Merkelová je ako taxikárka v hmle, vidí len pár metrov dopredu a podľa toho sa rozhoduje, hovorí analytik
Je isté, že Merkelová znovu bude kancelárka, AfD nie je strana na jedno funkčné obdobie a rast populistov má svoje limity, no nesmieme zaspať na vavrínoch, hovorí odborník na medzinárodné vzťahy Marek Lenč.
Marek Lenč (32) má doktorát z medzinárodných vzťahov, pracuje ako odborný asistent na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Pôsobí aj ako výskumný pracovník na Jean Monnet Centre of Excellence in European Studies v Kyjeve a ako expert pre platformu East European Security Research Inititative. Špecializuje sa na zahraničnú politiku Nemecka po roku 1990 a Ukrajinu.
Krátko pred nedeľnými voľbami je už jasné, že ich vyhrá Angela Merkelová a jej volebná koalícia CDU/CSU. Existuje aj napriek tomu šanca, že Merkelová by sa nestala po štvrtýkrát kancelárkou?
To viac-menej neprichádza do úvahy, pretože jej výsledok by mal byť na úrovni 35 – 37 percent. Konzervatívci síce momentálne klesajú, no 35 – 37 percent je niečo ako Ficov výsledok na Slovensku, je to skrátka silný a relevantný hráč, bez ktorého sa vláda nedá postaviť.
O to viac, že do parlamentu sa dostane Alternatíva pre Nemecko (AfD) bez koaličného potenciálu, čo ešte viac zužuje priestor na to, aby vznikla koalícia, v ktorej by CDU nebola.
SPD by nemala čísla ani s tradičným partnerom, ktorým sú Zelení, a dokonca ani v trojkoalícii so Zelenými a Ľavicou (Die Linke). Ak by aj mali, je otázne, či by táto koalícia dokázala spolu fungovať. Myslím si, že bude na sto percent kancelárkou, otázkou je, v akej konštelácii.
Pri moci je 12 rokov. Podľa niektorých zdrojov uvažovala, že nebude kandidovať, ale napokon do toho aj tak išla. Prečo? Nechcela poškodiť stranu, ktorá za ňu nemala adekvátnu náhradu?
Keď si to porovnáme s rokom 2013, tak vidieť rozdiel. Vtedy mala veľký elán, zvládla ekonomickú krízu a dva roky pred voľbami povedala, že do toho ide znovu, všetci s tým rátali, v SPD dokonca vtipkovali, že nemá ani zmysel postaviť kandidáta na kancelára.
Teraz to mala ťažšie, urobila aj unilaterálne rozhodnutie ohľadom utečencov, nekonzultovala to s európskymi partnermi, čo jej vyčíta aj líder socialistov Martin Schulz, takže určite to rozmýšľanie trvalo dlhšie. Aj tak to urobila desať mesiacov pred voľbami, potom ju však Schulz dobehol a v niektorých prieskumoch dokonca predbehol. Mesiace február a marec museli pre ňu byť veľmi ťažké a určite zvažovala, či urobila správne rozhodnutie.
Schulz potom padol, preferencie SPD dosahujú maximálne 25 percent. SPD by mohlo pomôcť, ak by išli do opozície, Schulz by sa vymedzoval voči vláde a o štyri roky by sa znovu uchádzal o post kancelára?
Bude zaujímavé sledovať, koľko percent napokon získajú. Ak by sa dostali pod 20 percent, tak by to bol absolútny debakel, ak by Schulz po takej prehre neodstúpil sám, pravdepodobne by prišiel o pozíciu šéfa strany. V prípade, že budú mať viac ako v minulých voľbách, určite ostane. Ak nie, bude mať veľké problémy presvedčiť členskú základňu, že je ten líder, ktorému by mali dať šancu aj o štyri roky.
Komu AfD ukradlo tých 10 percent, ktoré majú v prieskumoch?
Už v roku 2013 mali 4,7 percenta, hoci strana vznikla päť mesiacov pred voľbami. Volebný líder Alexander Gauland bol štyri desaťročia v CDU, takže určite tých prvých päť percent bolo aj z preferencií konzervatívcov. Zvyšok sú hlavne voliči sklamaní z migračnej politiky Angely Merkelovej, mohli by to byť aj voliči SPD, ktorí sa sklamali v Schulzovi a nechcú dať hlas Merkelovej, chcú odovzdať protestný hlas niekomu, u koho majú záruku, že dodrží to, čo hovorí a že nepôjde do vlády s Merkelovou.
Vieme o nich, že sú populisti, sú proti migrantom, islamu. Aký je zvyšok programu a majú tam aj niečo zaujímavé, menej radikálne?
Majú dosť tvrdý zahraničnopolitický program – chcú stále miesto v Bezpečnostnej rade OSN, vystúpenie z eurozóny, majú proruský postoj a odmietajú vstup Turecka do EÚ.
Zaujímavé je, že navrhujú napríklad priamu voľbu prezidenta, švajčiarsky model priamej demokracie, čo chcú aj niektorí Zelení, obmedzenie zvoliteľnosti do Spolkového snemu na maximálne štyrikrát a na post kancelárky dvakrát.
Okrem toho odmietajú zatvorenie jadrových a uhoľných elektrární, čo znamená, že môžu odlákať najmä konzervatívcov, niektorých voličov SPD. Najsilnejší sú v piatich spolkových krajinách, ktoré patrili do východného Nemecka, čo je tradičná bašta Die Linke, a to aj napriek tomu, že je to ľavicová strana s inými postojmi.
Je isté, že sa dostanú do Spolkového snemu. Budú iba stranou na jedno volebné obdobie?
Myslím, že to nie je strana na jedno obdobie, je to nový fenomén, s ktorým treba rátať a Nemci sa s ním musia vyrovnať. Nemci sú v tomto iní ako ostatné národy, ako napríklad Francúzi. 80 percent Nemcov zastáva centristické pozície, u Francúzov je to podľa prieskumov okolo 50 percent. Nemci sú menej radikálni, razia skôr filozofiu politického stredu, ale napriek tomu tam bude AfD prítomná, etabluje sa a v Sneme bude dlhodobo šesť aktérov (ak zarátame aj CSU, tak sedem). Otázka je, čo sa stane so Zelenými, ak ostatné strany začnú raziť viac ekologickú politiku. Budú musieť nájsť iné témy.
Bude teda AfD ďalej rásť alebo už dosiahli svoj strop?
Myslím, že ich strop je okolo 15 percent, pretože Nemci sú uvedomelý národ, snaha destabilizovať vnútropolitickú scénu takýmito radikálnymi, protieurópskymi výrokmi nebude až taká úspešná. Ale je možné, že ak veci v Európe pôjdu zle, ak znovu eurozóna bude mať problémy, tak to bude AfD nahrávať. Nebudú síce mať koaličný potenciál, ale budú ako kotlebovci v našom parlamente – zužovať priestor na vytvorenie hodnotovej koalície, čo bude viesť skôr k vytváraniu pragmatických koalícií. To nakoniec môže stať už v týchto voľbách.
Je šanca, že ak budú v parlamente dlhšie, posunú sa smerom do stredu?
Myslím, že s tými ľuďmi, ktorí tam dnes sú, asi nie, tí sú radikálnejšie nastavení. Tí ľudia v podstate hovoria to, čo si myslia a nemyslím, že budú kalkulovať so svojimi základnými pozíciami. Opustili by to, čo hlásajú. Neviem si predstaviť, že s tou členskou základňou, ktorú majú, by zrazu robili konštruktívnejšiu politiku len preto, aby získali viac hlasov.
Končí sa voľbami v Nemecku obdobie rozhodujúcich volieb, keď sme sa báli, že sa populisti dostanú dopredu? Vo Francúzsku prehrala Marine Le Penová, v Holandsku Wilders, v Nemecku sa síce do Bundestagu dostanú pravicoví populisti, ale zemetrasenie na politickej scéne sa nekoná.
Podľa mňa sa nekončí, ale sme na dobrej ceste. Brexit bol dôležitý pre politikov, vidieť to aj na našom premiérovi, že začal inak komunikovať niektoré témy. Nejde len o tézu o jadre, ale je to dlhodobé, v podstate už rok má menej kritický tón voči EÚ. Politici si uvedomili, že treba otvoriť diskusiu, aj Komisia predstavila návrh na zmeny. Teraz existuje priestor na to, aby sa urobili potrebné reformy. Politici začali lepšie komunikovať strategické témy, ďalší odchod z EÚ zatiaľ nehrozí, ale stále nemôžeme byť presvedčení o tom, že všetko je v poriadku. Tých 25 percent podpory vo Francúzsku, 10 – 12 v Nemecku, viac ako 10 percent u nás, stále sú to relevantné časti populácie, ktoré sú nastavené kriticky a treba pracovať na tom, aby sme ich presvedčili, že projekt EÚ je to najlepšie, čo tu máme. Voľby vo Francúzsku, v Holandsku aj opakované prezidentské v Rakúsku dopadli dobre, sú to dobré signály, ale netreba zaspať na vavrínoch.
Emmanuel Macron už od zvolenia začal vyvíjať iniciatívu na reformu EÚ, no vyzerá to tak, že s konkrétnejšimi návrhmi čaká na obdobie po voľbách v Nemecku, keďže nechce zasahovať do kampane. Príde nemecko-francúzsky motor po voľbách s konkrétnymi návrhmi reformy EÚ?
Medzi Francúzskom a Nemeckom dokonca už dnes funguje cestovná mapa, ktorá má vytvoriť základné spoločné body, v ktorých sa zhodujú, najmä čo sa týka inštitucionálnej reformy. Dialóg už prebieha. Zaujímavé je, že CDU, SPD aj FDP sa vo svojich programoch pozitívne vyjadrujú k otázke vytvorenia vojenských obranných štruktúr EÚ, je možné, že hlbšia sektorová integrácia prebehne aj v tejto oblasti. Keď sa bavíme o jadre, nemusíme stále hovoriť len o hospodárskej a menovej únii, týka sa to aj iných sektorov.
Čo sa týka reformy eurozóny, CDU je vo volebnom programe dosť skúpa na slovo, hoci v ňom nevylučuje vznik finančného alebo menového fondu. Sociálni demokrati idú ďalej, navrhujú, aby sa vytvoril minister financií eurozóny spolu s vlastným rozpočtom. FDP v súvislosti s EÚ hovorí najmä o zrušení sídla Európskeho parlamentu v Štrasburgu (EP má dve sídla, jedno v Bruseli, druhé v Štrasburgu, pozn. red.), znížení počtu eurokomisárov na 16, posilnení právomocí EP, čiže v rámci novej koalície bude priestor otvoriť európske témy, kľúčový však bude pohľad Schäubleho ako nemeckého ministra financií.
O ňom sa totiž hovorí ako o politikovi, ktorý má jasnú víziu, oveľa lepšiu ako Merkelová, ktorá sa prirovnáva skôr k taxikárke v hmle – nemá strategickú víziu, vidí pár metrov dopredu a podľa toho sa rozhoduje. Takže on bude tou kľúčovou osobou, ktorá bude rozhodovať o tom, čo chcú robiť v bankovej, hospodárskej a menovej únii. Napríklad o ministrovi financií eurozóny sa vyjadril pozitívne.
A ak by vznikla koalícia liberálov a CDU/CSU, nemali by liberáli záujem o post ministra financií? Alebo by radšej ako menší koaličný partner tradične zobrali ministra zahraničných vecí?
