Denník N

Opíjali sa jej babka aj mama, ona si priniesla vodku do pôrodnice. Žena, ktorá prepila naozaj všetko

Foto – Flickr.com/Fernando Mafra
Foto – Flickr.com/Fernando Mafra

Alkoholizmus býva rodinným prekliatím. Na Slovensku nie je až také netypické, že v rodine je viacero pijanov a že sa to tiahne generácie.

„Moju babku poznalo celé mesto. Bola vynikajúca učiteľka matematiky. Učila na gymnáziu a doučovala aj súkromne. Zo štvorkára vedela za pár mesiacov urobiť slušného dvojkára, pripravovala na prijímačky, chodili sa k nej radiť aj vysokoškoláci z matfyzu. Už bola dávno po smrti, keď mi ľudia hovorili, ako sa jej zásluhou dostali na univerzitu. Veľmi dlho predtým, ako to bolo moderné, tvrdila, že nie sú deti, čo nemajú bunky na matematiku, len sa im správne nevysvetľuje. To, čo som roky nevedela, bolo, že v jej malom meste o nej kolovala aj iná legenda. O tom, ako sa spíjala do nemoty v staničnom bufete s robotníkmi, čo tam chodili na montáže, ako si v Jednote kupovala rum a predavačkám vykladala, že to na zákusky pre vnukov, pričom fľašu otvárala a do polovice vylogala už vo východe z predajne,“ rozpráva o svojej starej mame 52-ročná Viera, sama momentálne abstinujúca alkoholička.

Alkoholizmus je ich rodinným prekliatím. Na Slovensku nie je až také netypické, že v rodine je viacero pijanov a že sa to tiahne generácie. „Lekár v protialkoholickej liečebni mi však povedal, že to, že som to ‚zdedila po praslici‚, je niečo netypické,“ vysvetľuje Viera, podľa ktorej verejnosť stále podceňuje rozsah ženského alkoholizmu, hoci odborníci upozorňujú, že ženy sa v pití alkoholu mužom približujú. „Ženy to len vedia lepšie skrývať, lebo sa za to viac hanbia,“ zhŕňa svoje skúsenosti, „ale keď u nich tá choroba naplno prepukne, správajú sa rovnako odpudivo ako muži.“

Fľaša ako kamarátka

Vierina babka sa narodila v roku 1920, jedinú dcéru, Vierinu mamu, porodila za vojny v roku 1940. Kto bol otec, sa nevie, vydatá nikdy nebola a často spomínala, že za vojny sa mladým ženám diali zlé veci. Po vojne si urobila učiteľský kurz, vysokú školu popri zamestnaní.

„Najprv ju poslali na Kysuce. Viem, čo si myslíte, to je obvyklá skratka, že začala piť tam, lebo tam sa hodne pije, ale to nie je pravda. Pila už predtým a neprestala s tým do roku 1985, keď zomrela. Dlhé roky to držala na úrovni občasnej spoločenskej únavy, keď odišla do dôchodku, totálne sa spustila. Aspoň tak mi to rozprávala mama, ale tá v tom čase už bola druhýkrát na liečení a alkoholici majú problémy s pamäťou a aj cielene klamú,“ opisuje Viera.

Hovorí aj o sebe. Okolie, lekárov, posledných verných priateľov a hlavne samu seba klamala roky. Netrápilo ju, že ľudia ju pristihli pri lžiach na úrovni decka, že sa jej smiali do očí, ohovárali ju aj ju využívali, kradli jej peniaze, pripravili ju o byt aj lukratívne pozemky – dedičstvo po otcovi. „Stačila mi fľaša. Začínala som s fajnovým koňakom, lebo kým som si neprepila renomé, ksicht a mozog, veľmi dobre som zarábala ako realitná agentka, ku koncu mi stačilo aj škatuľové víno v akcii, niekedy aj ukradnuté. Fľaša bola pre mňa všetko, jediné, na čo som myslela.“

Opíjať sa začala okolo tridsiatky, a to napriek tomu, že sa zaprisahala, že to nikdy nedopustí, že nebude ako mama a babka. Doma dovtedy preventívne nemala nikdy žiaden alkohol, všade chodila autom, v reštaurácii pila len malý vínny strek a vždy len jeden pohár, programovo sa vyhýbala spoločenským akciám, kde sa zvyklo veľa piť, nechodila na podnikové chaty ani lyžovačky.

Napokon neodolala. Jej matka vtedy umierala na cirhózu pečene. Človek by si povedal, že mala pred očami extrémne odstrašujúci príklad toho, čo spôsobuje alkohol. Vlastnú matku, vychudnutú na 45 kíl, so žltými očnými bielkami, neschopnú vstať z postele, blúzniacu v delíriu. Nezastavilo ju to.

Necítila som nič

„Ako keby mi preplo, prestala som sa ovládať a pri návrate zo služobky som si na viedenskom letisku nakúpila plnú  igelitku tvrdého alkoholu v duty free. Spila som sa do nemoty. A potom sa mi to stávalo čoraz častejšie. Mama zomrela, s otcom boli pre jej alkoholizmus rozvedení už dávno, on však zomrel krátko nato. Prišla som k veľkému dedičstvu, otec reštituoval a všetko mi pripadlo. A skoro všetko som prepila alebo rozhajdákala s ľuďmi, ktorých som ani nepoznala. Len chceli so mnou piť a to mi stačilo. Po večeroch a víkendoch som pila, ale cez deň som ešte zvládala fungovať tak, že som mohla pracovať, šéf ma však ku klientom nepúšťal, v kancelárii som pripravovala zmluvy, robila administratívu. Vôbec nechápem, prečo ma tam držali, aj tak museli všetko po mne kontrolovať.“

S jedným zo svojej partie Viera otehotnela. „Ani neviem, ako sa to stalo, alkoholici, ako sme boli my, majú so sexualitou fyzický aj emocionálny problém. Keď som si všimla, že som tehotná, už bolo neskoro na potrat. Gynekologička, ktorá ma vyšetrovala, ani netajila odpor. Nečudujem sa jej, tiahlo zo mňa ako zo suda, bola som zanedbaná, apatická. Pýtala sa ma, či si uvedomujem riziká pitia počas tehotenstva. Bolo mi to jedno. Dieťa som nechcela, plánovala som sa ho vzdať. Do pôrodnice som išla tak, že vo fľaši od šampónu som mala naliatu vodku. Narodil sa mi syn, hneď ho brali do inkubátora, bol malý, skoro vôbec neplakal, dostatočne nereagoval, začula som, ako hovoria, že má rázštep. Po rokoch som si prečítala, že je to u detí alkoholičiek bežné. Neviem, kde je a či je zdravý, hoci to by bol zázrak. Asi vyrástol v decáku, také deti nikto nechce na adopciu.“

Po pôrode žúrovala, ale, ako hovorí, svedomie ju dobehlo. „Babka a mama boli alkoholičky so všetkým, čo to zahŕňa, iste neboli stopercentné mamy, ale nejako to vždy uhrali. Mohla by som povedať, že som taká, aká som, lebo som mala nanič detstvo, ale nebola by to pravda. Mama sa snažila, ako mohla. Ja som to ani neskúsila, aj keď na druhej strane je pravdou, že som nebola schopná sa o to dieťa postarať. Keď mal môj syn okolo roka, išla som na prvú protialkoholickú liečbu, po ktorej však rýchlo prišla divoká recidíva. V liečebni som bola ešte tri razy, po poslednom turnuse sa držím päť rokov. Žijem sama, takmer nevychádzam, pletiem svetre, šály a aby som sa vytrestala, tak aj výbavičky pre novorodencov pre jednu pani, čo má internetový obchod. Mám choré celé vnútro, skrinku v kúpeľni plnú liekov a keď prídem na vyšetrenie, lekári len krútia hlavou.“

Teraz najčítanejšie