Denník N

Na druhej strane obrazov sú nové obrazy

Veľké plátno Františka Demetera v bratislavskej Galérii 19. Foto - Peter Piovarcsy
Veľké plátno Františka Demetera v bratislavskej Galérii 19. Foto – Peter Piovarcsy

Maliar František Demeter vypral šesťdesiat zo svojich malieb v umývadle alebo v potoku a urobil z nich nový obraz. Nevisí na stene, v bratislavskej Galérii 19 sa po ňom dá chodiť.

Keď človek vychádza po schodoch do výstavnej časti galérie, na tom poslednom možno na chvíľu zastane. Je to čudný pocit – vkročiť do plátna, ktoré nevisí na stene, ale leží na zemi a nedá sa mu nijako vyhnúť. Na centimeter presne kopíruje pôdorys galérie.

František Demeter kedysi maľoval „obyčajné“ obrazy, ale otázky o tom, čo je to vlastne maľba, ho priviedli k jej postupnému skúmaniu a dekonštruovaniu. Najprv plátna zavesil doprostred miestnosti, nech vidieť aj ich druhú, odvrátenú stranu, teraz svoj úmysel doviedol k ešte radikálnejšiemu kroku.

Výstava Veľké plátno v bratislavskej Galérii 19 by sa mohla nazývať aj retrospektívou. Demeter na ňu totiž vybral šesťdesiat zo svojich plátien, najstaršie z roku 1999. Z toho, čo je na ich lícovej strane, už nevidieť vôbec nič. Sú lícom k zemi, zvlečené zo svojho pôvodného rámu, napnuté na nový rám – a navyše, všetky sú vyprané.

Sú skoro ako nové, dalo by sa povedať, čo do veľkej miery sedí aj s postojom ich autora. Aj preto z toho napokon nejde žiaden zmar a deštrukcia. Naopak. Toto nie je iba nejaké gesto, je to ďalší obraz obrazu. A ľahkosť, s akou pritom Demeter opúšťa stabilné „istoty maľby“, je oslobodzujúca a istým spôsobom katarzná nielen pre neho, ale aj pre divákov.

Výstava Veľké plátno potrvá v Galérii 19 do 24. septembra. Kurátorkou výstavy je Gabriela Kisová. Foto – Peter Piovarcsy

František Demeter počas svojej účasti vo finále Ceny Oskára Čepana 2015. Foto – Katarína Hudačinová

Stále je východiskom maľba

„Vôbec som to nemyslel tak, aby mal divák pocit nejakého znesvätenia. Práve naopak, mám rád priamy kontakt diváka s obrazom. Páči sa mi, keď má možnosť do obrazu vstúpiť. Akúsi úctu voči obrazu ako komodite, tú som už dávno zahodil,“ hovorí František Demeter.

Ponuku vystavovať v Galérii 19 dostal už pred dvoma rokmi, teraz mu však rovno dali termín. „Pôvodne som rozmýšľal nad tým, že namaľujem jeden obraz a zvyšok galérie nechám prázdny. Napokon to aj je jeden obraz, ale s tým rozdielom, že je v celej galérii.“

Už dávno nerobí výstavy spôsobom, že by doniesol novšie či staršie maľby, zavesil ich na stenu, napísal popisky a nechal divákov dívať sa. Keď má niekde vystavovať, ako prvú vec si od galeristov pýta pôdorys galérie. A potom s ňou spolu-pracuje.

Aj jeho Veľké plátno je presne namieru a vychádza z toho, čím sa František Demeter intenzívne zaoberá posledné roky. „Zaujíma ma obraz, čo je to maľba a čo je úlohou maliara dnes, keď sú všade okolo nás vizuálne vnemy. Má to ešte vôbec zmysel?“ pýta sa Demeter.

Boli to iba osobné otázky, postupne sa však pre neho stali spôsobom nielen uvažovania, ale aj samotnej práce. „Dnes mi už nejde o konkrétne odpovede a už vôbec ma nezaujíma nejaká jednoznačná definícia. Baví ma cesta, ktorá na základe týchto otázok vznikla, lebo sa neustále kľukatí a posúva ma k inému rozmýšľaniu nad tým, čo je maľovanie.“

František Demeter na základe toho odkrýva zadné strany obrazov, dáva do popredia rám, ako neoddeliteľnú súčasť toho, čo je obraz, z malieb robí objekty a z objektov-malieb inštalácie v priestore. „Ale stále si pripadám ako maliar, hoci je to trochu prisilný výraz,“ hovorí Demeter, ktorý na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení vedie Neateliér.

„Stále je pre mňa maľba zaujímavá a stále sa aj snažím maľovať. Popri tom niekedy využijem video alebo objekty, keď sa mi zdajú presnejšie vo vyjadrovaní. Ale maľba je vždy východiskom.“

Z výstavy Františka Demetera NIE-ÁNO-NIE, 2014 v galérii Krokus. Obrazy viseli v priestore na vodiacich lištách. Stali sa z nich objekty určené k manipulácii. Foto – Adam Šakový

Obraz je hotový

S výberom šesťdesiatich plátien, ktoré postupne prepieral v umývadlách alebo v potoku, vraj problém nemal. A nezneistel ani vtedy, keď na samotné vymývanie farby došlo. Naopak, vraví, že to bol priam očisťujúci proces. „Bolo to zvláštne. Keď som tie obrazy sťahoval z rámov a pral, akoby som ich nanovo maľoval. Niektoré boli staršie, a hlavne pri nich sa mi vynorili spomienky na to, ako vznikali a celý tento proces, akoby som si znova prežil. Chvíľu to totiž trvá, kým človek farbu z obrazu vymyje,“ hovorí.

Na problém s výberom plátien narazil až vtedy, keď o svoje obrazy požiadal aj kamarátov, ktorí niektoré z nich mali. „Keď jeden z kamarátov videl, že ich začínam sťahovať z rámu, ďalšie mi už nechcel dať. Vedľa chalupy, kde sme boli, tiekol potok a tam som ich prepieral. Vyhĺbil som preto dokonca improvizovanú hrádzu, aby mi to išlo lepšie. Jemu sa to nepáčilo, ale ja som mu vysvetľoval, že potom to bude lepšie,“ hovorí Demeter.

Priznáva, že to všetko je súčasťou akéhosi vyrovnávania sa. A aj proces vymývania malieb v jednom momente prirovnáva k psychoanalýze. „Dlho som s tým mal problém – nevedel som mnohé obrazy dokončiť, iné som neustále premaľovával, a často som to potom vzdal a nechal ich tak, nedokončené. Nikde som ich nevystavoval a kopili sa mi, úsilie zmeniť to som mal, ale napokon sa to často ukázalo ako zlyhanie, ako niečo, čo sa mi nepodarilo,“ hovorí.

Teraz síce nie je presvedčený o tom, že „obraz je hotový“ a aj mnohé pochybnosti ostali, ale je presvedčený, že teraz sú vybrané plátna v lepšom stave, než v akom boli. Dokonca už uvažuje o ich ďalšom posune. Napadlo mu, že keď sa výstava skončí, urobí zo zošitého veľkého plátna menšie „obrazy“, ktoré natiahne na nové rámy. Na lícových stranách totiž niekde ostali zvyšky farby, šepsu, stopy po niekdajšej maľbe, a mohli by z nich nové obrazy. „Je to ako remix. A veľmi ma to baví, robiť zo starého nové a posúvať to neustále ďalej.“

Nezvratný krok, nový začiatok

Veľké plátno Františka Demetera v Galérii 19 občas pôsobí tak, že jeho autor odjakživa vedel, že vystaví zadnú stranu svojich obrazov. Záchytných bodov vhodných na čítanie nielen plátna ako celku, ale aj jeho jednotlivých súčastí, je množstvo. Sú to rôzne symboly, názvy, nápisy či poznámky na samotných plátnach aj rámoch. „Niektoré sa môžu javiť ako názvy obrazov, ale nie je to vždy tak. Skôr išlo o moje vlastné poznámky, ktoré som zaznamenal počas maľovania. Vždy som mal problém napísať pod hotový obraz nejakú popisku a dnes to už ani nerobím,“ hovorí Demeter.

Odhalenie identity pôvodných obrazov už nie je možné. Existujú v spomienkach, ktoré realitu skresľujú a iste aj na fotografiách, tie však pocit z maľby nedokážu sprostredkovať úplne. V tomto je teda Demeterov krok absolútne radikálny, nezvratný a odvážny. Nemuselo to dopadnúť dobre, ak by jeho počínanie bolo vypočítané. Je však zrejmé, že súčasťou jeho práce bola nekompromisná úprimnosť voči sebe a ešte odvaha nasledovať ju. Aj preto sa z deštrukcie mohla stať úplne nová energia, hmota, dielo.

Pokračovanie Demeterovho počínania pritom môžeme sledovať ďalej. Tento týždeň otvára výstavu v žilinskej galérii Plusmínusnula, jej názov je: Nemám nič a má byť príležitosťou k novému začiatku, k novej maliarskej práci. Počas trvania výstavy bude Demeter čakať na niekoho, kto bude mať chvíľu času a nechá sa portrétovať. „Či tie portréty po výstave zničí, alebo daruje, nie je v tejto chvíli jasné,“ hovorí kurátor Fedor Blaščák.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie