Denník N

Jedlo a život majú byť pomalé, hlása hnutie, ktoré je už aj na Slovensku

Dobrý trh 2016. foto - tasr
Dobrý trh 2016. foto – tasr

Hnutia propagujúce pomalé jedlo a pomalú módu uprednostňujú kvalitu pred kvantitou. Zameriavajú sa na používanie poctivých surovín, šetrných spôsobov výroby a na férový vzťah k zamestnancom.

Rýchle občerstvenie, nezdravé potraviny, čoraz viac nových kúskov menej kvalitného oblečenia. Na protest proti rýchlemu spôsobu života vzniklo „slow movement“, pomalé hnutie.

Celý trend odštartoval taliansky novinár Carlo Petrini. V 80. rokoch založil medzinárodnú organizáciu Slow Food v rozhorčení z otvárania ďalšej pobočky reťazca s rýchlym občerstvením McDonald’s.

Myšlienka pomalosti sa postupne dostala aj do iných oblastí života. Vznikla pomalá móda, pomalé cestovanie aj pomalé mestá. Robiť niečo pomaly nepredstavuje v tomto hnutí lenivosť. Ide o preferovanie kvality pred kvantitou, robenie vecí poctivo, nielen rýchlo.

Módny priemysel patrí k tým najšpinavším na svete, na životné prostredie má katastrofálny dosah. Pomalá móda predstavuje zodpovedný prístup k výrobe oblečenia, udržateľné materiály aj metódy tvorby šetrné k životnému prostrediu a etické k pracovníkom.

Elitári alebo tí, čo nakupujú na trhovisku a u svojho mäsiara?

Hnutie Slow Food má dnes celosvetovo vyše stotisíc členov, ktorí sa vo viac ako 160 krajinách sveta združujú v lokálnych skupinách nazvaných konvíviá. Na Slovensku existujú tri – v Bratislave, Banskej Bystrici a Tatrách.

„Vnímam ho ako filozofiu, životný prístup a špecifické nastavenie hodnôt. Bazíruje na kvalite a trvalej udržateľnosti, motivuje nás na spomalenie, aby sme dokázali v pokoji vnímať, rozmýšľať a uvedomelo si užívať pôžitok z jedla. Dnes je považovaný za výrazný celosvetový trend, ktorý ovplyvní naše stravovacie návyky v budúcnosti,“ vysvetľuje svoje ponímanie Slow Foodu Petra Molnárová, ktorá vedie konvívium Slow Food Pressburg.

Hnutie sa podľa nej stalo symbolom pre kvalitné, sezónne, regionálne remeselné potraviny, vyrobené podľa tradičných metód. Slow Food Pressburg spolu s ďalšími nadšencami založila na konci roku 2011. Vyhľadávajú producentov, ktorí vyrábajú remeselne s rešpektom k životnému prostrediu, a snažia sa im vytvárať príležitosti na predaj.

Slow Food však často kritizujú pre údajnú elitárskosť a fakt, že si kvalitné produkty môžu dovoliť len obyvatelia s vyšším príjmom.

„Závisí to od uhla pohľadu a ten ovplyvňuje nastavenie hodnôt u každého z nás. Ak má u človeka v jeho prirodzenom rodinnom prostredí kvalitné jedlo pevnú pozíciu a záleží mu na tom, čo je, rozmýšľa a nakupuje inak,“ vraví Molnárová.

Napríklad zájde raz týždenne na miestne trhovisko, kde sa dá nakúpiť sezónne ovocie a zelenina priamo od pestovateľov. Rovnako si môže vybrať svojho drobnochovateľa, mäsiara, cukrára, pekára či vinára.

„Členmi sa stávajú bežní ľudia, ktorým sa páči myšlienka hnutia a chcú ju podporiť. V západnej Európe alebo v Amerike, kde sa Slow Food a kvalitné remeselné potraviny stali intenzívnou spoločenskou témou, počítajú členov v jednotlivých konvíviách na tisíce,“ rozpráva.

Za posledný rok mali vyšší záujem aj v Bratislave. „V nemalej miere k tomu prispievajú aj potravinové škandály, ktoré vyvolávajú u ľudí obavy, nútia ich viac sa zamýšľať nad tým, čo jedia, odkiaľ jedlo pochádza, ako bolo vyrobené a čo obsahuje. Mnohí si prinášajú inšpirácie týkajúce sa lokálnych potravín zo zahraničia alebo surfujú na internete a kvalitu začínajú hľadať aj doma, na Slovensku,“ hodnotí Molnárová.

Jarné edície Dobrého trhu sa konajú v duchu myšlienok hnutia Slow Food. Uprednostňujú výrobcov lokálnych a remeselných výrobkov. foto – tasr

Oblečenie, ktoré s ľuďmi rastie

„Pre mňa je pomalá móda otázkou svedomia, empatie. Každý kus odevu potrebuje svoj čas, aby vznikol, otestoval sa a má mať svoj príbeh. Toto všetko sa vytráca v procese výroby rýchlej módy,“ vraví Alena Krivá, ktorá stojí za značkou pomalej módy CILA.

„Takýto spôsob výroby predstavuje férovosť. To znamená adekvátnu cenu za materiál, dobre zaplatených zamestnancov a zmluvné firmy, kvalitný produkt s ohľadom na životné prostredie.“ Krivá považuje pomalú módu za jednu z možností, ako bojkotovať neudržateľný módny priemysel. Ďalšími sú secondhandy, lokálne značky či vymieňanie si oblečenia s inými ľuďmi.

„Výhodou slow fashion kúskov je ich vyššia kvalita a vypracovanie, ale hlavne vedomie toho, že ste kúpou tejto veci podporili konkrétneho dizajnéra. Ak sa hovorí, že šaty robia človeka, znamená to, že slow fashion je prejavom vnútorného nesúhlasu so situáciou, aká v rýchlej móde je, a nebudem ju podporovať,“ vysvetľuje Krivá.

Za nevýhodu môžu zákazníci považovať ich vyššiu cenu a o niečo menšiu rozmanitosť. Pôvodné dve módne sezóny ročne sa zmenili na päťdesiat sezón. Reťazce sú tak zásobované každý týždeň novými kúskami, ktorých kvalita sa znižuje.

Tradičný odevný priemysel produkuje veľké množstvo odpadu. Foto – tasr

Značka CILA z myšlienok pomalej módy vznikla. „Určili sme si cieľ, že chceme pracovať s bio materiálmi, čo je pre začínajúcu značku finančne náročné. Všetko pritom vznikalo priamo pod našimi rukami,“ opisuje Krivá.

Znamená to, že všetky odevy sa vyrábajú v ich domácej dielni. Zvláštnu pozornosť venujú príprave a testovaniu strihu a tiež výberu materiálov. Tie sú ekologické a väčšina z nich je vyrobená na Slovensku.

Motto značky znie „Rastú s vami“ a predstavuje oblečenie, ktoré sedí viacerým konfekčným veľkostiam. Takýmto spôsobom môže jeden kúsok oblečenia nosiť napríklad aj rastúce dieťa niekoľko rokov.

Značka tiež odkupuje zostatkový odpadový materiál z textilných tovární a vytvárajú z neho kolekciu. Snažia sa tak využiť všetok materiál a neprodukovať žiadny nový odpad.

Aká je skutočná cena: keď džínsy stoja 15 eur

„Záleží nám na životnom prostredí aj na spoločnosti, preto sa snažíme k svojmu okoliu pristupovať zodpovedne. Vnímame nastavenie módneho priemyslu ako mašinériu, ktorá úplne zbytočne ničí životy aj našu planétu,“ hovorí Lucia Jarošová, ktorá spolu s Tamarou Tóthovou Markovičovou tvorí oblečenie pod značkou We are not sisters.

Minimalistické kúsky z ich tvorby zohľadňujú environmentálne, sociálne aj etické aspekty a spadajú tak do kategórie pomalej módy.

Ľudia často nevedia, koľko práce sa skrýva za výrobou každého kusa oblečenia. „To že v niektorých reťazcoch stoja rifle 15 eur, je naozaj smutné. Znamená to, že niekde v procese výroby sa muselo podvádzať. Ak za oblečenie, materiál alebo prácu nemusí zaplatiť plnú sumu zákazník, väčšinou to neznamená, že je lacné. Znamená to, že ten rozdiel doplatí niekto iný, ľudia či príroda,“ vraví Jarošová.

Všetci dodávatelia, s ktorými značka spolupracuje, vyrábajú materiály v Európe. „S krajčírkami, ktoré pre nás šijú, máme blízky vzťah. Osobné návštevy v krajčírskych dielňach sú nevyhnutnou súčasťou našej práce,“ vysvetľuje filozofiu We are not sisters Jarošová.

Tvorba jednej kolekcie im trvá pol roka až rok, počas ktorého sa osobne zúčastňujú každej fázy. Ide o skicovanie, návštevy dodávateľov, výber materiálov, výrobu prototypov až po samotnú produkciu.

Obe v nákupných reťazcoch nenakupujú už viac ako päť rokov. Namiesto toho nosia oblečenie svojej vlastnej značky alebo nakupujú produkty menších značiek či v second handoch.

„Je dôležité, aby každý začal u seba a položil si otázku, či to, čo si zamýšľa kúpiť, naozaj potrebuje. A aby pri svojom rozhodnutí dobre zvážil výber a dosah na okolie,“ približuje Jarošová prvý krok, ktorý by mohol pomôcť na ceste za prevahou poctivej módy na odevnom trhu.

„Hlavným problémom je najmä netransparentnosť, čo oči nevidia, srdce nebolí. Značky však proces výroby nespravia transparentnejším, ak nebudú cítiť tlak od zákazníkov,“ zhodujú sa dizajnérky.

Módna značka CILA sa zapojila do módnej revolúcie, aby ukázala, kto oblečenie vyrába. Foto – Facebook/Cila

V reakcii na tragickú udalosť, keď v roku 2013 spadla továreň na oblečenie v Bangladéši a zahynulo viac ako tisíc ľudí, vznikla medzinárodná kampaň Kto vyrobil moje oblečenie (Who made my clothes).

„Každý sa môže veľmi jednoducho zapojiť do módnej revolúcie, stačí sa odfotiť v tričku naruby so štítkom vpredu a fotku zavesiť na sociálnu sieť so slovami #whomademyclothes. Týmto spôsobom sa snažíme ukázať značkám, že čím ďalej, tým viac ľudí sa zaujíma o to, kto vyrobil ich oblečenie, kde a za akých podmienok,“ vysvetľuje koordinátorka slovenskej Fashion Revolution Simona Nečasová.

Kampaň sa snaží informovať zákazníkov o potrebe zmeny vo fungovaní módneho priemyslu. Čoraz viac značiek na výzvu reaguje fotografiou Ja som vyrobil(a) vaše oblečenie, aby ukázali poctivú výrobu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie