Denník N

Peter Kresánek: Za unikátnymi slovenskými pamiatkami som precestoval 350-tisíc kilometrov

Peter Kresánek na odovzdávaní Krištáľového krídla. Foto – TASR
Peter Kresánek na odovzdávaní Krištáľového krídla. Foto – TASR

Bývalý bratislavský primátor a pamiatkar Peter Kresánek po odchode z politiky zostavil monumentálnu encyklopédiu slovenských pamiatok. Aby vôbec Ilustrovanú encyklopédiu pamiatok vydal, narobil si státisícové dlhy, ktoré spláca dodnes.

Ako vyzerá chvíľa, keď sa človek rozhodne napísať niekoľkostostranovú encyklopédiu? Skončili ste v politike a rozmýšľali, čo ďalej?

Začalo sa to ešte v parlamente. Neviem, či to bolo mojou slabšou aktivitou alebo dôsledkom jalového času, ktorý tam človek trávi – veď zasvätení vedia – ale prvý scenár encyklopédie som napísal už tam. No bol to už podrobný scenár, rozvrhnutý na asi 730 strán budúcej encyklopédie. Nakoniec má kniha asi o 250 strán viac, ale dá sa povedať, že som sa dosť trafil. Vedel som, čo všetko, nepoznané slovenskou laickou verejnosťou, chcem spropagovať.

Čo bolo potom?

Na začiatku som nemal ambíciu, že to budem robiť ja sám. Po skončení v politike som asi dva roky obiehal vydavateľstvá, no všetky považovali takúto extrémne podrobnú knihu za neperspektívnu. Nečudujem sa im, lebo 60 rokov sa tu nepriamo pohŕdalo čitateľmi a predpokladalo sa, že nie sú schopní vnímať podrobnosti. Myslím si, že dnes tie vydavateľstvá vidia, ako sa mýlili. Ja osobne si myslím, že keď už sa niekto o niečo zaujíma, zaujíma sa podrobne. Nie len tak trochu. Nakoniec, ani atlasy húb nemôžu byť tenké brožúrky.

Čo spája pamiatky, ktoré vo vašej knihe sú? Ide o miesta, ktoré väčšina z nás ani nepozná?

Ešte z 50. rokov minulého storočia existuje súpis slovenských pamiatok, ktorý je svojím spôsobom výborný, lebo je podrobný. No pre laikov je mimoriadne nezaujímavý. V tom čase sa na takéto knihy dávalo odsúdeniahodne málo peňazí, takže i keď je ten súpis obsahovo hodnotný, vyšiel prakticky na novinovom papieri a takmer bez akýchkoľvek obrázkov. Mojím kritériom, aby som pamiatku do knihy zaradil, bolo, aby niečím zaujala, a najmä, aby to bol objekt, ku ktorému môžeme priviezť aj známeho zo zahraničia. Cudzinca nebude zaujímať nejaký novodobý lokálny kostolík, ale niečo, čo súvisí s kultúrou vyspelej časti Európy, ktorá bola na Slovensku vždy prítomná.

Pripravili sme časopis o miestach na Slovensku, ktoré majú európsky význam, no zostávajú neznáme

Nový N magazín je o skrytých pamiatkach Slovenska. Foto – N

Čiže sú to pamiatky, ktoré majú európsku hodnotu?

Formuloval by som to tak, že môžu byť zaujímavé pre človeka, ktorý nepochádza zo Slovenska, ale z iných oblastí Európy. Najmä z tých, ktoré sú súčasťou tohto kultúrneho priestoru. Možno nebudú také zaujímavé pre človeka zo Španielska, ale keďže územie Slovenska je súčasťou porýnsko-podunajskej kultúry, tak môžu osloviť ľudí z Nemecka, Rakúska či Maďarska. Priestor až po Košice je jednoznačne súčasťou kultúry, ktorá vyžarovala z juhonemeckých miest celým Podunajskom. Je to logické, v minulosti sa šírili kultúry popri tokoch riek. A potom sú tu jedinečné pamiatky osobitej kultúry Karpát.

Koľko pamiatok v knihe je?

Je tam 1192 destinácií. Mnohé z týchto destinácií – napríklad taká Trnava či Levoča – však majú desiatky pamiatok, ktoré sú hodné toho, aby sa dostali do takejto knižky. Aj keď je to len výber toho najdôležitejšieho. Z pohľadu úradného zoznamu je to necelá polovica slovenských pamiatok, naozaj som vyberal to, čo je „videniahodné“.

