné roky. „Zaujíma ma obraz, čo je to maľba a čo je úlohou maliara dnes, keď sú všade okolo nás vizuálne vnemy. Má to ešte vôbec zmysel?“ pýta sa Demeter.

Boli to iba osobné otázky, postupne sa však pre neho stali spôsobom nielen uvažovania, ale aj samotnej práce. „Dnes mi už nejde o konkrétne odpovede a už vôbec ma nezaujíma nejaká jednoznačná definícia. Baví ma cesta, ktorá na základe týchto otázok vznikla, lebo sa neustále kľukatí a posúva ma k inému rozmýšľaniu nad tým, čo je maľovanie.“

František Demeter na základe toho odkrýva zadné strany obrazov, dáva do popredia rám, ako neoddeliteľnú súčasť toho, čo je obraz, z malieb robí objekty a z objektov-malieb inštalácie v priestore. „Ale stále si pripadám ako maliar, hoci je to trochu prisilný výraz,“ hovorí Demeter, ktorý na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení vedie Neateliér.

„Stále je pre mňa maľba zaujímavá a stále sa aj snažím maľovať. Popri tom niekedy využijem video alebo objekty, keď sa mi zdajú presnejšie vo vyjadrovaní. Ale maľba je vždy východiskom.“

Z výstavy Františka Demetera NIE-ÁNO-NIE, 2014 v galérii Krokus. Obrazy viseli v priestore na vodiacich lištách. Stali sa z nich objekty určené k manipulácii. Foto – Adam Šakový

Obraz je hotový

S výberom šesťdesiatich plátien, ktoré postupne prepieral v umývadlách alebo v potoku, vraj problém nemal. A nezneistel ani vtedy, keď na samotné vymývanie farby došlo. Naopak, vraví, že to bol priam očisťujúci proces. „Bolo to zvláštne. Keď som tie obrazy sťahoval z rámov a pral, akoby som ich nanovo maľoval. Niektoré boli staršie, a hlavne pri nich sa mi vynorili spomienky na to, ako vznikali a celý tento proces, akoby som si znova prežil. Chvíľu to totiž trvá, kým človek farbu z obrazu vymyje,“ hovorí.

Na problém s výberom plátien narazil až vtedy,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie