Denník N

Považskobystričan Baránek patrí v downhille k najlepším v Európe: Keď idem dole kopcom, cítim sa pokojne

Rastislav Baránek. Foto – archív R. B.
Rastislav Baránek. Foto – archív R. B.

Rastislav Baránek (22) z Považskej Bystrice skončil na Európskom pohári horských cyklistov celkovo tretí. Športom sa chce živiť, aj keď mu kedysi tvrdili, že to nie je u nás možné.

Nikdy nemá strach predtým, než sa spustí na bicykli dole kopcom. „Pýta sa ma to veľa ľudí. V skutočnosti je to však tak, že ak sedíte na bicykli tak často ako ja, dostanete do rúk potrebný cit a na rýchlosť sa dá tiež zvyknúť. Keď vás niekto sleduje, má síce pocit, že letíte dole kopcom ako blázon, ale v očiach a v hlave máte úplný pokoj, lebo to pre vás nie je nič nové. Je to jazda ako každá z tých tisícok predtým,“ hovorí.

Baránek zaznamenal počas predošlého víkendu obrovský úspech. Na prestížnych pretekoch iXS European Downhill Cup (EDC) skončil v celkovom poradí na tretej priečke z celkovo 187 jazdcov.

„Myslím si, že je to doteraz môj najväčší úspech. Hlavne preto, že na rozdiel od jedného vydareného dňa, keď len vyhráte preteky, ukazuje celkové umiestnenie to, ako vyzerala celá sezóna. Tá bola v mojom prípade veľmi dobrá a odzrkadlilo sa to aj na výsledku v konečnom poradí.“ Pred ním bol už len slovinský víťaz Jure Žabjek a Čech Ondřej Štěpánek.

Preteky pozostávali z jázd vo viacerých krajinách. Baránek skončil postupne na šiestej, štvrtej a trinástej priečke, v českom Špičáku dokonca zvíťazil, počas jazdy sa však ťažko zranil.

Jeho cieľom do budúcnosti je tieto preteky vyhrať. „Určite by som sa rád niekedy stal celkovým víťazom. Je to obrovská méta, ale rozhodne nejde o nemožnú vec. Budem robiť svoje maximum a uvidíme, ako to pôjde.“

Foto – archív R. B.

Súťaživý typ

„Na pretekoch na Špičáku som si rozsekol skoro celé pravé koleno a nasledovalo päťtýždňové liečenie. Bolo pre mňa veľmi ťažké vydržať myslieť pozitívne, hlavne vtedy, keď sa mi stav trochu zhoršil a musel som vynechať majstrovstvá Slovenska. Doma som však mal naozaj veľkú podporu a to mi pomáhalo, aby som sa snažil byť naspäť tak rýchlo, ako to pôjde. Podarilo sa to. Aj keď to nikto tak rýchlo nečakal, po šiestich týždňoch som sa vrátil na trať,“ povedal.

Stále si pamätá na to, ako v detstve začal jazdiť na bicykli. „Bicyklovať ma učila mama v záhrade u babky. Vôbec mi nechcela namontovať pomocné kolieska. Povedala mi, že ich nepotrebujem, lebo ma bude držať. Naučil som sa to asi za pol dňa. Potom som začal jazdiť naozaj veľmi často a venujem sa tomu dodnes,“ vysvetľuje. Odmalička sa venoval aj ľadovému hokeju, skončil však po odchode zo základnej školy.

Najviac ho zaujal downhill, teda jazdy z kopca na horskom bicykli a disciplína, ktorú zaraďujeme medzi extrémne športy. Prvé preteky odjazdil v rodnom meste.

„Zúčastnil som sa na súťaži, ktorá sa volala PB Cup. Bral som to veľmi vážne, bolo to pre mňa ako svetový pohár. Skoro všetkých ostatných jazdcov som poznal, keďže to boli iba ľudia z okolia a moji kamaráti. Z pretekov to robilo skôr meraný tréning, ale v každom prípade som mal veľký stres, lebo som chcel byť čo najlepší. Dodnes na to rád spomínam. Som súťaživý typ, takže sa mi to veľmi páčilo. Bolo to približne v roku 2007 a už v roku 2009 som vyskúšal svoj prvý Slovenský pohár. Odvtedy všetko nabralo rýchly spád.“

Foto – archív R. B.

Musí byť perfektný

Rodine sa však najskôr nepáčilo, akému športu sa venuje. „Samozrejme, doma z toho neboli nadšení,“ spomína. „Nejde len o to, že to napríklad v porovnaní s hokejom nie je veľmi populárny šport. Je to aj poriadne nebezpečné a finančne náročné. Ale dnes už to tak nevnímajú. Mám doma podporu, po ktorej som vždy túžil. Pred mesiacom, keď som mal spomínané nepríjemné zranenie, mi všetci pomáhali, aby som sa dostal naspäť do formy. Nikto nemyslel negatívne, nikto mi nehovoril, aby som sa na to vykašľal. Práve naopak, boli úplne super.“

Po návrate hneď pretekal na piatom kole Slovenského pohára. „Po zranení som sa tak veľmi tešil na bicykel, že som úplne zabudol na to, čím som prešiel. Skvele sa mi jazdilo, mal som dobrý pocit. Podarilo sa mi vtedy vyhrať obe merané jazdy a v cieli som si v hlave stále iba opakoval: ‚Som späť! Som späť!‘ Bol to úžasný pocit,“ vysvetľuje.

„Na downhille ma najviac baví to, že človek sa musí snažiť byť perfektný. Chce prejsť všetko čo najrýchlejšie a bez chýb, šliapať všade, kde môže, a brzdiť len tam, kde naozaj musí. Mám rád ten pocit, keď sa snažím byť tým najlepším, akým viem byť.“

Najťažšie na tomto športe je podľa neho to, že finálová jazda je iba jedna: „Môžete jazdiť celý víkend výborne a byť na trati najrýchlejší. Ak však pokazíte finálovú jazdu v nedeľu poobede, je koniec. Nedosiahnete žiadny dobrý výsledok. Najťažšie je naučiť sa pretaviť tréning do tej jedinej dôležitej jazdy a zvládnuť vnútorný tlak a tlak okolia.“

Foto – archív R. B.

Chce sa živiť športom

Baránkova príprava sa líši v závislosti od ročných období, teraz ho čaká „offseason“. „Dám si zopár dní iba oddych, potom nasleduje dlhá zimná príprava až do konca marca. Je to klasika: fitko, plaváreň, beh a podľa počasia jazdenie. Od apríla do septembra prebieha hlavná sezóna a skoro každý víkend sme na pretekoch, tomu sa prispôsobuje aj tréning, ale v lete hlavne jazdím a cestujem.“

Preteká za tím Kellys Factory, ktorý vznikol na konci roku 2015. „S ponukou pripojiť sa k nim ma oslovil náš súčasný manažér Michal Wiesenganger. Som rád, že som to prijal, a už mám za sebou dve sezóny.“

Podieľa sa aj na vývoji bicyklov. „Spolu s tímovými kolegami sa snažíme odovzdávať poznatky ohľadom bicyklov, na ktorých trénujeme a súťažíme. Tento ‚feedback‘ je veľmi dôležitý nielen pre konštruktérov a návrhárov, ale aj pre nás jazdcov.“

Do leta študoval na fakulte telesnej výchovy a športu v Bratislave, odbor kondičné trénerstvo. „Mojím hlavným cieľom je zostať zdravý, to je moja priorita a základ celého športu. Snom je živiť sa športom. Odmalička mi tvrdili, že u nás je to skoro nemožné.“

Považská Bystrica

Teraz najčítanejšie