Vy ste všetky pamiatky, ktoré v knihe sú, navštívili osobne?

Áno, ja som to precestoval všetko. Bez toho by som ich nedokázal opísať tak, aby som zaujal verejnosť. Mnohé súvislosti medzi niektorými pamiatkami vyskočia až vtedy, keď ich navzájom porovnáte, alebo si napríklad fresky z kostolov vďaka digitálnym fotografiám zväčšíte. Musel som to všetko vidieť, lebo len osobne si všimnete, čo všetko v tých objektoch je. Okrem toho, musel som si vyskúšať aj to, či sa k týmto pamiatkam dá dostať. Aby sa nestalo, že keď už niekoho niekam posielam, bude prekvapený nepresným opisom. Nehovoriac o tom, že dostať sa dnu bolo neraz ťažké, a chcelo to desiatky hodín vybavovania.

To je zaujímavé. Je problém niektoré z pamiatok z knihy vidieť, a prečo? Narazí človek na tvrdohlavého kostolníka, ktorý nemá rád turistov, alebo s akými problémami ste sa stretávali?

Bola to zmes problémov. Medzi našou populáciou bohužiaľ stále visí prístup – čo tu chcete, čo tu otravujete. To vidíte v službách, gastronómii, ale aj v kostoloch a pamiatkach. Ja som sa snažil byť diplomat a kostolníkov či farárov dostať na svoju stranu. No pri týchto sakrálnych pamiatkach, medzi správcami farností, ktorí spravujú kultúrne dedičstvo, neraz prevláda aj postoj, že kostoly nie sú galérie, ale duchovné miesta, ktoré majú slúžiť v prvom rade na bohoslužbu. Do určitej miery pravdu majú, ale dá sa o tom aj polemizovať.

Peter Kresánek na hrade Bzovík. Foto – Archív P.K.

Stalo sa vám, že vás niekam vôbec nepustili, a tak nejakú pamiatku nemáte v encyklopédii?

Stalo sa mi, že ma nepustili, ale tá pamiatka tam nakoniec je. Oficiálnou cestou som sa nedostal do niektorých drevených cerkví na východe Slovenska. Mám dokonca list z grécko-katolíckeho prešovského biskupského úradu, ktorý mi to zakazuje, a keby som ho zverejnil – čo sa nechystám – bol by lahôdkou pre kritikov cirkvi. No môj kolega sa tam nakoniec neoficiálne dostal a ikonostasy v interiéroch aj tak nafotil. Takže sme sa tam dostali trochu klamstvom. Ľudia, ktorí sú správcami týchto objektov, a tvária sa, že je to ich majetok, sú na veľkom omyle. Kultúrne dedičstvo je majetkom celého ľudstva, akokoľvek pateticky to znie. Prakticky každá ústava každého štátu hovorí, že občan má právo vnímať a študovať kultúrne dedičstvo.

Aký čas ste strávili na cestách?

Štyri roky. Nebolo jednoduché presvedčiť správcov, aby nám kostoly sprístupnili, a keď už sme dostali nejaký termín, nedalo sa ho nevyužiť. To ale spôsobilo, že sme to nemohli robiť systematicky, a tak som cestoval hore-dole, neraz 500 kilometrov v noci. Dohromady som precestoval asi 350-tisíc kilometrov.

Keď sa vás teraz laik spýta: Mám čas len jednu hodinu a chcem vidieť najkrajšiu slovenskú pamiatku, kam by ste ho poslali?

To je veľmi americká otázka. Ale ak by tu bol niekto na Slovensku len na hodinu a mal k dispozícii dajme tomu helikoptéru, s čistým svedomím by som ho nasmeroval do Kostola sv. Juraja v Spišskej Sobote. Dal by som mu prednosť aj pred Levočou či hocičím iným. Na malom priestore je tam zhmotnené to špičkové, čo je typické pre Spiš a vlastne celé Slovensko.

Ladislavká legenda v kostole v Rimavskej Bani. Foto – Archív P.K.

Čo konkrétne by tam ten človek uvidel?

Päť neskorogotických oltárov vrátane diela majstra Pavla. Okrem toho je zaujímavá aj architektúra kostola, jeho jadro je románske, klenby dvojlodia a svätyňa gotické, je tam úžasná ranobaroková organová skriňa či kazateľnica. Plus je tam aj unikátny kulisový barokový Boží hrob. A množstvo ďalších detailov.

Väčšina z pamiatok, ktoré v knihe opisujete, je sakrálnych, nie svetských. Prečo je to tak?

Je to dané tým, že mecenáši umenia za posledných tisíc rokov venovali peniaze najmä do sakrálnych objektov. Okrem toho, práve v sakrálnom umení sa prenášali vzory z jednej európskej krajiny do druhej. Kresťanstvo bolo základňou našej spoločnej kultúry, to bolo to, čo nás spájalo. Navyše, civilná architektúra šľachty či zemianstva bola síce zaujímavá, ale na našom území aristokracia nemala toľko prostriedkov, aby budovala objekty na takej vysokej úrovni, ako to dokázali česká či poľská šľachta blízko kráľovských dvorov. Celé 16. a 17. storočie sa tu z dôvodu vojen s Turkami budovali najmä vyspelé opevnenia. A je tu ešte jedna vec – kaštiele, zámky a kúrie šľachty boli už od roku 1918 systematicky opúšťané a ničené. V interiéroch sa nezachovalo nič. Ak dnes aj niektorý osvietený investor rekonštruuje nejakú kúriu, pracuje v podstate len s hrubou stavbou. Aj taký Červený Kameň nemá autentický interiér, je to len zvoz z prvkov z iných kaštieľov.

Gotické a renesančné dosky na strope kostola v Smrečanoch. Foto – Archív P.K.

Vašu knihu nechcelo financovať žiadne vydavateľstvo, nakoniec ste do toho išli na vlastné náklady. Prinieslo vám to pomerne veľké dlhy.

Áno, ale musím povedať, že to bolo jediné reálne riešenie. Honoráre, ktoré sa na Slovensku za naklepanú stranu či fotografiu ponúkajú, by ma v žiadnom prípade v priebehu piatich rokov tvorby neuživili. Musel by som byť niekde zamestnaný, čo by zase znamenalo, že by som sa príprave encyklopédie nemohol venovať naplno, a určite by ani nevznikla. To nehovorím o honorároch pre grafikov, ilustrátorov a iných spolupracovníkov.

Takže ste to riskli.

Presne tak. No mojím omylom bolo, že som si myslel, že mi príprava knihy bude trvať dva roky, lebo všetky fakty nájdem pekne v podkladoch. Tak to nebolo. Vo finále sa teda stalo to, že som musel nielen platiť honoráre, ale že všetko trvalo oveľa dlhšie – a ja som nerátal s úrokmi. Môj prvý úver bol vo výške 7 miliónov korún, no ten bolo nutné minúť do roka. Vyplatil som z neho grafikov, no aby som mohol pokračovať a platiť úroky, musel som si požičať opäť. Dohromady som si požičal asi 470-tisíc eur. Vďaka úrokom sa to však za tie roky vyšplhalo na dvojnásobok, pre ktoré sa chytajú všetci za hlavu, vrátane mojej manželky a mňa. No pre mňa nebolo cesty späť, jediná možnosť bola dokončiť to a mať čo predávať.

Maľba na drevenej klenbe kostola v Kožanoch. Foto – Archív P.K.

Knihu ste dokončili a začali predávať, no aj tak ste prišli o dom.

Áno, lebo úroky sa stále znásobovali a bolo to treba seknúť. To sa dražbou domu do veľkej miery vyriešilo. Aj keď som tým spôsobil nepríjemnosť predovšetkým manželke. Ťažko sa mi zaspáva, lebo stále dlžím mnohým priateľom a len pomaly splácam. Na druhú stranu, keď sa ma všetci pýtajú, ako to mohlo toľko stáť, dávam za príklad odpoveď môjho priateľa, ktorý pracuje vo veľkom vydavateľstve v Británii. On mi hovorí, že moja encyklopédia stála pätinu z toho, čo za takéto knihy platia Briti. Mnohí u nás zabudli, že keď sa knihy tvoria od nuly, je to výrazne drahšie ako preklady. Práve preto sa u nás knihy tohto rozsahu ani netvoria.

Ako reagovala manželka na všetky tieto peripetie?

Bude to znieť opäť pateticky, ale stála za mnou. Nakoniec, nič iné jej nezostávalo.

Koľko kníh ste doteraz predali?

Vyzerá to, že na Slovensku viac ako 7-tisíc. Je to bestseller, možno pre niekoho prekvapujúco, ale napriek tomu, že knižka stojí viac ako sto eur, všetky dlhy sa mi ešte splatiť nepodarilo. To ani nešlo, časť jej ceny zhltne tlač, dane a podobné záležitosti. Pýtal som sa Pavla Dvořáka, koľko takýchto kníh sa môže predať na trhu, ako je Slovensko, a on hovorí, že u týchto kníh, ktoré nestarnú, to je asi 14-tisíc kusov. Sme asi v polovici.

Kazateľnica v tvare plachetnice v Pruskom. Foto – Archív P.K.

Sledujete ešte politiku?

Samozrejme, že sledujem, ale už len ako bývalý politik. Keď som na chalupe na severe Slovenska a rozprávam tu svoje názory, miestni ma hneď zaradia ako bratislavského slniečkara. No som človek z exekutívy, komunálnej politiky, ktorá nie je o ideológii, ale skôr o bežných starostiach. Mám teda odstup a musím povedať, že sa pozerám veľmi skepticky na všetkých, ktorí dúfajú, že strany, ktoré sú mne myšlienkovo blízke, môžu prevziať moc. Opozičnú politiku vnímam veľmi kriticky.

Koho ste volili?

Samozrejme, vždy v minulosti SDKÚ, no naposledy už dvakrát Most-Híd. Teraz by sa mi to asi robilo ťažšie. Ako aktívny historik umenia žijem skôr tým, čo sa deje v rezorte kultúry. A akokoľvek to bude znieť absurdne, som nútený si ceniť akú-takú stabilitu, ktorú teraz máme, napriek všetkému tomu kradnutiu a cynizmu. Najmä politika súčasného ministra kultúry je taká, ktorú mám sklon skôr oceniť. Neviem, či by sa v tom našom, pravicovom spektre, našiel taký minister.

Mohla po voľbách vzniknúť iná vláda, než akú máme?

Naozaj ťažko. Ale to je možno aj tým, že moja generácia má ešte z čias socializmu zaužívané utešovať sa vetou – možno to nebude také zlé. Tak či tak, ak by aj opozícia získala o 5 percent viac, silne pochybujem, že by ich vláda vydržala viac ako rok. Pád Radičovej vlády bol veľmi negatívnym príkladom toho, ako by pravicová spolupráca mohla dopadnúť.

Spätne – vnímate, že ste spravili nejakú chybu v politike? Mám na mysli odpredaj budovy na Žabotovej KDH alebo list Mikulášovi Dzurindovi s legendárnou vetou o Palackovi: „Gabo berie veci alternatívne, podľa faktu, že pozadie pre stranu je rovnaké“?

Človek robí množstvo chýb, no mnohé vnímam ako dôsledok mojej ústretovosti, vrátane zmäkčenia podmienok pre odpredaj budovy KDH, ktoré ale malo iba dočasný efekt, lebo hnutie sumu doplatilo. Ale pripúšťam ako nejaký etický problém aj to, že som KDH subjektívne vyšiel v ústrety. Čo sa týka toho listu, to bol vrchol mojej naivity, ale ak niekto verí tomu, že to malo korupčný podtón, ja ho neovplyvním. Bolo by dnes už zbytočné sa z mojej strany obhajovať. Skôr by bolo zaujímavou témou investigatívnej novinárčiny, ako sa to potom v ďalších rokoch vyvinulo.

Čo teda bolo vašou najväčšou chybou v politike?

Ako svoju vyslovenú chybu vnímam, že sme v Bratislave, pod vplyvom totálnej uniformity socialistickej architektúry, priveľmi otvorili ventil regulácie výstavby a územného plánu, aj keď zároveň poviem, že za tých osem rokov od roku 1990 do roku 1998 sme neumožnili zbúranie ani jedinej pamiatky. No mysleli sme si, že architektúra je umenie a každý architekt bude k domu pristupovať ako k umeniu, a razili sme tézu, že každý má právo si navrhnúť a postaviť v podstate, čo chce. To sa z dnešného pohľadu ukázalo ako veľká chyba.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Skryté pamiatky

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie