Denník N

Komu patria naše mestá?

Jednoduchá architektúra, prírodné materiály, flexibilné priestory pre rôzne kultúrne akcie - mólo patrí ľuďom a musia ho vedieť využívať. Britský Hastings. Foto - James Robertshaw
Jednoduchá architektúra, prírodné materiály, flexibilné priestory pre rôzne kultúrne akcie – mólo patrí ľuďom a musia ho vedieť využívať. Britský Hastings. Foto – James Robertshaw

Pre rozvoj miest je najlepšie pritiahnuť kreatívne skupiny obyvateľov. Má to však aj svoje hranice.

Autorka je členkou správnej rady OZ Progresívne Slovensko

Keď v roku 2002 publikoval americký profesor Richard Florida svoju knihu The Rise of Creative Class, asi málokto predpokladal, že sa v oblasti teórie urbanizmu dá napísať až taký úspešný bestseller. Florida v nej zozbieral pomerne komplexný súbor ekonomických, demografických a sociologických dát z amerických miest, ktorými sa vcelku presvedčivo pokúsil dokázať, že kľúčom k úspechu miest a ich ekonomickému rastu je ich schopnosť pritiahnuť, udržať a generovať tzv. kreatívnu triedu – čiže pracovnú silu s vysokou pridanou hodnotou, schopnú tvoriť idey a inovácie.

Florida touto štúdiou dal návod mnohým mestám sveta, ktoré sa pokúšali vyrovnať s novou post-industriálnou situáciou, ako rozvíjať mesto prostredníctvom kreativity, kultúry a zvyšovania kvality verejného priestoru. Premeny opustených industriálnych komplexov na kultúrne a kreatívne priestory a huby sa stali novým štandardom v USA i Európe a novým základom prosperity mestského prostredia.

Zároveň sa jeho kniha stala bibliou pre umelcov a kultúrnych aktérov, ktorí sa snažili legitimizovať svoju často spochybňovanú úlohu v spoločnosti argumentom, že kultúra nie je len konzumentom zdrojov, ale aj tvorcom ekonomickej hodnoty.

Po 15 rokoch veľmi úspešného predávania pôvodnej idey si Florida, zdá sa, vo svojej novej publikácii New Urban Crisis tak trocha sype popol na hlavu. Nový súbor dát z miest USA, ktoré intenzívne investovali do pritiahnutia kreatívnej triedy ako katalyzátora rastu, ukázal, že tieto investície síce dokážu priniesť ekonomický rast, revitalizáciu niektorých mestských zón, či medzinárodný branding, zároveň však často spôsobujú narastanie ekonomických a sociálnych nerovností a problémy miest len odsúvajú na ich perifériu.

Kreatívne štvrte, ktoré vznikli vďaka revitalizačným projektom, rapídne dvíhajú ceny nájmov a životných nákladov a v konečnom dôsledku tým často vytláčajú reálny život a jeho rôznorodosť mimo týchto lokalít a vytvárajú „patchworkovú“ štruktúru miest, kde hip lokality susedia so sociálne problematickými a chudobnými zónami.

Floridovo evanjelium kreatívnej triedy tak narazilo na problém. Nie je ním však samotný koncept investícií do kreativity a kultúry ako kľúčový faktor mestského rozvoja, ale skôr meranie úspechu výlučne ekonomickými kritériami rastu.

Ak totiž kreativitu zredukujeme len na jej ekonomický prínos a rozvoj chápeme len v kategóriách rastúcich makroekonomických grafov, môže sa nám stať, že rozpor medzi excelovými tabuľkami a realitou mestského ekosystému, v ktorom väčšina nemá prístup k ponúkaným možnostiam, bude zarážajúci. Približne tak, ako keď bratislavský región figuruje v rebríčku ako tretí najrozvinutejší v Európe.

Prosperita a úspech – či už miest, regiónov, krajín, či spoločnosti ako takej – tkvie totiž v udržateľnej kvalite života a jej prístupnosti pre všetkých. Myslime na to, keď jedného dňa budeme konečne aj na Slovensku debatovať o úlohe kultúry a kreativity pri rozvoji miest (napríklad – prepytujem – pred komunálnymi voľbami). Ak teda dovtedy Florida nenájde ešte úplne iné dáta…

Teraz najčítanejšie