Otázka je, či by na to mali personálne kapacity a či by im ho Merkelová pustila. Určite by ho radšej nechala Schäublemu, hoci sa hovorí, že jeho zdravotný stav nie je ideálny. Má 75 rokov, vo vrcholovej politike je štyri dekády, takže záleží aj na ňom, ako sa rozhodne. Fiškálnu politiku však určite bude chcieť robiť CDU.
Christian Lindner, líder FDP, je bývalý učiteľ, čo vidieť aj na ich programe – prvých 30 strán sa venuje vzdelávaniu, takže si nemyslím, že by chcel byť ministrom financií. Asi by tradične išli na ministerstvo zahraničných vecí, hoci Lindner je v tomto veľmi zdržanlivý. No napríklad v jednej z diskusií povedal, že jeho vzorom je Hans Dietrich Genscher, ktorý bol dlhoročným ministrom zahraničných vecí. Zároveň v inej diskusii povedal, že nový minister by v prvý deň mal urobiť dve zahraničné cesty, jednu do Paríža a druhú do Varšavy, takže to u mňa vyvoláva pocit, že zrejme nad tým naozaj uvažuje.
Paríž je v súčasnej situácii pochopiteľný, ale prečo Varšava?
Uvedomujú si dôležitosť Weimarského trojuholníka v rámci EÚ (zoskupenie Nemecka, Poľska a Francúzska, jeho cieľom je spolupráca v rôznych oblastiach, pozn. red.), ale platí aj to, že základnou filozofiou ich zahraničnej politiky je dialóg a s Poliakmi chcú diskutovať. Bolo to vidieť aj vo vzťahu k Rusku, kde síce sú tvrdí, ale presadzujú dialóg, chcú komunikovať aj napriek rozdielnym názorom. To považujem za veľmi rozumné, keďže to je podstata diplomacie. Zároveň nad Poliakmi ešte nezlomili palicu, na rozdiel od Maďarov. Vnímajú ich ako niekoho, s kým sa dá pracovať, napriek tomu, že Poliaci otvorili nehorázne témy, ako napríklad reparácie za druhú svetovú vojnu.
A zvládal by Lindner zahraničnú politiku? Veľmi ho kritizovali napríklad za jeho výroky ohľadom Krymu, keď vyhlásil, že Nemecko by malo do istej miery akceptovať anexiu Krymu.
To bolo veľmi prekvapujúce stanovisko, bol aj v rozpore s tým, čo majú napísané v programe. Myslím, že to trochu liberálov aj poškodilo, hoci podľa prieskumov si 61 percent Nemcov želá dobré vzťahy s Ruskom. Takže priestor tam na to je, Nemci sa chcú s Rusmi „udobriť“, ale Merkelová určite nedovolí, aby Ukrajinu hodili cez palubu. Hoci je jasné, že s Krymom sa za Putina nepohne.
Lindner však porušil oficiálnu líniu strany, čo naznačuje, že by mohol byť v zahraničnej politike pragmatickejší, rovnako ako Sigmar Gabriel (nemecký minister zahraničných vecí a bývalý líder SPD), ktorý mierne obdivuje Putina.
Prieskumy pravidelne ukazujú, že v Nemecku je aj krátko pred voľbami mnoho nerozhodnutých voličov. Ku komu by sa mohli v nedeľu prikloniť?
Trendy z posledných 2 – 3 týždňov naznačujú, že skôr tí nerozhodní idú k menším stranám. Odchádzajú od Merkelovej, no nejdú k Schulzovi, takže padajú CDU aj SPD a rastú menšie strany. Nerozhodnutí preto podľa mňa dajú prednosť novším stranám alebo politikom, ktorí neboli vo vláde. Tam patrí AfD, ale aj FDP, keďže ich líder je nový.
Aká povolebná koalícia je teda za týchto okolností najpravdepodobnejšia? Takzvaná Jamajka (CDU/CSU, liberáli a Zelení) alebo sa napokon Merkelová dohodne so Schulzom a znovu vytvoria veľkú koalíciu?
Osobne si myslím, že Merkelovou preferovaný variant je dvojkoalícia, ideálne s liberálmi, hoci Merkelová nevylučuje ani Zelených. Tí sú so súčasným lídrom Cemom Özdemirom nastavení vcelku pragmaticky. Otázka je, či s liberálmi budú mať čísla na to, aby vytvorili dvojkoalíciu. Ak CDU/CSU získa 35 – 37 percent, liberáli okolo 10 percent a asi 5 percent voličov nebude voliť, stále to nebude dosť. Bude musieť uvažovať nad trojkoalíciou, čo by bolo prvýkrát v histórii.
Veľkú koalíciu vylučujete?
Ten variant existuje, ale vždy je to brané ako manželstvo z nevyhnutnosti, keď nič iné neprichádza do úvahy, a nie je ani veľmi populárna pre samotných politikov. Myslím, že ani jedna strana nemá záujem na pokračovaní veľkej koalície, hoci, ak to bude nevyhnutné, spravia to.
Nevýhodné by to bolo hlavne pre SPD, ktorá má kancelárske ambície a pozícia menšieho koaličného partnera, ktorý sa nedokáže vymedziť voči vláde, mu škodí. V SPD to tento rok vyzerá na poriadny volebný debakel a ak to napokon tak aj bude, za hlavný dôvod budú považovať to, že boli štyri roky v koalícii s CDU/CSU. Takže do ďalšej nemusia chcieť ísť.
A nie je pre Merkelovú lepšia stabilita vo vláde s SPD ako neistota v trojkoalícii, aj napriek tomu, že veľká koalícia nie je z viacerých dôvodov ideálna pre obe strany?
To je kľúčová otázka – snažiť sa uhadnúť, ako uvažuje Merkelová. Skúsenosti s trojkoalíciou v podstate má, kedže sesterská strana CSU mala v každej z jej vlád iný pohľad na niektoré témy a často boli ako taká neriadená strela, najviac sa to prejavilo počas utečeneckej krízy aj vo vzťahoch s Ruskom, kde si Seehofer (líder CSU) robil de facto paralelnú zahraničnú politiku.
Skúsenosti so zliepaním, ako sa to nazýva u nás, teda má, otázka je, či chce ísť až do takej zložitej spolupráce, akú predstavuje de facto štvorkoalícia CDU, CSU, FDP a Zelení. Určite by pre ňu bolo jednoduchšie ísť do veľkej koalície, ale otázka je, čo vlastne chce. Ak chce iba dorovnať Helmuta Kohla (bol kancelárom 16 rokov), tak si to môže dovoliť, ale ak má ambíciu prepísať dejiny nemeckej povojnovej politiky a chce zvládnuť päť funkčných období, tak by pre ňu bola rozumnejšia veľká koalícia.
Prečo?
SPD dokáže upratať v základných otázkach zahraničnej aj domácej politiky, niekde spraví kompromisy, ako to bolo s minimálnou mzdou a registrovanými partnerstvami. Je pragmatická politička, má cit pre politiku, takže toto by pre ňu bolo jednoduchšie. Závisí to však od toho, aké veľké sú jej ambície. Teraz počítame s tým, že bude kancelárkou štyri roky, dorovná Kohla a odíde so cťou, nie ako Kohl, ktorý musel odísť, pretože nevedel, kedy má dosť.
Merkelová si to určite zváži. Ak bude mať pocit, že by jej v roku 2021 hrozila volebná porážka, tak do toho nepôjde. Ja predpokladám, že jej ambície sú také, že by zvládla ešte jeden mandát. Napríklad Trump má 71 rokov, ona bude mať o štyri roky 67, tak prečo nie?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
