Má Katalánsko právo na osamostatnenie od Španielska?

Autor študoval medzinárodné právo na King’s College London

Prostá otázka „Chcete, aby sa Katalánsko stalo samostatným štátom?“ vyvoláva po desaťročia napätie medzi Barcelonou a centrálnou vládou v Madride. Katalánsko patrí k najbohatším regiónom Španielska a, podobne ako Baskicko na severe Pyrenejského polostrova, používa vlastný jazyk. Katalánski politici dlhodobo namietajú, že odvádzajú neúmerne veľa peňazí do spoločnej štátnej kasy.

Sčasti za to môže ústava z roku 1978, prijatá po páde diktátorského režimu Francisca Franca, ktorá obsahuje viacero centralistických prvkov. O osobitnom postavení tohto regiónu, oficiálne „autonómnej komunite“, svedčí aj to, že napríklad v Paríži, Bruseli a Londýne má vlastné zastupiteľské úrady oddelene od španielskej ambasády.

Ústavný súd v minulosti vyhlásil posledné referendum z roku 2014 za protiústavné. Jedným z dôvodov rozhodnutia bolo, že podľa ústavy treba, aby o samostatnosti Katalánska hlasovalo celé Španielsko. K tomuto riešeniu katalánski nacionalisti pristúpiť nechcú, pretože by sa pre nich s vysokou pravdepodobnosťou skončilo fiaskom.

V júli tohto roku španielsky ústavný súd znova rozhodol, že čokoľvek, čo katalánska vláda urobí na organizovanie októbrového referenda, je neústavné, a preto neplatné. Vláda v Madride dokonca pohrozila, že starostom miest, ktorí poskytnú priestory na organizovanie plebiscitu, hrozí stíhanie. Napriek tomu sa zdá, že nacionalisti od blížiaceho sa referenda nehodlajú ustúpiť.

Niektorí odborníci na túto oblasť však tvrdia, že pozícia vnútroštátneho práva v týchto otázkach nezohráva úlohu. Napríklad profesor Marc Weller z Cambridge University argumentuje, že rozhodnutie o samostatnosti takéhoto subjektu nemožno posúdiť podľa vnútroštátneho právneho poriadku krajiny, z ktorej sa snaží časť populácie osamostatniť.

Zachovanie teritoriálnej celistvosti vs právo ľudí na sebaurčenie

Jedna z kľúčových otázok znie, či Katalánsko má právo jednostranného odštiepenia bez súhlasu centrálnej vlády v Madride. Z pohľadu medzinárodného práva verejného ide o spor medzi dvoma princípmi: zachovaním teritoriálnej integrity a právom ľudí na externé sebaurčenie.

Keď sa pozrieme na prípady mimo dekolonizácie, vidíme, že princíp zachovania územnej celistvosti prevažuje nad právom externého sebaurčenia, inak povedané, nad právom odštiepenia. Takúto pozíciu podporujú aj rozsudky Medzinárodného súdneho dvora, napríklad v spore medzi Čadom a Lýbiou alebo medzi Kambodžou a Thajskom o známy chrám Preah Vihear.

V medzinárodnom práve neexistuje pravidlo, ktoré by bránilo subjektu dožadovať sa odštiepenia. Zároveň si však treba uvedomiť, že zoskupenie ľudí, ktoré nie je potláčané a má v štáte patričné zastúpenie, nemôže jednoducho odísť. „Namiesto toho musí najprv preskúmať alternatívy k odlúčeniu,“ vysvetľuje Weller v článku Modesty Can Be a Virtue.

Takýto postup by neplatil v dvoch prípadoch. Buď keby išlo o kolóniu iného štátu, od ktorého sa entita snaží osamostatniť, alebo keby bola entita dlhodobo utláčaná a nereprezentovaná centrálnou vládou. Ani jedna z týchto dvoch výnimiek sa však nevzťahuje na Katalánsko. To nie je ani kolóniou Španielska, ani nie sú jeho obyvatelia utláčaní, či nereprezentovaní v štátnych orgánoch.

Ak chce Katalánsko v snahe o oddelenie pokračovať, musí sa preto najprv pokúsiť o rokovania s centrálnou vládou v Madride. Tento postup je široko akceptovaný a bol potvrdený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Kanady vo veci nezávislosti provincie Quebec. V ňom súd rozhodol, že keďže obyvatelia frankofónneho Quebecu nie sú utláčaní centrálnou vládou v Otawe a zároveň majú primerané zastúpenie v kanadských inštitúciách, treba, aby svoju snahu o nezávislosť najprv predebatovali s centrálnou vládou.

Z racionálneho hľadiska má takýto postup zmysel – odštiepeniu územia sa v mnohých prípadoch dá zabrániť tým, že nespokojný región dostane väčšiu autonómiu v rámci krajiny, od ktorej sa snaží odtrhnúť.

Čo ak centrálna vláda odmieta rokovať

Ďalšou kľúčovou otázkou je, čo nastane v prípade, keď centrálna vláda odmieta s predstaviteľmi daného regiónu rokovať, ako sa aktuálne deje v prípade Katalánska. Odpoveď čiastočne nájdeme v knihe Settling Self-Determination Disputes od Barbary Metzger a Marca Wellera.

Autori knihy uvádzajú, že jedna z teórií, vychádzajúca z rozpadu Juhoslávie, naznačuje, že časti federácie, ktorým je odopieraná snaha o efektívne zastúpenie, majú právo na externé sebaurčenie. A to vtedy, keď pokusy o dohovor zlyhali alebo boli priamo zmarené centrálnou vládou.

Je však prinajmenšom diskutabilné, či túto slabo otestovanú teóriu môžeme aplikovať na Španielsko, keďže to nie je federáciou, ale unitárnym štátom.

Z pohľadu medzinárodného práva má preto Katalánsko slabý argument. S vysokou pravdepodobnosťou to nezmení ani skutočnosť, že množstvu katalánskych starostov hrozí za poskytnutie priestorov trestné stíhanie. Španielska vláda dokonca avizovala vypnutie elektriny v budovách, kde sa má hlasovanie uskutočniť, či kontroly v tlačiarňach, ktoré tlačia propagačné materiály a hlasovacie lístky.

Aj keby sa Katalánsko hypoteticky v budúcnosti osamostatnilo, ako novovzniknutý štát by sa muselo znova uchádzať o členstvo v Európskej únii, ktoré by pravdepodobne Španielsko vetovalo.

„Zo svojej podstaty bola EÚ založená ako klub štátov, ktoré potláčajú nacionalizmus, ktorý rozvracal Európu v rokoch 1900 až 1945,“ vysvetľuje pre portál ABC.es politológ Manuel Mostaza Barrios. To, čo dnes robia katalánski nacionalisti, „je niečo, čo sa v Európe robilo v roku 1860, nie dnes, keď sa táto logika prekonala“, dodáva na záver Mostaza Barrios.