Denník N

Bolo by vám ľúto rómskej matky, ktorej by niekto zapálil dieťa?

Predstavenie Natálka. Foto N – Tomáš Benedikovič
Predstavenie Natálka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nedávno som čítal, že Kotlebu majú ľudia v jeho kraji plné zuby. Sám som z toho kraja a mám iné dojmy a skúsenosť.

Autor je členom skupiny Living Memory

Počúvate učiteľku, ktorá hovorí, ako ju žiak základnej školy držal pod krkom. Že pôjde do plynu, ako všetci tí, čo majú iní názor ako oni. Alebo vodca, aby sme boli presnejší. A jeho otec ešte pridal, že fašistka je ona. To bol len začiatok krátkeho turné s Natálkou. S divadelnou inscenáciou SND, spracúvajúcou autentický príbeh o nočnom útoku neonacistov na dom rómskej rodiny zápalnými fľašami. Jedno z detí spiacich v dome vtedy skoro prišlo o život. Teda ja si myslím, že oň vlastne prišlo. O ten normálny, taký bez bolesti, aký sa svojim deťom snaží zabezpečiť väčšina populácie.

Inscenácia putuje po stredných školách a občas sa hrá aj pre verejnosť. Sme s Living Memory súčasťou následných diskusií. Divadlo o Natálke je celkom silné a myslím, že skutočne pohýna k zamysleniu, v lepšom prípade k dlhšiemu premýšľaniu. Nad tým prečo. Napríklad: „Prečo to hráte o Cigánoch? Prečo nie o bielych, ktorí sú obeťami ich útokov? Prečo ste s tým prišli práve teraz?“

Ťažšie diskusie však bývajú skôr mimo škôl. S dospelými. „Toto bývala normálna dedina, kým im starosta neporozdával pobyty, aby ho mal kto voliť. A teraz opití Cigáni ráno, naobed aj večer v parku, choď sa tam hrať s deckami, všade odpadky.“ „Prečo by sme na nich mali platiť?“ „Keď nevedia žiť normálne, prečo ich to máme učiť?“

Tváriť sa, že problém neexistuje, by bolo, samozrejme, pokrytecké. A je veľmi zlé, že sa s ním robí skutočne žalostne málo. Lebo je to tikajúca bomba. Nerobiť nič znamená len skracovať časomieru. Lebo, ako to už býva, vždy sa nájde nejaký hromozvod a zároveň rebrík, po ktorom sa tí, čo hnevom živia svoje politické percentá, šplhajú hore, prikrmujúc vášne. Je to vlastne tikajúca bomba, taká, čo arogantným zatikaním môže nečakane osloviť každého z nás.

„Žijem v tej bytovke tridsať rokov a zrazu sa tam objavili hákové kríže na dverách – kto a prečo zrazu mal tú potrebu?“ pýta sa staršia pani na diskusii v Rimavskej Sobote. Hovorí sa tam aj o náckoch objímajúcich sa s policajtmi, ale o tom počuť čoraz častejšie.

Nedávno som čítal, že Kotlebu majú ľudia v jeho kraji plné zuby. Sám som z toho kraja a mám iné dojmy a skúsenosť. No nech sa mýlim, budem len rád. Možno je moje videnie trochu primaľované do čierna aj ďalším zážitkom z Natálky: „Hráte to super, je to veľmi emotívne, veľmi ma to dojalo. Len neviem, či by ma to tak dojalo, keby tú matku hrala skutočná Cigánka.“

Nuž, celkom by ma zaujímalo, ako by dopadol reprezentatívny prieskum s otázkou: „Bolo by vám ľúto rómskej matky, ktorej by niekto zapálil dieťa?“ Študentka jedného z košických gymnázií v diskusii po Natálke povedala, že čoraz menej ľudí rozlišuje medzi dobrom a zlom, že prestávajú vnímať tú hranicu. Zrelativizovať sa dá skoro všetko. Aj znecitlivieť. Nechcem to maľovať na čierno, ale zdá sa mi, že akosi veľa ľudí by si mohlo pospevovať refrén inej piesne od Rolling Stones. Sympathy for the devil.

Komentáre

Teraz najčítanejšie