Denník N

Pamuk je aj učiteľ užitočnej nudy

Významný turecký spisovateľ poskytuje svojim čitateľom vzácne istoty aj v románe Čosi čudné vo mne.

Kto pozná knihy tureckého autora Orhana Pamuka dobre vie, čo zhruba môže očakávať. Dnes, keď ľuďom chýbajú istoty, Pamuk ich svojim čitateľom poskytuje hneď niekoľko aj vo svojom najnovšom románe Čosi čudné vo mne (Slovart).

Dej je vystavaný chronologicky, ak sa aj kde-tu mihne situácia z budúcnosti, autor to ošetrí náležitými pripomienkami a vysvetlivkami. Žiadny chaos v čase či priestore, v súvislostiach.

Aj postavy sú prehľadné a usporiadané – v tomto prípade je dokonca k dispozícii čosi ako rodostrom postáv hneď v úvode – kto je čí syn, dcéra, sestra. Pekne, aj s dátumom narodenia, prípadne smrti. Takže aj čitatelia, ktorí nečítajú často, nestratia kontinuitu a prehľad.

Takisto si náš autor dáva záležať na tom, aby vysvetlil všetky historické a politické súvislosti. Často to robí priamo oslovením čitateľa, čo niekoho môže vyrušovať, od deja odvádzať, ale aj to je Pamuk.

Kráľ pomalého rozprávania

Ale hlavne – Pamuk je kráľom pomalého rozprávania. Nejde však o žiadne lyrické opisy ani hlboké úvahy či nekonečné výpravy do vnútorného sveta hlavných hrdinov. Pamuk rozpráva realisticky, nevyhýba sa odbočkám k politickým a historickým súvislostiam, ale ani vysvetleniam úplne banálnych mechanizmov.

Aj vo veľkých časozberných románoch dáva udalostiam veľa času a priestoru. V knihe Múzeum nevinnosti trvá zásnubná hostina skoro 50 strán, v tejto nájdeme dopodrobna svadbu, politické nepokoje v Istanbule, fungovanie strednej školy, pobyt na vojenčine či množstvo banálnych rozhovorov so zákazníkmi a ďalších minipríbehov bez bezprostrednej pointy. Tak ako ich prináša život.

Podobne na prvý pohľad nezáživná je i hlavná postava tejto knihy – pouličný predavač tradičného ázijského nápoja bozy Mevlut. Je to on, kto naráža na čosi čudné v sebe. Spolu s otcom prichádza z chudobného tureckého vidieka do Istanbulu, kde študuje na strednej škole a zároveň predáva s otcom v uliciach bozu.

Nie je žiaden ideál ani „lúmen“ – čitateľ ho poznáva aj cez jeho drobné klamstvá otcovi, zlyhanie v škole, cez strach, sexualitu, manželstvo, otcovstvo, každodennosť, cez jeho neúspechy, priateľstvá, rivalitu s úspešnejšími bratrancami.

Nočný útek s nesprávnou ženou

Ale hlavne – cez podivuhodný príbeh jeho lásky. Najdôležitejšiu otázku knihy, Mevluta aj žien okolo neho ponúka sám autor: „Ako sa dá vysvetliť konanie takého človeka ako Mevlut, ktorý roky písal dievčaťu srdcervúce ľúbostné listy, a keď zistí, že uprostred noci neutiekol s krásavicou, do ktorej bol zaľúbený, ale s jej sestrou, nepovie ani ň?“

V knihe je množstvo ďalších postáv, mnohé sa len chvíľu mihnú – zákazníci, učiteľky, rodáci z vidieka, pouliční zlodeji, kolegovia. V centre pozornosti sú však tri sestry – takisto z chudobného vidieka, vyrastajúce bez matky. Celým románom sa prepletajú s Mevlutom a jeho bratrancami i priateľom z detstva Ferhatom, čím autor rozohráva zaujímavú vzťahovú hru.

Pamukove postavy sú možno trocha obyčajné, ale veľmi autentické – aj vďaka tomu, že počas knihy dostane každá z nich párkrát slovo, aby sa prihovorila čitateľovi a porozprávala svoju časť príbehu, predostrela svoj názor na vec. Je to príjemné a vítané pošteklenie čitateľovej pozornosti.

Zaujímavý je rytmus knihy – sú tu časti málo záživné, keď sa nič nedeje, čitateľ si musí odkrútiť opisy istanbulských štvrtí, vzdelávacieho systému, spôsobu viazania ženských šatiek či kradnutia elektriny Istanbulčanmi a jeho následného odhaľovania. Samozrejme, príde aj na napínavejšie časy – vražda, smrť, nevera, zemetrasenie, organizovaný zločin aj korupcia. Na toľko strán je však ich hustota pomerne malá.

V Istanbule ako doma

Ale rozhodne nielen kvôli nim je dobré vydržať tie, povedz­me, pomalšie. Kniha má totiž čosi, môžeme to pokojne nazvať aj čudné – čo prinesie trpezlivému čitateľovi odmenu v rôznych podobách. Napríklad sa môže všeličo dozvedieť – ako sa osídľoval Istanbul, ako sa tam miešali západné a tradičné islamské sily, ako sa narábalo so ženami a ich právami, s alkoholom, ako to roztočili miestni developeri…

V Istanbule sa Pamukovi čitatelia cítia ako doma, poznajú jeho štvrte i históriu, geografiu, vôňu Bosporského zálivu. Na týchto vzdelávacích pasážach si autor dáva záležať.

Najväčším prínosom takéhoto čítania je však spomalenie, ku ktorému autor privedie každého, kto číta jeho knihy. Je to dôležité spomalenie, dôležitá nuda, dôležitá každodennosť a obyčajnosť – ani v živote sa totiž nedeje neustále niečo veľké a vzrušujúce. Môže to naučiť čitateľa tolerovať každodennosť, obyčajnosť, rutinu.

Mevlut to všetko vydržal, a ak od toho neutečie ani čitateľ, všetky tie banálne príbehy z Mevlutovho života sa mu spoja do celku, ktorý nakoniec nadobudne svoj tvar a zmysel a prinesie mu hlboký, hoci tichý zážitok. Pochopenie čohosi čudného v Mevlutovi, a možno i v sebe samom.

Teraz najčítanejšie