Lukáš Diko po odchode z RTVS: Investigatívu sme mali robiť inak

Lukáš Diko po piatich rokoch odchádza z pozície riaditeľa sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS. Oficiálne vyšetrovanie jeho komunikácie s hovorcom Gáborom Grendelom síce dopadlo v jeho prospech, no nový riaditeľ televízie Jaroslav Rezník mu ani tak neponúkol vo funkcii zostať. Za pôsobenia Dikovho manažmentu stúpla sledovanosť hlavného spravodajstva televízie aj jeho dôveryhodnosť na dvojnásobok, priznáva však, že dnes by už napríklad inak riešil televíznu investigatívu a že ich pokrok na webe bol zanedbateľný.

Uvažovali ste, že by ste ostali v RTVS aj za riaditeľa Rezníka?

Po piatich rokoch prace s tímom spravodajstva RTVS určite áno. Aj som povedal, že na tej istej pozícii, ako som, by som zostal.

Rezník vám na to povedal čo?

To musí povedať on. Myslím si, že si chcel doviesť svoj tím.

Aj vy ste prišli do RTVS s novým riaditeľom, s Václavom Mikom. Nie je prirodzené doviesť si na takú vysokú úroveň riadenia svojich ľudí?

Rozumiem tomu, že na pozíciách, kde je veľká zodpovednosť a rozhoduje sa o desiatkach miliónov eur, chce mať každý riaditeľ človeka, ktorému dôveruje.

Čo ste odporúčali na záver bývalým podriadeným?

Neodporúčal som im nič. Povedal som im, aby robili svoju prácu tak, ako posledných 5 rokov. Aj na rozlúčkovej porade, pred novým generálnym riaditeľom, som povedal, že spravodajstvo RTVS je tím ľudí, ktorí keď dostanú slobodu a podporu, tak budú robiť svoju prácu tak, ako sa podľa mňa má robiť verejnoprávna žurnalistika.

Ako majú merať hranicu, dokedy sa im oplatí tam pracovať?

Svedomím a hodnotami, ako sme to robili uplynulých 5 rokov.

Vám odišli nejakí ľudia, pretože mali pocit cenzúry?

Niektorí ľudia mali pocit, že nemajú slobodu, alebo že si nemôžu dovoliť to, čo si mohli dovoliť predtým. A dali to aj vedieť.

Napríklad Juraj Hrabko?

Napríklad on. V jeho prípade sme možno dobre nevysvetlili postup, ktorý sme zvolili pri zmenách v relácii, ktorú moderoval.

Sila inštitúcie sa zvyčajne ukáže, ak ju chce niekto rýchlo prispôsobiť svojim potrebám. Čo tam po vás ostalo také, že vďaka tomu sa RTVS ubráni, aj keby nové vedenie chcelo robiť nevhodné zmeny?

To, čo som tam našiel aj ja – Štatút programových pracovníkov RTVS, čo je vlastne etický kódex a pravidlá, a veľmi nám pomáhal. Dúfam, že po nás ostáva úcta k základným etickým žurnalistickým pravidlám a základným hodnotám. Toto sa v ľuďoch nedá zo dňa na deň zmeniť, rovnako ako je ťažké ohýbať pravidlá, ktoré sú jasne napísané.

Z mesiaca pozorovania nového vedenia máte pocit, že to bude televízia vládnej koalície?

Bude taká, aké hodnoty budú vyznávať ľudia, ktorí v nej budú robiť.

Lukáš Diko
Od roku 2012 do jesene 2017 viedol spravodajstvo RTVS. Do verejnoprávnej televízie prišiel z rovnakej pozície v najsledovanejšej televízii Markíza. Predtým pracoval ako redaktor a reportér v SME, v rádiu Twist, v TA3 a v BBC World Service. Každoročne sa podieľa na Štúrovom pere, čo je celoslovenská novinárska súťaž stredoškolákov a vysokoškolákov.

Je politická voľba Jaroslava Rezníka automaticky signálom, že aj televízia bude spolitizovaná?

Nie, veď aj Václav Mika bol zvolený politicky. Závisí od sily riaditeľa, do akej miery je schopný tlaky zvládnuť a nepustiť ich do spravodajstva a publicistiky. S Jaroslavom Rezníkom som v minulosti nespolupracoval, pracovne sme sa viac ako mesiac spoznávali až v RTVS, myslím, že hodnotiť sa bude dať najskôr o rok.

Čo sú symboly Mikovej či Dikovej televízie, ktorých ak by sa Rezník zbavil v spravodajstve a publicistike, tak by mal od koaličných politikov relatívne pokoj? Havranova relácia? Moderátorka Hanzelová?

Alebo Dobšinský, Strižinec či Baková… Nemyslím si, že je to také osobné. Každý z desiatok ľudí v spravodajstve sa za posledných 5 rokov stretol s emóciami nejakých politikov a väčšina si to vedela vyjasniť sama bez toho, aby sa tomu vôbec muselo venovať vedenie. Problém nebol v konkrétnych ľuďoch medzi žurnalistami v RTVS, ale v tom, že časť politickej scény nedospela k vnímaniu verejnoprávnosti, ako sme ju realizovali v uplynulých rokoch. Hnevalo ich, že inštitúcia fungovala nezávisle, preto ju raz nazývali bulvárnou, inokedy opozičnou. To, samozrejme, neznamená, že sme nerobili chyby. Vždy, keď prišla kritika, preverili sme ju. Napríklad pán Hrnko sa e-mailom sťažoval, že sme tvrdili, že len Robert Fico zo súčasných politikov bol pri hlasovaní o ústave. Nebola to pravda, ospravedlnili sme sa za túto chybu po dvoch dňoch. Ale všeobecne, ak sa nejakému politikovi niečo nezdá, tak to ešte neznamená, že nie sme verejnoprávni.

Riaditeľa Miku si predstavujeme ako človeka, ktorý pozná celú Bratislavu, všetci vplyvní ľudia na neho majú telefón a on na nich a paradoxne to vie využiť na to, aby chránil redaktorov televízie pred telefonátmi politikov. Všetko presmeroval na seba a na počkanie dokázal dávať množstvá nekonkrétnych prísľubov, ako všetko vyrieši. A tým dokázal postaviť ten hlavný múr, vďaka ktorému ste vy mohli fungovať.

Povedzme, že to bola dvojlíniová obrana. Po generálnom riaditeľovi sú ešte dve línie manažmentu, až potom je redakcia. Táto štruktúra chránila spravodajcov pred tým, aby sa politikom darilo zasahovať do vysielania zhora. Jediný, kto potom naozaj frflal do práce redaktorom, bol ich editor. A tak to aj má profesionálne fungovať.

Čiže vy ste vedeli povedzme o 90 percentách sťažností a vaši podriadení vedeli ešte menej a redaktor sa ani nedozvedel, a tým sa nedostával pod tlak?

Ku mne sa dostávalo 99,9 percenta sťažností, v manažmente sme sa o tom bavili. Vždy som vec preveril, a keď sme neurobili chybu, nebol dôvod takúto sťažnosť posúvať do redakcie. Tým sa prirodzene vytvorila hradba nad redaktormi. Preto neskôr prišla od politikov vlna verejnej kritiky. Pred verejným tlakom sme už nemali ako redakcie brániť, to sa už k nim prirodzene dostalo.

A naopak, čo treba spraviť, aby sa redaktori cítili slobodní, hoci história inštitúcie im hovorí, že politický tlak skôr či neskôr príde?

Treba dať prísľub a ten potom v pomalých krokoch napĺňať. Ľudia vidia, ak šéf podrží chrbát redaktorovi, ktorý neurobil profesionálnu chybu. Dôležitá bola aj vzájomná dôvera, ktorú som mal s generálnym riaditeľom Mikom. Vybudovali sme aj kultúru, že ak sa stane chyba, tak sa prizná. Celé to zafungovalo definitívne až tým, že rástla sledovanosť a dôveryhodnosť spravodajstva RTVS. Ak by toto nefungovalo, ak by divákov a poslucháčov nebol dvojnásobok, tak by redaktori nevideli, že takto nastavený koncept verejnoprávnosti stojí za to.

Za čo ste boli ako spravodajstvo RTVS najviac kritizovaní a neprišlo vám to spravodlivé?

Sme národ 5 miliónov hokejových trénerov, takisto všetci rozumieme dramaturgii spravodajstva. Čokoľvek v RTVS urobíte, vždy vás niekto skritizuje. Raz kaviareň, raz vidiek, raz to dostanete z východu, raz zo severu, raz sprava, raz zľava. No vo výsledku to bolo pre nás v spravodajstve aj tak šťastných 5 rokov. Aj vďaka postoju ministra kultúry Maďariča sa mohla RTVS slobodne rozvíjať, a tak sa všetko ostatné dalo spracovať.

Do akej miery si politici myslia, že v médiách je všetko uplatené alebo dohodnuté?

Cieľom všetkých politikov je dostať do médií svoje odkazy s čo najmenším komentárom alebo analýzou. A čím sa doba zrýchľuje a čím viac bojujeme o fakty, tým sa ten tlak na médiá zvyšuje, lebo politici vidia, že vo svete ten tlak a zjednodušovanie fungujú. Politici by chceli mať prístup ku všetkým médiám, preto neveria, že povedzme 97 percent výstupov médií nie je nikým objednaných alebo zaplatených. Myslia si, že to, čo chcú robiť oni, robia aj proti nim.

Jedným z vrcholov, ako ste sa snažili dobre vychádzať s politikmi, bola slávnostná diskusná relácia, ktorú ste vysielali z nejakého hotela v Tatrách, kde sa sedelo v obrovských kreslách, všetko to bolo vznešené a do toho ste akoby pre kontrast nechali rozprávať predsedu českého a slovenského parlamentu úplné banality. Ako ste sa cítili, keď ste videli ten výsledok?

Mrzelo nás to. Vždy, keď sa niečo nepodarí, tak nás to mrzí. V tej najlepšej viere sme vytvorili priestor, o ktorom sme verili, že môže byť pre diváka príťažlivý a prínosný. Verejnoprávna inštitúcia má podľa mňa dávať priestor pri významných udalostiach alebo sviatkoch prezidentovi, predsedovi parlamentu či predsedovi vlády. Ale nemôžeme pri tom ústavným činiteľom povedať, čo majú hovoriť.

Prečo ste v diskusných reláciách tak málo využívali inštitút prázdneho kresla? Že ak politik odmietne účasť, tak jeho názorovú pozíciu zastáva len moderátor.

Prázdne kreslo sme za tie roky použili opakovane. Ale formáty boli nastavené tak, že prázdne kreslo by divákovi neprinieslo viac obsahu. A nemalo by to na politikov taký efekt, ako si všetci myslia, že by mohlo.

Nenaučilo by to politikov chodiť do diskusií, keď ich televízia pozve, hoci im to práve nevyhovuje?

Nepresvedčilo by to politikov, aby prišli do relácií RTVS. Posledný rok je dôkazom, že im je to de facto jedno. Použili sme prázdne kreslo a nič sa nestalo. Navyše divák by dostal len debatu moderátora so zástupcom opozície a moderátor by podľa pravidiel musel prezentovať názor, ktorý by chýbal pre neprítomnosť koaličného politika. Čiže moderátor by sa musel stavať do pozície vlády.

Vy neveríte, že nedotklivosť politikov je taká veľká, že by to nevydržali?

Nie, inak by sme to urobili oveľa častejšie. Vzhľadom na to, ako fungujú iné diskusné relácie, by si sami pred sebou nejako ospravedlnili, že do verejnoprávnej RTVS nechodia. Nevnímali by to ako škodu, pretože by si povedali, že pôjdu do inej televízie, kde budú môcť rozprávať, čo chcú.

Čiže TA3 nastavovala úroveň?

Poskytovala priestor, ktorý mal vplyv na to, že istá časť politikov k nám neprišla, ak jej to nevyhovovalo.

Je ešte podľa vás TA3 spravodajská televízia?

Ešte áno. Do určitej miery.

Súhlasíte s výčitkou, že vaše vedenie spravodajstva a publicistiky RTVS urobilo malý pokrok v investigatívnej žurnalistike?

Určite. Ani nie tak v tom, že sme mali urobiť viac, ale v tom, že sme to mali skúsiť inak už v prvej fáze. Nemali sme sa snažiť zachovať nejaký formát len preto, aby bol zachovaný. Ale dať napríklad rok-dva prestávku, namiesto Reportérov postaviť nový formát a ten čas využiť na výchovu a získanie nových ľudí. Po piatich rokoch v tom mám jasno, ale keď som sa vtedy rozhodoval, tak rozhodlo, že Reportéri boli posledná investigatívna relácia na trhu, a tak ju nemožno zrušiť. Ak by som sa vtedy rozhodol inak, teraz to mohlo byť v investigatíve v RTVS asi lepšie.

To je také zložité, že napríklad za 2 mesiace nie je možné postaviť novú reláciu?

Určite nie. Aj keď som sa pozeral po ľuďoch, aby som doobsadzoval tím Reportérov, tak to bolo zložité. Ľudia, ktorí tam boli, mali svoj stereotyp a nových bolo veľmi ťažké nájsť. Prišiel Pavol Fejér, ktorý je tvárou investigatívy, ale aj on sa už pohybuje v nejakom tematickom rámci. Dnes by sme už mohli hľadať aj medzi ľuďmi, ktorí vyrástli v RTVS. Po piatich rokoch si myslím, že sú v televíznom aj v rozhlasovom spravodajstve traja až piati, z ktorých by mohli byť dobrí investigatívni reportéri. No dnes je skôr už otázka, či vôbec mladí novinári chcú robiť investigatívu.

Reportéri boli skôr občianska žurnalistika, preto až tak neprekážali. Nebolo aj to dôvodom, prečo ste nešli do veľkej zmeny?

Nesúhlasím s hodnotením, že Reportéri boli čisto občianska žurnalistika. Boli tam napríklad vynikajúce reportáže o Mečiarových amnestiách, o únose Michala Kováča mladšieho. Alebo o malých vodných elektrárňach v čase, keď ešte nikto netušil, že to môže byť problém. Tým, aký mali imidž Reportéri, si to však nikto nevšimol. Dôležitejšie je vnímať, že investigatíva sa presúva čoraz viac z publicistiky do spravodajstva, pretože sa všetko zrýchľuje. Nemá význam robiť analytickú žurnalistiku, ktorej pridaná hodnota napokon je len v tom, že výroba reportáže trvá dva mesiace.

Čím teraz treba v spravodajstve a publicistike RTVS dramatickejšie pohnúť? Čo veľké by ste skúsili robiť, ak by ste tam ostali?

Určite sa treba cez online pokúsiť o prienik k mladej generácii. Cez aplikácie a na spravodajskom facebooku sme sa o to už v malom pokúsili. Ale celkovo v tom má RTVS ako inštitúcia dlh. Už vieme vyrobiť overené a seriózne informácie, ale nevieme ich ponúknuť mladým v ich prostredí. Plus by sa RTVS mala snažiť o rešeršné oddelenie napríklad aj pre odhaľovanie hoaxov. Som presvedčený, že to je úlohou verejnoprávneho média.

Prečo RTVS doteraz nešla do onlinu silnejšie? Nemali ste odvahu to urobiť? Zdalo sa vám, že by to bolo veľa naraz?

Jeden problém je, že v zákone nie je napísané, že sa môžu verejné peniaze míňať na online. Kým sme to nerobili masívne, nebol to problém, ale toto zákonné obmedzenie môže byť problém, ktorý treba rozlúsknuť. Plus keď sme do RTVS prišli, trvalo dva-tri roky, kým sa televízia postavila na nohy. Napríklad sme však rokovali s Českou televíziou o prevzatí ich webového portálu.

Čo by mala robiť RTVS na webe?

Určite by to nemal byť čisto spravodajský portál. Nestačí len preklopiť spravodajstvo na web, RTVS by k tomu mala ponúkať aj kontext, napríklad webové diskusie. Ak nechceme osobitný spravodajský kanál v terestriáli alebo v káblovej televízii, môžeme časť z toho pokojne robiť na webe.

Do akej miery je reálne a potrebné, aby bol archív RTVS na webe obsiahly a šiel aj hlboko do minulosti?

Nepochybne by to veľa ľudí zaujímalo, ale najväčší problém je vyriešenie práv. Ak napríklad ani neviete, kto bol scenáristom, tak nemáte od koho získať práva na zverejnenie na webe. V nových zmluvách to už, samozrejme, je.

Čiže nie je reálne veriť, že raz sa archív RTVS objaví masívne na webe?

Bude treba veľa práce, aby sa to podarilo.

Ako reagovali komerčné televízie na zmeny v RTVS v posledných rokoch? Ich spravodajstvá sa vždy prispôsobovali tomu, čo robila alebo nerobila verejná televízia. Napríklad za Mečiara Markíza na seba prebrala veľkú časť verejnoprávnych úloh v spravodajstve.  

Teraz to bolo skôr naopak. Súboj dvoch komerčných televízií RTVS do určitej miery pomohol. Spravodajstvá Markízy a Joj sa začali podobať a našla sa tak veľká skupina ľudí, ktorá vyhľadávala seriózne informácie, skončili preto u nás. Tí ľudia sa nenarodili, oni k nám prišli z komerčných televízií, ktoré nenapĺňali ich potreby.

Ak nastane najčernejší scenár a RTVS bude naozaj politickou televíziou, ako rýchlo ju vedia komerčné televízie nahradiť?

