Denník N

Majú byť Nízke Tatry ešte národným parkom? Ochranári posielajú pohľadnicu s rúbaniskom

Ochranári posielajú Slovensku a lesníkom pohľadnicu s rúbaniskom. Foto – Karol Kaliský
Ochranári posielajú Slovensku a lesníkom pohľadnicu s rúbaniskom. Foto – Karol Kaliský

Ochranári hovoria o najväčšej ekologickej katastrofe za sto rokov a ukazujú konkrétne miesto v Nízkych Tatrách, kde došlo k masívnemu odlesneniu a následne povodniam. Lesy by podľa nich mali zobrať lesníkom.

Stav slovenských lesov v skratke: ekológovia a ochranári diskutujú, či národné parky sú ešte parky, alebo už lunaparky, a navrhujú zrušenie niektorých národných parkov, napríklad v Nízkych Tatrách.

Satelitné snímky Global Forest Watch ukazujú, že za trinásť rokov (2001 – 2014) zmizlo zo Slovenska 700 štvorcových kilometrov lesa, čo je rozloha Trnavského okresu.

Marian Jasík, bývalý riaditeľ Národného parku Nízke Tatry, tvrdí, že národné parky by mali byť štát v štáte, kde platia, a hlavne sa dodržiavajú pravidlá. Ak to tak nie je, nemali by byť národnými parkmi, pretože nemá zmysel chrániť rúbaniská. Z NAPANT-u zmizlo od roku 2004 vyše sedemdesiat štvorcových kilometrov starých lesov.

Katastrofická pohľadnica z NAPANT-u

Nápad, s ktorým prišli ekológovia okolo Erika Baláža, nie je veľmi na ukazovanie, ale určite je zaujímavý. Vyrobili veľký drevený rám s nápisom Srdečný pozdrav z národného parku Nízke Tatry, postavili ho vo Vyšnej Boci a fotili sa. V pozadí boli vyklčovené holiny ochranného pásma. Pohľadnica z ekologickej katastrofy.

Keď zobrali štátni lesníci pred piatimi rokmi svojho najvyššieho šéfa, ministra pôdohospodárstva Ľubomíra Jahnátka, do Národného parku Nízke Tatry, povedal, že ako turista by si takto národný park nepredstavoval, ale ocenil prácu lesníkov. Jahnátek je jedným z tých, ktorí nesú podiel viny za výruby.

Slovenský ochranársky snem si tiež národné parky predstavuje inak. Na rozdiel od Jahnátka lesníkov kritizuje a vyzýva vládu, aby zastavila ničenie horských lesov.

„Posledné zvyšky prirodzených a prírodných lesov miznú bezprecedentnou rýchlosťou, a to aj v najvýznamnejších veľkoplošných chránených územiach – národných parkoch,“ napísalo vyše 150 odborníkov aj laikov, domácich a zahraničných vedcov, vo výzve vláde, ktorá podľa nich dlhodobo ignoruje tento problém.

Nízke Tatry v roku 2006 a 2017

Niekoľko zo signatárov výzvy sa v stredu postavilo na územie pripomínajúce mesačnú krajinu vo Vyšnej Boci, v Národnom parku Nízke Tatry. Práve tam došlo k masívnemu odlesneniu a následne k povodniam.

„Zásahy v lesoch sú zatiaľ asi najväčšie, aké si v histórii Nízkych Tatier pamätáme. Môžeme právom hovoriť o jednej z najväčších ekologických katastrof za posledných sto rokov na Slovensku. Na ťažbe zarobila úzka skupina ľudí, ale dôsledky budú znášať všetci, vrátane budúcich generácií,“ vyhlásil Erik Baláž, ekológ a autor mnohých dokumentárnych filmov o divočine, a opakuje to, čo povedal už v roku 2012.

V roku 2012 už mal Národný park Nízke Tatry za sebou zničenie troch štvrtín pralesa Veľký Bok, rúbanie v chránenom vtáčom území Smrekovica, letecké postreky, protesty vedcov a osobností a žiadosti o zákaz rúbania a striekania v národnom parku.

Ťažba aj tam, kde sú 120-ročné horské lesy

Marian Jasík, bývalý riaditeľ národného parku, v rokoch 2002 až 2006 dozeral na NAPANT. Teraz ho nespoznáva. Ukazuje kamsi do diaľky a hovorí, že prvá malá zóna, asi 150 hektárov, kde sa nemôže ťažiť, je až kdesi nad Telgártom, vzdialená približne 45 kilometrov.

Po víchrici v roku 2004 pripravili zonáciu alebo akýsi cestovný poriadok pre park. Materiál určoval, kde sa bude ťažiť, a kde už nie.

„Nič z toho sa neuskutočnilo. Namiesto toho nastúpila masívna ťažba, ktorá sa neskončila dodnes. Zasiahlo to ‚striebro‘ národného parku, vyše 120-ročné horské lesy, kvôli ktorým bol vyhlásený národný park,“ vraví.

Jasík už dávnejšie hovorí, že Slovensko nemá vlastne žiadne národné parky, pretože existujúce nespĺňajú kritériá. Nízke Tatry od Čertovice po Kráľovu hoľu sú podľa neho jeden obrovský lesný závod s rezerváciami na piatich desatinách percenta plochy.

„Nikdy som si nemyslel, že zažijem úplnú dehonestáciu značky národný park. Ako môže byť národným parkom územie, kde vyrúbu tisíce hektárov lesov a ďalšie tisíce vystriekajú chémiou. Z NAPANT-u zostal už len obal s vykradnutým obsahom,“ krútil hlavou a za chrbtom mal vyholený kopec.

Bývalý šéf parku hovorí, že by pomohlo už len zavedenie najprísnejšieho bezzásahového stupňa ochrany v rezerváciách. „Národný park vôbec negarantuje zachovanie rezervácií. Za posledné dve dekády vyťažili na ich územiach tisíce hektárov lesov, vrátane vyše sto hektárov pralesov. Národný park by mal byť taký štát v štáte. Nemalo by sa v ňom komerčne ťažiť drevo, poľovať, budovať zjazdovky a meniť ho na lunapark,“ hovorí Jasík.

Kyprov vrch, chránené vtáčie územie, kde žil hlucháň. foto – Ján Kristofory

V Tatrách cítim bolesť

Karol Kaliský vyrastal v Nízkych Tatrách. Vyštudoval lesníctvo, k lesníkom sa však nehlási. Hovorí, že práve tí, ktorí o sebe vyhlasujú, že chránia lesy, majú na svedomí veľkoplošné odlesňovanie horských lesov.

Dôvody? Tvrdí, že sa k lesom správajú ako k majetku a majú z nich profit. Ťažba, revíry a poľovačky v národných parkoch, prišli by o všetky privilégiá, keby sa dôsledne uplatňovala ochrana. „Keď vidím, v akom stave je NAPANT, ale aj ďalšie parky, cítim bolesť. Možno aj preto som sa posledných desať-pätnásť rokov Nízkym Tatrám vyhýbal, hoci som tu vyrastal.“

Karol Kaliský uvažuje vo vyrúbanej Vyšnej Boci nad tým, či majú spravovať chránené územia lesníci. Na otázku, kto, keď nie oni, odpovedá jednoznačne. „Nikto. Lepšie by bolo, keby nerobili nič. Keď sa pozrieme okolo seba, divočina, príroda a procesy zachované v prirodzenej forme, akási knižnica pre vedcov existuje tam, kde sa o ňu nestarali dostatočne,“ vraví Kaliský, ktorý s Erikom Balážom nakrúca dokumentárne filmy o divokej prírode a teraz postupne zverejňujú trilógiu o Tatrách.

Karol Kaliský upozorňuje na ďalšie rúbanisko

Michal Wiezik z Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene hovoril o nevídanej devastácii národných parkov. Študentov sa zvykol pýtať, koľko výnimiek udelí štát v najvyššom stupni ochrany za rok. Odhadujú okolo 50, podľa Wiezika ich bolo v tom čase priemerne asi tritisíc.

Martin Mikoláš z Českej zemědelskej univerzity v Prahe rozpráva o tom, že ochrana prírody je len formálna. Postupne vymenúva najviac ničené národné parky – Nízke a Vysoké Tatry, Veľká a Malá Fatra, Muránska planina…

„Len v Nízkych Tatrách vyťažili za posledných desať rokov vyše 6700 hektárov horských smrekových lesov, ktoré tvorili vhodný životný priestor pre hlucháňa, a zničili minimálne 24 tokanísk,“ hovorí.

„Naliehavo potrebujeme dostať do lesa aspoň dve veci – mier a mieru,“ uzavrel depresívnu prehliadku rúbaniska v národnom parku Ján Topercer z Botanickej záhrady Univerzity Komenského.

Hlucháne vymierajú

Nízke Tatry postihla veterná kalamita v roku 2004. Zasiahla päť- až sedemtisíc hektárov národného parku a zničila takmer milión kubických metrov dreva. Štátne lesy SR vyťažili v roku 2006 177-tisíc kubických metrov dreva. Po druhej kalamite v roku 2014 vyťažili 268-tisíc kubických metrov.

Erik Baláž tvrdí, že situácia je kritická. Len za posledných desať rokov klesli počty hlucháňov o štyridsať percent. V porovnaní so 70. rokmi minulého storočia je to o tri štvrtiny.

„Slovensko si musí povedať, či chce hlucháne. Ak chce mať aspoň tisíc jedincov, tak potrebuje okolo 50-tisíc hektárov starých redších lesov. Počet hlucháňov stále klesá, to znamená dve veci. Takéto lesy nemáme a tie, čo sme mali, zničili,“ hovorí. Podľa Baláža je súvislosť medzi ťažbou dreva a poklesom početnosti hlucháňov evidentná. Ako príklad uvádza Nízke Tatry, kde vyrúbali starý les a zaniklo 24 tokanísk hlucháňa. Naopak, v Roháčoch starý les je a populácii sa darí.

„Lesníci sa odvolávajú na predátory alebo klimatické zmeny. Ale v Tichej doline, ktorá zostala aj po kalamite na samovývin, vznikajú nové lokality hlucháňov,“ hovorí Baláž.

Poľovnícka štatistika z roku 1972, ak sa jej dá veriť, uvádza takmer 3700 jedincov. O dvadsaťosem rokov (rok 2000) ich bolo už len vyše 1600 a v roku 2014 o ďalších takmer päťsto menej. Odborníci dnes odhadujú, že na Slovensku žije 660 až 880 hlucháňov. Aj v najoptimistickejšom variante sme prišli o asi tri štvrtiny hlucháňov a zaniklo približne 180 tokanísk.

Kolektív odborníkov spracoval materiál Program záchrany hlucháňa hôrneho na roky 2016 – 2030. „Od roku 1985 preukázateľne zaniklo minimálne 178 tokanísk,“ konštatovali.

Dôvody? Najmä ničenie biotopov ťažbou dreva, holoruby a chemické postreky. Nízke Tatry sú ťažiskové pre prežitie hlucháňa a narušenie tejto populácie je hrozbou pre celé Západné Karpaty. V Nízkych Tatrách zaniklo pri asanačnej ťažbe po kalamitách 67 štvorcových kilometrov lesa vhodného pre hlucháňa.

Štátni lesníci sa obhajovali a tvrdili, že v Nízkych Tatrách ťažili v posledných rokoch takmer výhradne kalamitu, čo im prikazuje zákon o lesoch. Odvolávali sa na odborníkov, podľa ktorých sú okrem znižovania rozlohy takzvaných starých lesov veľkým problémom pre hlucháne predátory a spomínali medvede.

Vlastimil Rezek, hovorca Lesov SR, uvádza ako príklad Zadnú Poľanu. Jedna z najväčších populácií hlucháňa sa tam zmenšuje aj napriek tomu, že tam drevo neťažia, a vyvodil z toho práve tlak predátorov.

„Do ostrého protikladu sa dostáva ochrana živočíchov a toľko proklamovaná bezzásahovosť, ktorá v mnohých prípadoch prináša premnoženie lykožrúta a likvidáciu prestarnutých porastov. Vyschnutý les nie je priaznivý biotop pre hlucháňa,“ konštatoval Rezek.

NAPANT vyhlásili v roku 1978 a je jedným z najväčších národných parkov na Slovensku.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Ochrana prírody

Slovensko

Teraz najčítanejšie