Denník N

Juncker, Fico a „jadro Európy“

Fico si vylepšil pošramotenú povesť a Juncker to ocenil. No v konečnom dôsledku to môže premiérovi ubrať muníciu v domácej politike.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Neviem, či som niečo neprehliadol, ale žiaden komentár či analýzu Junckerovej správy o stave Európskej únie som v Enku nezaznamenal. A bola to správa, ktorú s istotou môžem označiť ako udalosť, a to aj z pohľadu strednej Európy a špecificky Slovenska. A to tak z hľadiska obsahu, ako aj upevnenej politickej pozície Junckera, ktorá nepochybne po britskom referende bola výrazne oslabená.

Juncker sa mohol pochváliť a aj sa pochválil dobrými ekonomickými výsledkami Únie: 2,2-percentným rastom HDP eurozóny, najnižšou nezamestnanosťou za posledných deväť rokov, ôsmimi miliónmi nových pracovných miest a najvyššou zamestnanosťou v histórii EÚ; poklesom verejného dlhu zo 6,6 percenta na neuveriteľných 1,6 percenta; a samozrejme sa pochválil aj vlastným dieťaťom, 225-miliardovou investíciou, ktorou sa rozhýbalo skoro pol milióna malých podnikov a 270 veľkých infraštruktúrnych projektov.

To všetko dalo Junckerovi taký vietor do plachát, že sa odvážil priamo vstúpiť na pole bežne vyhradené predsedom vlád 27-ičky, ale predovšetkým Macronovi a Merkelovej: potrebné cesty integrácie, sceľovanie doteraz na mnohých miestach rozpraskanej i zjazvenej európskej jednoty a – síce v skromnom tóne, ale aj kontúry nabiehajúcej európskej „štátnosti“.

Dokončenie energetickej, bankovej, kapitálovej a bezpečnostnej únie a jednotného digitálneho trhu, teda projektov, ktoré sa stali skutočnosťou len vo veľmi polovičatej podobe. A – ako skúsený bývalý premiér – nezabudol na obchod a s plným nasadením (napriek trpkým skúsenostiam s prijímaním obchodnej zmluvy CETA s Kanadou) chce podobné zmluvy uzavrieť v krátkom čase s Japonskom, Mexikom, Latinskou Amerikou a otvoriť vyjednávania s Austráliou a Novým Zélandom.

Je to určite aj uštipačná odpoveď na Trumpov protekcionizmus a zastavenie rokovania USA-EÚ, ale aj vycítenie príležitosti pre Úniu udávať tón aj v obchode. A práve v tejto súvislosti vnímam aj jeho návrhy na dve inštitucionálne zmeny: európskeho ministra hospodárstva a financií a rozhodovanie o zahraničnej politike kvalifikovanou väčšinou (nie jednohlasne a s právom veta), čo vlastne znamená premenu doterajšej „vysokej komisárky“ na ministerku zahraničných vecí.

Tieto dve zmeny – podporené vytvorením plne vybavenej Európskej obrannej únie do roku 2025 – by fakticky znamenali etablovanie Únie ako svetového hráča alebo, ak chcete, ako mocnosti. A nie je vôbec náhodou, že prvé koncentrované mocenské úsilie EÚ sa má prejaviť na africkom kontinente…

Poďme však naspäť domov, do Európy. To, čo sa Slovenska najviac dotýka, je rázny pokus Junckera definitívne ukončiť znervózňujúce polemiky o viacrýchlostnej Európe, o „jadre a periférii EÚ“. Nedvojznačne a s jasným cieľom odmietol delenie Únie na eurozónu a tých mimo a pozval všetkých pod slnečník eura.

Odmietol Macronov konštrukt osobitného parlamentu eurozóny, celú eurozónu navrhol dať pod kompetenciu navrhovaného ministra hospodárstva a financií a zalichotil počúvajúcim poslancom vetou: „Parlamentom eurozóny je Európsky parlament.“ Svoje zjednocovacie úsilie neskončil ani ďalším návrhom na zjednotenie funkcie predsedu Komisie a Rady a posunul sa ku geograficky, ale aj hodnotovo najcitlivejšiemu bodu: rozporom medzi starými (západnými) a novými, hlavne stredo- a juhovýchodnými členmi.

Rafinovane, dokonca dvakrát, sa odvolal na bratislavský samit smerom do neďalekej minulosti a vybral si Bukurešť ako kľúčový priestor na odštartovanie pobrexitovej integračnej magistrály. A nepochybne nadchol mnohých svojím, až emotívnym spolucítením: Slováci si nezaslúžia menej ryby v rybích prstoch, Maďari menej mäsa v ich obedoch a Česi menej kakaa v ich čokoláde. Zamestnanci majú mať za rovnakú prácu na rovnakom mieste rovnaký plat a k tomu dokonca vyzval vytvoriť Spoločný úrad práce. So slovami, že ak máme spoločný úrad na stráženie bankových štandardov, tak rovnako potrebujeme strážiť férovosť miezd na jednotnom trhu.

A aby nebolo pochýb, že sa definitívne rozlúčil s neoliberálnou politikou, ostro načrtol potrebu prekonať sociálny damping a fragmentáciu, potrebu mať spoločný základ dane pre podniky, férové zdaňovanie digitálnych gigantov, daň z finančných transakcií a toto všetko vyzval zakončiť prijatím Európskeho piliera sociálnych práv a jednotných sociálnych štandardov. Je zrejmé, že časť týchto iniciatív je výsledkom dialógu so slovenským premiérom Ficom, ktorý sa mu stal najpevnejším partnerom v regióne: o Kaczińského a Orbána sa priamo oprieť nemohol, aj vzhľadom na ich kritiku v tej časti svojej správy, v ktorej hovoril o európskych hodnotách; a Sobotka vzhľadom na nadchádzajúce české voľby už reálnym partnerom nie je.

Fico si pošramotenú pozíciu po neefektívnych sporoch o migračné kvóty šikovne vyhladil a za odmenu Juncker zvýraznil práve tie body, ktoré Fico vypichol ako pre Slovákov najcitlivejšie. A vrátil bratislavskému samitu (ktorý sám osebe veľa nepriniesol) historickú hodnotu štartovacieho bodu. Je to nepochybne Ficova zásluha.

No každá minca má dve strany. A tak keby sa plne realizoval Junckerov plán, Fico stratí domácu palebnú silu v podobe potreby obhájiť boj za Slovensko v jadre EÚ proti Sulíkovi a iným protiintegračným tendenciám; a v konečnom dôsledku sa stane Slovensko súčasťou nejakej formy spoločnej azylovej a imigrantskej politiky. Lenže podľa mňa spustenie intenzívneho programu vyrovnávania sociálnych a ekonomických štandardov a životnej úrovne Slovenska a celého regiónu s tou najvyspelejšou časťou Európy za to stojí.

Teraz najčítanejšie