Verím, že sa to nestane. No ak diváci nedostanú v RTVS svoje, tak to budú hľadať na Markíze a Joj a tie nemajú problém čiastočne preformátovať spravodajstvo.

Keď teraz prichádza mnoho kritiky úrovne komerčných televízií, čo na to hovoríte?

RTVS ponúka alternatívu, ktorá doteraz nebola taká viditeľná, a bežní diváci naraz vidia, že sa to dá, že môžu od televízie chcieť viac, preto pribúda kritiky komerčných staníc. Tie stanice by dnes napríklad rady priniesli formáty, ktoré uspeli v RTVS, ale pred časom nemali odvahu do nich investovať. Sčasti tomu rozumiem, ani ja som netušil, čo sa stane so Zem spieva, bol som prekvapený, ako široko je vnímaný a populárny folklór.

O koľko sú platy redaktorov RTVS menšie ako v komerčných televíziách?

O 20 až 30 percent. Ale RTVS im stále má čo ponúknuť ako pridanú hodnotu, napríklad iný typ spracovania tém, kvalitní televízni redaktori môžu robiť aj v rozhlase, šikovní a pracovití tak vlastne majú v RTVS garantovaný kariérny postup.

Vy ste zarábali niekoľkonásobok toho, čo ľudia sotva o úroveň riadenia nižšie. Keď sa to pred voľbou riaditeľa dostalo von, nahnevali sa na vás kolegovia?

Nestretol som sa s hromadnými výčitkami. Určite sú ľudia, ktorým to prekáža, ale za tými peniazmi bol kopec práce. Robil som 14-16 hodín denne, vlastne tri funkcie naraz. Dostával som plat primeraný zodpovednosti, ktorú som mal. A zároveň sme v spravodajstve opakovane zvyšovali platy.

Urobili ste pri esemeskovaní s Gáborom Grendelom chybu?

Ja v prvom rade neviem, či som s Gáborom Grendelom komunikoval tak, ako som to potom čítal. Lebo sa to jednoducho po rokoch úplne presne nedá a nedá sa ani zopakovať kontext. Hlavne však chcem povedať, že neprajem nikomu, ani ľuďom, ktorí si myslia, že sú moji nepriatelia, aby im urobil niekto niečo, čo i len vyzerá, že sa im hrabe v súkromí. Nie je podstatné, či v kamarátskom alebo v úplne intímnom. Veľmi ťažko sa to každému človeku spracováva.

Môže riaditeľ spravodajstva neformálne komunikovať s politikom, hoci je to jeho bývalý kolega?

Gábor Grendel bol v danom momente hovorca a úlohou riaditeľa spravodajstva je aj komunikovať s hovorcami. Okrem toho neviem, kto by bol naozaj schopný zabudnúť na dlhoročné kamarátstvo a len tak odseknúť minulosť.

Hneváte sa na toho, kto zverejnil aj vaše esemesky?

Stále budem opakovať, že to boli údajné esemesky. Nehnevám sa, tá situácia ma veľa naučila. Neviem, kto to bol, hoci je jasné, v čí prospech to bolo. Skôr sa čudujem, že sa také veci začínajú objavovať čoraz častejšie a pomaly si zvykáme, akoby bolo normálne, že sa porušuje súkromie, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo a podobne.

A aká mala byť podľa vás reakcia napríklad na Grendelove esemesky?

Treba zvažovať kontext a verejný záujem. Bol som riaditeľ spravodajstva a je preto správne, že sa tým zaoberala špeciálna komisia. Ale prečo sa v tom hrabali aj médiá, je na ich svedomí.

Teraz idete na dovolenku – čo budete robiť potom?

Ešte neviem, ale to, čo som povedal o poslaní v práci v RTVS, to bude dôležité pri mojom rozhodovaní. Aby to, čo budem robiť, malo vyšší zmysel pre spoločnosť. Je veľa vecí, ktoré by bolo užitočné robiť na Slovensku. Ale netreba si zakrývať oči ani pred tým, že žijeme jedno z najlepších európskych období. Žijeme v blahobyte, pričom vo svete je veľa ľudí, ktorí žijú vo vojnových konfliktoch alebo v zlých podmienkach, a my sa často tvárime, akoby to neexistovalo.

Václav Mika by bol dobrý politik?

Je veľmi dobrý manažér, aj ľudsky mi mnohokrát podržal chrbát a myslím, že pri splnení istých podmienok by mohol uspieť aj v politike.