Denník N

Handra času pomaly zmaže moju tvár

Civilná, apelatívna poézia plná múdrosti i citu. Tak by sa dala charakterizovať tvorba zabudnutého osamelého básnika Františka Andraščíka, ktorého skladbu Prísne ráno pripomíname všetkým milovníkom veršov.

František Andraščík sa narodil 21. novembra 1931 vo Fričovciach. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval slovenčinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1956 – 1959 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

V rokoch 1960 – 1966 pôsobil ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, kde prednášal slovenskú literatúru a literárnu teóriu. V tomto období vstúpil do literatúry recenziami, esejami a básňami najskôr časopisecky a v roku 1963 aj knižne. Debutoval básnickou zbierkou Brieždenie. Reflexívna lyrika plná radosti, hravosti a pátosu už od počiatkov smeruje analyticky do hĺbky, k základným otázkam.

Osobný list čitateľovi

Andraščík svoju poetiku naplno rozvinul v druhej zbierke veršov, ktorá vyšla vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach roku 1965. Prísne ráno môžeme pokojne označiť za autentickú slovenskú existenciálnu podobu apollinairovského pásma. Možno ho čítať aj ako alternatívu k dominantnej poetike tých čias – ku konkrétnej metafore trnavskej skupiny (Ondruš, Stacho, Feldek). Ucelená básnická skladba vo dvoch častiach vyjadruje vášeň, očarenie, chuť čeliť sebe i svetu, no pomedzi paradoxy postupuje k vyjadreniu vážnych pozorovaní a myšlienok, ba až k existenciálnemu smútku.

Básnik v experimentálnej montáži kladie lyrické vedľa epického, civilné k vznešenému, biblické motívy strieda s medicínskymi. Refrénovitým opakovaním umocňuje pôsobivosť a súdržnosť celku. Je ako Odyseus, ktorého na ceste domov stretávajú všakovaké citové i myšlienkové dobrodružstvá. Otvorene sa obracia na čitateľa, píše mu osobný list. Raz akoby bol jeho milou; inokedy poslucháčom jeho – veľmi netradičnej – prednášky či divákom predstavenia absurdnej drámy.
„Možno aj Vy vezmete túto knihu
a pokúsite sa nájsť ma v nej.
Áno, o to ide, lebo po ničom tak netúžim, ako
dať Vám prehľad o svojom rytme, o rytme
svojich prílivov a odlivov.
Máme čas až do kikiríkania, preto
pomaly posúvajte prsty po mojej tvári,
pomaly ma časujte, lebo neviem,
či to nie je jediná možnosť, ako sa
dohodnúť na slove áno.“

Báseň ako avantgardná hudobná skladba

Prísne ráno plynie voľným veršom, miestami širokým, prechádza do básní v próze, aby sa náhle tok zúžil do kondenzovaných veršov obsahujúcich len pár slov. Napriek fragmentárnosti a experimentu sa vždy usiloval o maximálnu blízkosť, kontakt a porozumenie s čitateľom. Básnik nezaprie esejistu a do skladby vkladá programové, manifestačné výroky:
„Môžete namietať, že kto chce určitým spôsobom hovoriť, musí mať svoju vypracovanú reč. Možno však mať aj NEPOTREBNÚ reč. Nie som teda za barbarstvo a proti kultivovanosti, som iba proti myšlienke, že kultivovanosť môže byť samospasiteľnou náhradou za nedostatok záujmu o svet.“
„Fiat lux, povedali, a povedali to vážne, ale ostala tma. A fraška.“

Na iných miestach sa pridáva jemná rytmika, refrény a rýmy a báseň pôsobí ako avantgardná hudobná skladba:
„Mnohokrát som ťa cítil ako báseň,
dopis hviezd, čitateľný pre mňa.
Niet jazier v mojom kraji. V tvojej tvári sú.
Myslím, že mramor si, vyvrelina z temna,
krížovky šťastia,
(KTORÚ TLAČIŤ ZANESÚ.
Ruším tú slávnosť, krásnu parabolu,
klátim sa v rytme hore a dolu,
pach rýb, pach sumca, konečne spolu.
Si písmo
hviezd
dobré
do súdneho
protokolu.)“

Osamelosť a izolácia

V roku 1967 odišiel František Andraščík ako 36-ročný do invalidného dôchodku. Pocit osamelosti a izolácie sa premietol aj do veršov a obrazov dvoch zbierok z tohto roku, ako svedčia samotné názvy – Rekviem za živým a Zaklínanie.

Knižne publikoval jedinú prózu – Zvedavosť. Vyšla v edícii Mladá tvorba vydavateľstva Smena v roku 1970. Autor v zaujímavom experimente – na úrovni textu i knihárskeho spracovania – originálnym spôsobom posúva do 60. rokov 20. storočia tému slovenského Kocúrkova so všetkými jeho necnosťami, pred ktorými hlavný protagonista uniká do samoty a vyhnanstva. To ako by predznamenalo ďalší osud autora knihy.

Som nerehabilitovateľný

Pre politické postoje Andraščíka v roku 1971 zbavili členstva vo Zväze slovenských spisovateľov a nemohol publikovať. K vydávaniu sa smel vrátiť až v roku 1985 zbierkou básní Úpenlivé ruky. Spolok slovenských spisovateľov ho rehabilitoval v čase, keď vyšla jeho posledná zbierka Svetadiel Tabu, v roku 1990, na čo básnik reagoval listom z 21. marca 1990:
„Vy, práve tak dobre ako ja, viete, že ja som nerehabilitovateľný. Najmä od roku 1963, keď Rudé právo tak honosne sa opýtalo v redakčnom článku, či mi už marxizmus nestačí, čoraz viac a výraznejšie som si uvedomoval a chápal, že mi veru nestačí. Ale už dávno viem, že mi nestačí ani žiadna iná ideológia, ktorá čím je ‚svätejšia‘, tým je, podľa mňa, absurdnejšia. (…) Spôsob, akým strašne ma trýznili a trýznia, je prostý. Na účet prírody vymysleli chorobu (psychickú) začiatkom tohto storočia vo Viedni, lebo predtým tento svoj spôsob a možnosť (technickú) nazývali ináč. Ale pre mocenskú medzihru 20. storočia potrebovali ‚osvietenejší‘ pojem. (…) Zo ZSS ma vylúčili, keď som pri reorganizácii po roku 1968 nepodpísal vyhlásenie o ‚bezvýhradnom‘ podporovaní politiky KSČ. (…) Nebol som nikdy ani nebudem disidentom, preto aj vydanie mojich veršov (…) vo vtedajšej NSR zapadlo prachom. Ani ‚nežná revolúcia‘ mi nepomohla. Mne sa pomôcť nedá.“ (Citované podľa Romboidu 5/1993.)

Posledná báseň

František Andraščík zomrel 5. apríla 2001 v Prešove, pochovaný je v rodných Fričovciach. V pozostalosti – na papieriku vo vrecku saka – našli príbuzní jeho poslednú báseň Keď človek žije, akoby bol stromom, ktorú uzatvárajú verše:
„Keď človek žije, akoby bol stromom, a starne,
akoby si vravel: je to príma,
čoraz viac idem do domu svojho,
tam, kde mám svoje korene,
tam, kde je moja vlastná hlina…“

Andraščíkove básne boli preložené do nemčiny a francúzštiny. Na Slovensku jeho tvorbu pripomenuli vydavateľ Peter Milčák a zostavovateľ Ján Zambor. V roku 2006 vyšiel v edícii Sivá brada vydavateľstva Modrý Peter výber z literárno-filozofických esejí pod jednoduchým a výstižným názvom Eseje.

V roku 2011 vyšla knižka Básne – reprezentatívny výber z poézie. V ňom čitatelia nájdu skladbu Prísne ráno v úplnom – autorom mierne upravenom – znení i básne z posledného obdobia, predtým publikované len časopisecky, alebo nepublikované.

Andraščík osamelo stál na okraji, v izolácii a opozícii voči dominantnej poetike konkretistov, keďže zdôrazňoval etický a filozofický rozmer poézie. Patrí k básnikom, ktorí v introspekcii zašli azda priďaleko i prihlboko. Andraščíkova ulica v Košiciach ani v Bardejove nie je pomenovaná po Františkovi, ale po Jánovi Andraščíkovi (1799 – 1853), katolíckom kňazovi, ktorý zakladal spolky miernosti.

Básnikovi nemusíme skladať formálne poklony; stačí, keď mu priznáme miesto medzi najlepšími slovenskými autormi druhej polovice 20. storočia a čítaním opäť oživíme jeho nadčasové básne. Po večeroch odporúčame pomaly čítať najmä Prísne ráno.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie