Denník N

Psychologička, ktorá robila kontrolu v Čistom dni: Dochádzalo tam k nedobrovoľnému sexu aj násiliu

Katarína Hatráková. Foto N – Tomáš Benedikovič
Katarína Hatráková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Psychologička Katarína Hatráková naznačuje, že do prípadu Čistého dňa je zapletená aj polícia, a preto ona ani bývalí klienti a zamestnanci neveria, že sa vyrieši. Z ústredia práce ju prepustili, zakázali jej vstup na bývalé pracovisko.

Psychologička Katarína Hatráková pracovala dvanásť rokov na ústredí práce. Bola členkou skupiny, ktorá mala skontrolovať resocializačné zariadenie Čistý deň. V správe kontrolná skupina napísala, že zariadenie nedodržiava zákon, lebo nezamestnávalo psychológa. V Čistom dni panoval strach a správu o ňom musela meniť, zverejnila Hatráková. Potom ju z ústredia práce vyhodili, rovnako ako jej kolegyňu Zuzanu Hradilekovú, ktorá sa jej zastala. 

Pred pol rokom ste poskytli rozhovor webu Postoj.sk o tom, čo sa dialo pri príprave správy v resocializačnom zariadení Čistý deň. Spravili by ste to opäť?

Určite áno, ale asi skôr.

Prečo?

Keby som mala dnešnú skúsenosť a informácie, nečakala by som. Do marca som mala nejakú nádej, že systém je schopný akejsi reflexie, že sa to možno dá nejak upraviť, upratať. Ja nemám kompetenciu niečo tam zmeniť, tak som čakala, že niekto kompetentný pochopí, že už je to priveľa. To som si myslela od septembra do marca. Ale nik to neurobil. Keď sa už systém, ktorý chráni najlepší záujem dieťaťa v tejto krajine, nevyjadril ani po tom, čo boli zneužité deti v hlavnom vysielacom čase v televízii, tak som už ako psychologička, pre ktorú je klient posvätný, nemohla mlčať. Keby som vedela, ako je to veľmi zlé, zrejme by som hovorila už v septembri.

Vyplýva z toho, čo ste sa dozvedeli, že dochádzalo v Čistom dni k znásilneniam?

K nedobrovoľnému sexuálnemu styku.

Opakovane? Nebol to teda ojedinelý prípad zlyhania jedného zamestnanca?

Áno, opakovane.

Dochádzalo tam k fyzickému násiliu?

Áno.

Zo strany vedenia resocializačného strediska ku klientom?

Áno.

Aj klientov medzi sebou?

Áno. Majú tam kastový systém a ten budí násilie.

To, čo opísala Natália Blahová vo svojom blogu, je reálny obraz toho, ako to v Čistom dni fungovalo?

Áno.

Kto môže za to, že sa v Čistom dni diali tieto veci?

Za to, čo sa tam deje, môže bezpochyby vedenie. Riaditeľ resocializačného zariadenia Peter Tománek a jeho manželka Zuzana Miková-Tománková.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Neberiete teda ich argument, že zasiahli – vyhodili ľudí, ktorí to robili, a deje sa to aj v iných zariadeniach?

Vždy za to osobne môže vedenie, lebo vie, čo sa tam deje. Málokedy prepustenie konkrétneho zamestnanca situáciu vyrieši. To, že sa niečo takéhoto stane, je problém atmosféry zariadenia, lebo inak by si to tam nedovolili. Patologická osobnosť v normálnom prostredí nevyvinie až takú patologickú činnosť, v patologickom prostredí sa však rozvíja. Vedenie dalo tým ľuďom priestor, aby realizovali takýto typ správania.

Kto je zodpovedný za to, že sa rieši táto kauza rok a stále nie je na konci?

Môže za to minister, generálny riaditeľ ústredia a ľudia, ktorí sú v kontakte s výkonom systému – s kolíznymi opatrovníkmi a so zamestnancami resocializačných zariadení, teda riaditeľka odboru sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a riaditeľka odboru vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v zariadeniach ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Títo ľudia nezvládli svoje postavenie a moc, ktorú majú, môžeme sa domnievať prečo. Neschopnosť, nezáujem, strach, vydieranie, korupcia? Neviem, ale za rok trvania kauzy si asi každý vytvorí obrázok.

Katarína Hatráková

Narodila sa v Piešťanoch, neskôr sa presťahovala do Bratislavy. Ešte počas štúdia na gymnáziu sa venovala deťom v detskom domove v Bernolákove. Vyštudovala psychológiu na Trnavskej univerzite. Štúdium ukončila v roku 1998, keď už pracovala v Detskom diagnostickom centre a v Krajskej pedagogicko-psychologickej poradni.

V máji roku 2003 obhájila rigoróznu prácu na tému Štandardizácia Testu štruktúry inteligencie (IST 70) u bratislavskej stredoškolskej populácie.

V roku 2005 začala pracovať na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny, na Odbore poradensko-psychologických služieb ako metodický pracovník pre psychologické služby na Slovensku a zároveň sa venovala poradenskej práci s jednotlivcami, pármi a rodinami. V tomto období sa začala jej spolupráca s Ligou za duševné zdravie, kde dodnes pracuje v Poradni Nezábudka. Od začiatku roku 2008 spolupracuje so súkromnou manželskou a predmanželskou poradňou v Bratislave.

Absolvovala dlhodobý výcvik rodinnej terapie podľa modelu Virginie Satirovej a výcviku v Adlerovskej psychológii a poradenstve. Je členkou Slovenskej adlerovskej spoločnosti a Asociácie manželských a rodinných poradcov.

Čím ich vydierajú?

Bezpochyby niekto na niekoho niečo má.

Viete čo?

Môžem sa len domnievať na základe toho, čo som počula. Ale nebudem o tom hovoriť. Hovorila som s niekoľkými zamestnancami a bývalými klientmi zariadenia Čistý deň a boli to psychologické rozhovory. Neprišli za mnou, že chcú tieto informácie zverejniť. S niektorými som sa stretla raz, s inými opakovane. Prišli za mnou, lebo si chceli riešiť traumu. Povedali mi, že nechcú o tom hovoriť s policajtmi, novinármi, a chceli, aby bola dodržaná anonymita. To sú príbehy, ktoré polícia nevyrieši, lebo jej predstavitelia sa na tom podieľali. Pre bývalých klientov a zamestnancov je to v takomto korupčnom prostredí, ktoré ovládajú známosti, v podstate neriešiteľná vec. A ja to dnes vidím úplne rovnako.

Takže je do toho zapojených tak veľa ľudí zo všetkých zložiek, že už to nik nechce vyriešiť?

Áno.

Ublížil štát deťom, ktoré poslal do Čistého dňa?

Určite áno.

Ako si vysvetľujete, že to celé tak dlho trvá, veď aj ministrovi práce Jánovi Richterovi (Smer) to musí byť nepríjemné…

Im to nie je nepríjemné. To je práve ten omyl. To je problém celej sociálnoprávnej ochrany – vedenie systému je vzdialené od problémov reality, a už vôbec nevníma bolesť ľudí, klientov, ktorým ten systém ubližuje. Ťažiskovou témou je zamestnanosť, minister a generálny riaditeľ vnímajú sociálnoprávnu ochranu len veľmi okrajovo. Systém nemá tvár, meno, a stratil ľudskosť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ale ten systém robia ľudia.

Dievčina z Čistého dňa povedala, že bola znásilnená, vyšetrovateľ povedal, že nebola. Pre systém to znamená, že skutok sa nestal. Nik sa nebude zaoberať tým, čo si to dievča zažilo, ak bola naozaj znásilnená. Alebo čo to je za človeka, ak bola schopná obviniť niekoho zo znásilnenia a žije s tým ďalej. Toto systém nerieši, lebo stratil ľudskosť, cit, empatiu, záujem. Ostane pritom, že je to tvrdenie proti tvrdeniu, papier proti papieru. Minister podľa mňa úplne dobre spáva a je v pohode s tým, čo urobil. Lebo nechránil zlo, on chráni výroky a nejaký záujem, lebo si povedal, že na druhej strane sa oprel o to, že sú tam aj deti, ktoré sú spokojné.

Pred kamerami to niektorí klienti potvrdili, že sú spokojní. Ako si to vysvetľujete?

Nik sa nezaoberá tým, akú cestu deti prešli od minulého roka po dnes, keď povedia, že sú tam spokojné. Aj v Dachau boli ľudia, ktorí to prežili, ktorí dostali aj raňajky, aj večeru a ktorým možno až tak neprekážalo, že nemohli ísť za plot. Ľudia sú rôzni a rôzne veci vnímajú inak. Práve krízové momenty nám ukazujú, kto naozaj sme.

Čo sa dialo potom, čo ste poskytli rozhovor Postoju?

Rozhovor vyšiel v čase, keď bolo na Donovaloch celoslovenské stretnutie, na ktorom boli ľudia zo sociálnoprávnej ochrany detí. Hovorili, že si to tam čítali a boli nervózni. Vraj na tom stretnutí šéf sekcie, vtedy relatívne nový, mal vstup, kde povedal, že by sme to mali robiť inak, aby psychologička nemusela novinárom hovoriť, ako to u nás nefunguje.

Čo ste zažili v práci?

V práci sa nedialo nič, len tam visel otáznik, prečo som to urobila. Ja som vysvetľovala, že som to urobila potom, čo riaditeľka resocializačného zariadenia pred kameru vytiahla dve dievčatá do TA3 a hovorili o tom, ako ich neznásilňovali. To bola pre mňa konečná. Nik nesmie vytiahnuť klienta preto, aby si zachránil tvár a peniaze. Z etiky sociálnej práce, psychológa nesmiete použiť klienta a ona to urobila. A nik sa neozval, všetci boli ticho.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Z vedenia za vami nik neprišiel?

Prišli. Šéf sekcie mi priniesol kárne opatrenie, ale nebolo jasné, čo som porušila. Prišiel s tým, že ako štátny zamestnanec nemôžem komunikovať s novinármi, ale ja som nebola štátny zamestnanec, ale zamestnanec vo verejnej službe a s médiami som komunikovať mohla. Zvlášť, keď ide o verejný záujem. Povedal mi, že to bolo nemorálne a neetické a prečo som za ním neprišla. Snažila som s mu vysvetliť, že som o tom hovorila s mnohými mojimi nadriadenými už v minulosti, že on je vo funkcii dva týždne, čo je veľmi krátko na to, aby bez skúseností so sociálnoprávnou ochranou porozumel kontextu. Preto som si nemyslela, že by nejako pomohol. Jeho sa to trochu dotklo.

Čo urobil potom?

Dlho bolo ticho a nič sa nedialo a až týždeň pred 15. júnom mi kolega hovoril, že počul, že nás rušia. Dva dni pred pätnástym mi povedali, aby som išla na osobné oddelenie. Stále mi nedošlo, čo sa deje. Až keď mi z osobného povedali, že rušia naše pracovné miesta. Údajne preto, že sme neprijali plné pracovné úväzky. Mne však žiaden ponúknutý nebol. Nám s kolegom povedali, že existujú prekážky na strane zamestnávateľa a nemáme už chodiť do práce. Na otázku, čo s naplánovanými aktivitami, zaznelo, že to už nemáme riešiť.

Bol niekto za vami z vašich nadriadených či ministerstva, kto by sa zaujímal, na čo ste v Čistom dni prišli?

Reálny záujem tam nikdy nebol. Jediný záujem bol len v tom, aby som o tom nehovorila.

Čo sa pre vás okrem práce zmenilo po rozhovore pre Postoj? 

Uľavilo sa mi. Tlak bol veľmi silný.

Vnútorný?

Aj zvonku. Už v apríli 2016, keď sme začali písať protokol, bolo zrejmé, že to chcú kryť. Len som nevedela, do akej miery. Ozvalo sa mi niekoľko ľudí z Čistého dňa, ktorí mi porozprávali, čo sa tam dialo, boli to bývalí klienti aj zamestnanci. Potom prišiel blog Natálie Blahovej. Na ďalší týždeň som sa stretla s poslancami, kde sme o tom hovorili. To bol prvý veľký moment sklamania. Vtedy som mala pocit, že sa konečne začal niekto o Čistý deň zaujímať a začne sa riešiť. Po rozhovore s poslancami mi bolo jasné, že to tak nebude.

Riaditeľ zariadenia Čistý deň Peter Tománek. Foto N – Tomáš Benedikovič

Boli to poslanci z ľudskoprávneho výboru?

Nevedela som ich úplne zaradiť. Ich záujem siahal iba po Čistý deň, nie po hĺbku problematiky. Porozumenie, že Čistý deň je vrchol ľadovca, je pre zmenu systému kľúčové. Že systém zasahuje súdnictvo, školstvo, zdravotníctvo – tu všade sú deti a nakoniec i dospelí, ktorí síce nespadajú priamo pod sociálnoprávnu ochranu ústredia, ale obsahovo ide o tú istú tému. Dieťa rozvádzajúcich sa rodičov, ktoré si títo striedajú v škole, lebo súd tak rozhodol, vedenie školy, ktoré nevie, čo s takým rozhodnutím, lebo má cirkus na vrátnici, lekár, ktorý nevie, ktorému z rodičov poskytnúť informácie, lebo rodičia majú v rukách dve protichodné neodkladné opatrenia, geriatrický pacient v zariadení, ktorý príde podvodnými zmluvami o majetok, deti v profi rodinách, ktoré tam ostávajú roky a stovky iných príbehov.

Aby som sa teda vrátila k otázke – zaujímali sa iba o kontrolu v Čistom dni. Potom bol na ústredí práce poslanecký prieskum, kde zavolali len mňa.

Koľko vás robilo kontrolu?

Bola tam ešte kolegyňa a šéfka kontrolnej skupiny. Ani jednu nezavolali. Vysvetlili mi to tak, že ja som mala problém s protokolom, ale viem, že aj ony mali problém s protokolom, ale nemali odvahu. Poslanecký prieskum sa skončil absurdne. Boli tam generálny riaditeľ, dnes už bývalá šéfka sekcie, ktorá ma dôrazne žiadala, aby som tomu už dala pokoj. Keď sa ma poslanci začali pýtať, ako to bolo, tak moji nadriadení úplne otočili. Najskôr tvrdili, že je všetko v Čistom dni v poriadku, a potom, že vlastne ústredie oveľa skôr, ako poslankyňa Blahová napísala svoj blog, upozorňovalo na to, že Čistý deň porušuje zákon, lebo im chýba psychológ. A keďže som to tvrdila ja, tak ma nakoniec pochválili, že som im zachránila krk, aj keď ma predtým za to kritizovali.

Nechceli si ísť preveriť veci, ktoré Blahová napísala v blogu?

Ešte pred stretnutím poslancov sa stretli všetci dôležití ľudia, ktorí do toho mali čo povedať. Na tej porade zaznelo, že sa tam asi tým deťom niečo deje, poďme zistiť čo. Vytvorme komisiu, nech to zistí, lebo tam už bola polícia, prokurátor, kolízni opatrovníci, lekári, už ich tam bolo asi sedem, tak tam poďme aj my.

Oponovala som, že je to retraumatizácia detí. Že ak ich chceme chrániť a zistiť, čo sa tam naozaj dialo, tak ich treba všetky zobrať, odviezť spolu do bezpečného prostredia, tam s nimi bude pracovať tím psychológov a potom, možno na jar sa s nimi o tom môžeme rozprávať. Len nedovoľme, aby tam chodilo veľa cudzích ľudí a vypytovali sa ich na to isté.  Tak som pre nich bola precitlivená a už ma nik k tejto téme nezavolal.

Do konca septembra ešte pracujete na ústredí práce. Ako vyzerá vaša práca dnes?

Nemám tam chodiť, lebo existujú akési prekážky na strane zamestnávateľa. Dostala som výpoveď pre nadbytočnosť, aj keď teraz za mňa nevedia nájsť náhradu.

Takže ste si pobalili veci a už ste tam neboli?

Ani som si ich nepobalila, keďže som to pochopila tak, že nemám chodiť do práce a úprimne, chvíľu som ani nemala chuť. To odmietnutie, to, že sme skončili s okamžitou platnosťou a nemáme chodiť do práce, sa ma dotklo. Bola to úroveň, akoby som tam chodila kradnúť ceruzky. Asi mesiac mi trvalo, kým som bola schopná tam vojsť. Teraz tam chodím, lebo si vybavujem výstupné papiere.

Ako na reagujú kolegovia?

Otvorene so mnou nehovorí nik. Je to len tajne vo výťahu, na chodbách. S negatívnou reakciou som sa nestretla, nik mi do očí nepovedal, že som urobila hlúposť alebo niečo zlé. Niektorí poza môj chrbát hovoria, že potápam kolegov, ktorí sa namakajú pri tom, ako chodia do rómskych osád. Nie je cieľ ich potopiť. V systéme pracuje mnoho skvelých ľudí, robia to s nasadením, o to ťažšie sa dívalo na to, ako skoro dokázali vyhorieť, ako rýchlo prepadali beznádeji. Mám skúsenosti s Bratislavským, Trnavským, Trenčianskym a Nitrianskym krajom, predtým aj s Banskobystrickým a Žilinským. Tieto poznám dobre. Nepoznám východ. Ale o šiestich krajoch môžem povedať, že situácia je dosť podobná. A mne z toho vyplynulo, že zamestnanci sa tam trápia, čo spôsobuje vysokú mieru fluktuácie a oberá systém a prácu v ňom o kontinuitu.

Prečo?

Sú pod veľmi veľkou administratívnou záťažou, robia niečo, čo mnohí ani veľmi nevedia. Často od nich žiadajú to, čo sa v praxi ani nedá urobiť. Sú tlačení do úlohy úradníka katastrofálnou administratívou a potom na klientov nemajú čas. Je veľa faktorov, ktoré tých ľudí valcujú. Nemajú možnosť, aby prejavili zvyšky empatie, ktorú majú, a vytvorili si s klientom vzťah. Psychológovia často robia skôr sociálnu prácu, sociálni pracovníci sú vlastne úradníci. Aj organizačná štruktúra, historicky nastavená nešťastne, dnes už len generuje zlú atmosféru na pracoviskách. Je ťažké to tam ľudsky zvládnuť popri tom, o akú emocionálne i profesijne náročnú prácu s klientmi ide. Preto tak veľa zamestnancov rezignuje alebo odíde.

Zuzana Miková-Tománková. Foto – TASR

Kde štát najviac zlyhal v tomto prípade?

V prvom rade zlyhal nezáujmom. Hovorí sa o tom, píše sa, ale reálne každá jedna reakcia je taká, že je to hrozné, ale nemôžem nič urobiť. A to je jedno, či ide o poslanca, prokurátora, sudcu, členov akreditačnej komisie, zamestnancov ministerstva. Príslušné zákony, pokyny, nariadenia, kompetencie dnes nedávajú hranice, ale zväzujú ruky. Tak sa všetci iba prizerajú a vlastne podnes deň nevedia, kto je vlastne ten, ktorý by mohol niečo urobiť.

Tým sa kruh uzatvára a čaká sa, kým kauza vyhnije. Tak ako ostatné. Ono sa to vždy nejako poddá. Človek vydrží veľa…

Obrovským a nevypovedaným problémom je tiež neschopnosť sebareflexie. Tá je najevidentnejšia v systéme súdnictva. Sudca je nezávislý a nie je žiadnym spôsobom braný na zodpovednosť za zlé rozhodnutie. Súdne spory, kde sa o dieťati rozhoduje roky – pričom detstvo trvá limitný čas, vychádza sa z dávno neaktuálnych podkladov v spise, kde sú informácie na úrovni „papier znesie všetko“ – to tiež vnímam ako zlyhanie štátu. Veď nakoniec, koľko ľudí v tejto krajine dôveruje súdnictvu?

Znie to tak, akoby ste pociťovali veľkú beznádej. Tak to bolo vždy?

Nie. Myslím, že nie. Cez svojich rodičov, predovšetkým cez otca, ktorý sa začiatkom 90. rokov pohyboval v KDH, som mala to šťastie v živote stretnúť mnohých múdrych, inšpiratívnych, vzácnych ľudí. Byť pri ich rozhovoroch, úvahách, postojoch. Charakterizovala ich sloboda, sila a pokora. Mohli ste prijať, mohli ste nesúhlasiť, ale malo to hĺbku. Dnes žijeme povrch. Existujú iba názory – nie postoje. Obludné rozmery má relativizácia – všetko môže byť aj tak, aj inak. Stierajú sa hranice, aj tie zdravé. Tento Matrix priniesol nevídanú mieru tuposti a rezignácie. Ide to naprieč politickým spektrom. Keď sa pozriem, kto je v parlamente, neviem, koho by som volila. Žijeme si iný svet v totálnom nezáujme o druhých ľudí.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Práve pri sociálnoprávnej ochrane detí by empatia a ľudskosť mala byť prítomná.

Nie je. Tento názor som získala na základe pozorovania za tých 12 rokov, ktoré s tým pracujem. Pozrite sa, kto dnes končí sociálnu prácu, ako vyzerá bežné štúdium sociálnej práce. Máme minimum ľudí, ktorí chodia desať semestrov do školy, prečítajú si skriptá a keď urobia štátnice, tak rozoznávajú, čo je šetrenie v rodine, rozhovor s dieťaťom. Rozoznajú, že komínčeky v skrini nemusia byť len poriadkumilovnosť, ale aj obsedantno-kompulzívna poruchu. Sú aj takí, ale je ich minimum – menej ako päť percent. A 95 percent sú nevzdelaní ľudia, nekompetentní, ktorí sociálnu prácu skončili za päť mesiacov, ktorí si nikdy neprečítali skriptá a o tej robote nemajú šajnu. A k tomu dostanú v regiónoch, často v hladových dolinách, moc, pečiatku, a síce nízky, ale pevný plat a podľa toho ich práca vyzerá.

Kurátori a sudcovia rozhodovali o deťoch v Čistom dni, prečo ich ponechali v tomto resocializačnom zariadení?

Budem dúfať, že to bolo len preto, že im to je jedno. Lebo im je to naozaj často úplne jedno. Nie sú to pre nich klienti, ale čísla, stránky. Horší dôvod je, ak sú za tým iné záujmy, čo tiež nebolo úplným tajomstvom. Mnohí to naznačovali. Aj ministerstvo spravodlivosti ukázalo, že niektorí sudcovia posielali do Čistého dňa nadštandardne veľa detí, niektorí nikoho.

Mrzelo vás, že sa vás nik okrem najbližšej kolegyne nezastal?

Trochu som čakala, že niečo odštartujem. Asi som podcenila mieru strachu, akú majú. Myslela som si, že nie všetci sa budú tak veľmi báť.

Čoho sa boja?

O miesto. Že dopadnú ako ja. Vtedy by som povedala, že tomu rozumiem, ale keď sa na to pozriem dnes, tak poviem, že je tak veľa práce, že sa ani o miesto nemusia báť. Aj ja som dostala veľmi veľa pracovných ponúk, ale chcem ostať u seba v poradni.

Mnohí ľudia hovoria, že úradníci na úradoch práce sú zavalení prácou, nerobia to, čo by chceli, majú nízke platy a je ich málo. Tak čo ich tam drží?

Lebo niekto bude pracovať a sťažovať sa, ale bude tam robiť celý život. Niektorým to vyhovuje, lebo je to istota. A okrem toho, tá práca nie je veľmi kontrolovaná. Je tam veľmi veľa takej práce, ktorá sa urobí aj sama, keď sa jej nevenujete. Časom sa to vyrieši. Ak to necháte zapadnúť prachom, tí ľudia sa nakoniec nejak dohodnú. Máte 12 spisov, kde sa 12 párov háda o dieťa, minimálne polovica z nich sa časom nejako utrasie, lebo nemajú čas čakať tak dlho. A ostanú vám dvaja najproblematickejší.

Ale úradníci majú svoje lehoty.

Majú, ale nedodržiavajú ich. Súd by mal o týraní rozhodnúť do troch dní. Deti by mali byť v profirodinách len na niekoľko týždňov či mesiacov, ale sú tam roky.

Vyzerá to tak, že na čo sa pri sociálnoprávnej ochrane detí pozriete, to je problém.

Preto sa mi ťažko hľadá príklad dobrej praxe.

Ako môže ten systém ďalej existovať, keď jeho časti nefungujú a nik s tým nič nerobí?

Nemá to koho trápiť. Tu nemáte žalobcu. Keď v zdravotníctve niekto umrie, rodina sa ozve. Ale kto sa tu ozve? Je to sociálnoprávna ochrana detí a ľudí odkázaných na pomoc iných. Tu už je v podstate povedané, že títo ľudia nemajú zručnosti, schopnosti na to, aby sa chránili sami. A keď sa na vás vykašle ten, ktorý má chrániť vaše práva, tak nie ste schopný sa ozvať, nemáte na to. Preto im to tak dlho funguje. Deti vyrastú, posunú ich do detského domova. A to, že ho sedem rokov mohli umiestniť do rodiny, lebo to bolo milé, malé normálne dieťa, to už nik nerieši.

Prečo sa niečo také stane? 

Pracovníci tam jednoducho nechodili, neskúšali mu nájsť rodičov, lebo povedia, že nemajú čas. No a čo, že sa pred desiatimi rokmi niekto konkrétny na neho vykašľal. Ten už tam nie je a nie sú tam ani podklady. Takže sa ide ďalej. Je to rovnaké ako pri rozvodoch – riešia sa len deti do 15 rokov. Malé deti do päť rokov necháme u matky. Od 5 do 15 je desať rokov, tak to sa nejak vydrží.

Vie dnes štát pomôcť rodinám a deťom v núdzi?

Nie. Ak im niečo pomôže, tak je to komunita, neziskovky, tretí sektor, nie štát. Tretí sektor je tu jediný funkčný. To sú príklady dobrej praxe. Vzniká paralelný systém sociálnoprávnej ochrany, kde sa ku klientom pristupuje s rešpektom, potichu a s úctou a to funguje.

Máte pocit, že sa vám po rozhovore chcel niekto pomstiť?

Nie, aj keď som dostala jedno prečudesné upozornenie od človeka, ktorý sa predstavil, že je zo SIS, som nemala strach. A snáď sa to nezmení.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kauza Čistý deň

Slovensko

Teraz najčítanejšie