Denník N

Prečo neukazujeme, že sme v niečom dobrí?

Rodák zo Skalice založil v New Yorku The Nature Theater of Oklahoma. So svojou spolupracovníčkou a manželkou Kelly Copperovou patria medzi preslávené zoskupenia na Off-Off-Broadway scéne. Hosťovali na prestížnych festivaloch, objavili ich aj mnohé prestížne európske divadlá. V roku 2004 dokonca hosťovali vo viedenskom Burgtheatri a „doma“ sme o tom ani nevedeli.
Rodák zo Skalice založil v New Yorku The Nature Theater of Oklahoma. So svojou spolupracovníčkou a manželkou Kelly Copperovou patria medzi preslávené zoskupenia na Off-Off-Broadway scéne. Hosťovali na prestížnych festivaloch, objavili ich aj mnohé prestížne európske divadlá. V roku 2004 dokonca hosťovali vo viedenskom Burgtheatri a „doma“ sme o tom ani nevedeli.

V Amerike žije 25 rokov, založil úspešný súbor ​a najviac ho formovalo detstvo na Slovensku. Divadelná Nitra u nás v premiére predstaví tvorbu Pavla Lišku.

Pred 25 rokmi odišiel zo Slovenska do Ameriky ako čerstvý maturant. Bez skúseností a len so školskou angličtinou. Kým sa z neho stal jeden z najúspešnejších súčasných divadelných tvorcov vo svete, prešiel si aj prácami umývača riadu v reštaurácii či zberača divokých kvetov v močiaroch New Jersey. PAVOL LIŠKA tvrdí, že vraj nikdy neveril, že by sa niekedy v živote mohol živiť umením.

Performancia Právo na šťastie, s ktorou prichádzate na Divadelnú Nitru, je zároveň prvou prezentáciou vašej práce na Slovensku. A je veľmi aktuálnou polemikou so systémom demokracie, nielen tej americkej. Popritom sa však výrazne dotýkate témy, ktorá s demokraciou v Amerike súvisí, a to je ideál amerického sna – sloboda, otvorenosť, možnosti atď. Napokon, jedným zo základných práv Deklarácie nezávislosti USA je aj právo na šťastie. Šťastie je však v podstate abstraktným pojmom. Ako je podľa vás toto právo zhmotnené?

Nemyslím si, že šťastie je abstraktný pojem. Všetci vieme, kedy sme na tej najzákladnejšej úrovni šťastní. Možno to znamená pre každého niečo iné, ale ja osobne som najšťastnejší, keď som v pohode so sebou, so svetom okolo mňa a s úlohou, ktorú vo svete hrám. A v súčasnosti je pre umelca – samozrejme, nehovorím za všetkých umelcov v Amerike – práve takéto šťastie čoraz ťažšie a ťažšie dosiahnuteľné. Rozpätie možností na sebarea­lizáciu je stále obmedzenejšie, vo všeobecnosti, v živote a v umení obzvlášť. Tým väčšmi sa situácia sťažuje, čím väčšmi sa umenie stáva marginalizovaným, a to sa deje nehanebne rýchlo, skryto aj otvorene. Posledné dve dekády v Amerike a posledné roky v Európe, ktorá si adoptovala americký model „nepodporovania” umenia. Možno len ja a ľudia, ktorých poznám, umelci, sa cítia čoraz väčšmi na okraji spoločnosti, nedôležití, a preto nešťastní, nepotrební a impotentní. Toto je základná téma Práva na šťastie. Ako môže umenie prispieť k spoločnosti alebo ju zmeniť? Je umenie vôbec dôležité? Alebo je to iba druh masturbácie sebavyjadrenia, ktorému rozumejú len umelci? V oboch prípadoch má šťastie tendenciu umelcom sa vyhýbať. Mnohí sme, aspoň na základe mojej skúsenosti, hlboko nešťastní ľudia, a niekedy sa pokúšame vyliezť z ulity cez našu prácu. Nie som si istý, či sa nám to darí, ale pokúšame sa.

Tematizujete aj americký sen a robíte to so slovinským súborom, v ktorom tanečníkov pretvárate na hercov. 

Pri každej inscenácii sa usilujeme robiť to, čo nepoznáme, čo sme nikdy nerobili a na čo vlastne preto nemáme právo. Buď preto, že sme to nikdy netrénovali, alebo preto, že to ide proti zmyslu konvencie. Prečo neukazujeme, že sme v niečom dobrí? Predovšetkým preto, lebo nás zaujíma konflikt medzi našou nekompetentnosťou a našou geniálnosťou, keď sme nútení snažiť sa dosiahnuť takmer nemožné a keď sme majstrami niečoho, o čom nič nevieme. V tejto reálnej kríze tkvie pravda. Odhaľuje sa tu naša ľudskosť. Skutočná dráma je vo vynaloženom úsilí odohrať inscenáciu, nie vo fiktívnom príbehu, ktorý je len zámienkou, jednoducho výhovorkou. Keď nás oslovili, aby sme pracovali s tanečnou skupinou, najskôr sme chceli vedieť, čo je pre súbor najťažšie. Ukázalo sa, že jazyk. Tak sme s Kelly napísali komplikovaný text vo verši, v jambickom pentametri, najlepšie, ako sme vedeli. Tiež sme to nikdy predtým nerobili.

V Amerike ste založili Nature Theater of Oklahoma a ste jedným z mála amerických súborov, navyše z Off-Off-Brodway scény, ktorý sa presadil v Európe. Premiéru projektu Life and Times ste mali dokonca v prestížnom viedenskom Burgtheatri. Čo všetko tomu predchádzalo?

Predchádzalo tomu 15 rokov škaredých pracovných skúseností, ako napríklad umývanie riadu v mexickej reštaurácii, miesto strážnika v tanečnom štúdiu, ochranka v múzeu, zbieranie divých kvetov v močiaroch New Jersey, učenie angličtiny, ktorá bola pre mňa cudzím jazykom, a investovanie všetkých zarobených peňazí do umeleckej práce, na ktorú sme mali čas len po večeroch a cez víkendy. Bez najmenšej nádeje, že by sme sa umením niekedy živili, ale s rovnakou vášňou a oddanosťou, ako keby sme robili najdôležitejšiu vec v živote. A to aj vtedy, keď v divadle, ale skôr v miestnosti, ktorú sme si prenajali, sedelo päť ľudí – štyria naši kamaráti a jeden, ktorého sme stiahli z ulice.

Zo Slovenska ste odchádzali krátko po Nežnej revolúcii, v čase, keď prebiehala demokratizácia spoločnosti. Mali ste 17. Amerika vás zlákala práve americkým snom? Neverili ste našej začínajúcej demokracii?

Skončil som gymnázium v Skalici a dal som si prihlášku na vysokú školu, ale nezobrali ma. Potom som mal príležitosť ísť do USA, tak som sa zobral a šiel. V Amerike som našiel, napriek všetkým omylom a skúškam, to, čo mám rád, a plne som sa tomu oddal. Realita je kdekoľvek priveľmi tvrdá na to, aby sa stala snom. Pred Nežnou revolúciou som študoval angličtinu dúfajúc, že raz budem môcť cestovať a vidieť svet. Chopil som sa príležitosti bez prílišného rozmýšľania nad demokraciou na Slovensku. Išiel by som aj do Zanzibaru, keby tam letelo lietadlo.

Americká nezávislá Off-Off-Broadway scéna funguje za úplne iných podmienok. Neexistuje žiaden dotačný systém. Ak by sme to mali porovnať, my tu v Európe sme, napriek všetkým nedostatkom, vlastne rozmaznaní. Ako je vôbec možné, že ste divadlo robili tak dlho a vydržali pri ňom?

Robím túto prácu, lebo ju potrebujem a chcem robiť, a neprestal by som, ani keby sme mali teraz prísť o všetku finančnú podporu, ktorú momentálne máme. ​Za celé tie roky, počas ktorých sme na prácu míňali vlastné peniaze, ani raz vo mne neskrsla myšlienka dať tomu rok alebo dva a že v prípade, keby som neuspel, mal by som robiť niečo iné. Odovzdal som sa životu v umení a akceptujem jeho výkyvy. Nečakám od nikoho povolenie na to, aby som mohol robiť svoju prácu, ani od vlády, ani od súkromného sponzora. Je to moja práca, je tým, čím som, a nikto mi ju nemôže vziať alebo mi ju dať. Som stále pripravený na moment, keď by som mal ísť znova pracovať ako strážnik. Na mojej práci by to nič nezmenilo. A práve tento prístup mi dáva slobodu, aby som väčšmi riskoval, neustále a smelo sa zahrával so zlyhaním. Lebo jediný spôsob, ako dosiahnuť akýkoľvek pokrok, je spôsobiť si ťažkosti.

Vaše divadlo prekračuje hranice v témach, ale radi experimentujete s formou. Viditeľné je to aj v Práve na šťastie. Western na javisku. Čo predstavuje vlastne forma vo vašom divadle?

Western je asi to posledné, čo môžete očakávať od slovinskej tanečnej skupiny. Je to vlastne veľmi zlý nápad na papieri. Ale my sme do skúšobného procesu nevstupovali s konceptom inscenovania westernu. Napokon, všetko, čo sme doteraz pri našich projektoch vytvorili, vyšlo priamo zo skúšok. Text, ktorý sme napísali, nemá s westernom nič spoločné, a ten žáner k nemu pričlenili až neskôr. Pri práci skúšame množstvo prístupov a hľadáme ten najradikálnejší, pri ktorom text a akcia najlepšie vyznievajú, a ktorý ich tak nejako prebudí. Western je špecificky americký žáner a našu tvorbu mnoho rokov tiež nazývali americkou, predovšetkým v Európe, napriek tomu, že niekde hlboko sa stále cítim byť Slovákom. A práve preto som zvedavý a chcem skúmať, čo robí moje diela „americkými“. Či skutočne ľudia nazerajú na vec iba po povrchu. Pretože povrch, to je naozaj všetko to, čo je „americké“ – čižmy a kovbojské klobúky, ale pod tým je inscenácia o niečom úplne inom.

Na Slovensku sa prezentujete po prvý raz. Často ste sa venovali téme identity. Prepája sa vaša osobná identita s tou slovenskou?

V Amerike žijem a tvorím už 25 rokov, ​ale mám pocit, že najväčšmi ma formovalo detstvo a dospievanie na Slovensku, a tomu sa naozaj nemôžem ubrániť, aj keby som chcel. V skutočnosti sa neidentifikujem ako Američan, ale ako Slovák tiež nie. Zdá sa, že v súčasnosti chce každý niekam patriť, byť hrdý na to či ono, a práve to ma vždy hnevá. Ja som Pavol, robím svoju prácu tam, kde sa naskytne príležitosť, a toto je moja skutočná identita. Mám rád istých ľudí, iných nie, nikdy však nie na základe ich pôvodu, ale vždy podľa toho, akí sú a čo robia. Ľudia sa radi skrývajú za svoju národnosť, myslím, že im to dáva pocit, že niekam patria. Ale to je veľmi všeobecná a vágna identita. Patrím sám sebe a snažím sa ľudí vnímať osobne a individuálne, tak, ako je to možné v ľudských silách (a samozrejme, že nie som dokonalý), sa snažím vyhýbať tomu, aby som druhých a seba vnímal v rámci týchto jednoduchých národnostných kategórií. Podstata v nás je komplikovanejšia.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie