Denník N

Zložil skladbu pre orchester s Mariánom Vargom a emigroval do Rakúska. Teraz prvýkrát zaznie naživo

Béla Fischer (1959) sa narodil v Bratislave a do roku 1981 sa volal Vojtech Magyar. Odvtedy žije vo Viedni. Foto – archív B. F.
Béla Fischer (1959) sa narodil v Bratislave a do roku 1981 sa volal Vojtech Magyar. Odvtedy žije vo Viedni. Foto – archív B. F.

Na festivale Bratislavské hudobné slávnosti bude mať koncertnú premiéru Musica concertante z dvojalbumu Divergencie (1981). Má zaujímavý príbeh.

Mal tam byť a určite by tam aj bol, keby pred mesiacom nezomrel. Ten koncert si však vypočuť stihol. Väčšina skladieb totiž zaznela v júli na Pohode, kde sedel v prvom rade a počúval. Koncert pre Mariána Vargu, ktorý sa v nedeľu konal na festivale Konvergencie, videla vypredaná najväčšia sála Slovenského rozhlasu.

Ten večer potvrdil, že vždy vychádzal z klasiky, aj keď robil bigbít. Jeho skladby zneli v programe s dielami jeho obľúbencov Bartóka, Šostakoviča, Pärta aj priateľa Vlada Godára. Celý život s nimi viedol dialóg, priamy citát z Prokofievovej Symfónie č. 7 do jeho Antifony pre violončelo a klavír zapadá veľmi muzikálne. Prirodzene.

Kým pre väčšinu ľudí bol autorom pesničiek a organistom, v posledných rokoch sa venoval najmä komponovaniu. Posledná skladba, ktorú dokončil, Ave Maria pre zbor, celý koncert na Konvergenciách uzavrela. Bol to dokonalý a dojímavý záver – tri minúty krásnej hudby. Prvý večer, ktorý mu posmrtne pripravili jeho priatelia, sa veľmi vydaril.

Najbližšie si fanúšikovia jeho hudbu môžu vypočuť naživo na festivale Bratislavské hudobné slávnosti, ktorý sa začína tento týždeň. V stredu 11. októbra má v programe koncert, kde zaznie skladba Musica concertante. Bola to kompozícia pre symfonický orchester a bigbítovú kapelu, ktorá je na dvojalbume Divergencie (1981), rozlúčkovej nahrávke Vargovej skupiny Collegium musicum. Bude to jej koncertná premiéra a celý príbeh jej vzniku nie je veľmi známy, no veľmi zaujímavý.

Musica concertante

„Marián mi na začiatku roka zatelefonoval a spýtal sa, či by som súhlasil, aby to zaznelo konečne naživo, a či by som bol ochotný pripraviť to. Okamžite som mu povedal, že bez problémov. Bolo to ťažké, mal som veľa inej práce a bohužiaľ, aj Marián zomrel,“ hovorí Béla Fischer.

Tento bratislavský rodák pochádza zo známej muzikantskej rodiny. Pôvodne sa volal Vojtech Magyar, tak je uvedený aj na dvojalbume Divergencie. On je spoluautorom skladby Musica concertante. V čase jej vzniku mal krátko po dvadsiatke a študoval kompozíciu na VŠMU u profesora Kardoša. Nevenoval sa len klasike, v bratislavskej hudobnej scéne fungoval už od detstva a robil všetko, čo sa dalo.

„Hrával som v Lúčnici, stál som pri vzniku Moyzesovho kvarteta a ako huslista som mal asi tri roky džezovú skupinu s Gabom Jonášom a bicistom Pavlom Kozmom. Ten mi raz povedal: Béla, Marián Varga dáva dokopy novú kapelu. Mal som byť basgitaristom, už sme dokonca mali aj pár skúšok. Hneď sme sa veľmi spriatelili. Po niekoľkých týždňoch sa Marián spýtal, či by som nemal chuť spraviť s ním veľký orchestrálny projekt, a začal mi o ňom rozprávať. Dohodli sme sa, že budeme spoluautori a dlhé noci sme sa stretávali, debatovali a skúšali. Marián napríklad zahral pártaktovú tému, potom sme začali rozmýšľať, čo s ňou, a na ďalšie stretnutie som priniesol prvú podobu inštrumentácie. Keď niečo chýbalo, ponúkol som svoj nápad, svoju tému. Spravil som takmer celé prevedenie formy, on sa na mňa spoľahol.“

Divergencie boli dvojalbum, okrem skladby Musica concertante je tam ešte veľa inej hudby a piesní. Varga neskôr priznal, že vtedy navyše potreboval „nakopnúť“, pretože prežíval komplikované obdobie. Rozvádzal sa, prišiel o otca a pil, na mladého priateľa sa preto úplne spoľahol a vopred sa dohodli, že budú spoluautormi.

„Rozdelili sme si to tak, aby sme v štúdiu nestrácali čas. Bolo to úplne v poriadku, pretože sme si veľmi dobre rozumeli. Počúvali sme rovnakú hudbu, obaja sme mali veľmi radi napríklad Bartóka, Stravinského, Lutoslawského a poľskú školu a ďalších súčasných autorov.“

Vojtech Magyar pripravil partitúru, nahral aj niektoré party na klavíri a ako huslista s Moyzesovým kvartetom. Ono na nahrávke vystupuje pod jeho menom a v mierne zmenenej zostave, pretože vtedy neboli všetci klasickí muzikanti z bigbítu takí nadšení.

Výsledok je zaujímavý práve prepojením týchto dvoch svetov. Nie je to bigbítová kapela s orchestrom v pozadí, ale bigbítová kapela ako súčasť orchestra. Päťčasťová skladba trvá niečo vyše dvadsiatich minút a kombinuje zvuk klávesov, gitary, basgitary, bicích s veľkým symfonickým obsadením. Práve pôvodné veľké obsadenie sa po rokoch ukázalo ako najväčší problém.

„Verzia na platni bola len štúdiová. Nebola pripravená, aby sa dala zahrať na koncerte. Ani sa nepočítalo, že Musica concertante niekedy zaznie na pódiu. Teraz som musel znížiť počet nástrojov a pomeniť inštrumentáciu. Najviac sa od pôvodných verzií líšia Scherzo a Elégia.“

Hrať bude opäť rozhlasový orchester, samozrejme s inými muzikantmi ako kedysi a iná je aj zostava kapely. Gitaristu Ľuboša Andršta nahradí Andrej Šeban, bubeníka Cyra Zeleňáka Martin Valihora, za klávesami bude sedieť Vladislav „Slnko“ Šarišský. Pôvodné party sa učiť nemusia, poväčšinou totiž išlo o improvizácie.

„Úplne iné to nebude, pretože oni sa musia prispôsobiť pôvodnej nahrávke. Nemôže mať iný charakter. Ale keby sa to hralo päťkrát za sebou, bude to päťkrát iné. Jedna k jednej sa to ani nedá. Je to syntéza klasickej hudby s improvizáciou, sú tam aleatorické miesta, kde sa sólisti môžu predviesť. No musia sa vtesnať do akustiky orchestra. Bicie budú unplugged a gitara sa nazvučí len tak, aby znela ako súčasť orchestra.“

Bez hraníc nielen v hudbe

Vojtech Magyar mesiac po dokončení Divergencií emigroval do Viedne, kde si zmenil meno. „Moja prvá svokra bola jednou z najnebezpečnejších komunistiek v hudobnom živote. Keď sme sa so ženou po piatich rokoch rozišli, bola tam jedna nepríjemná privátna situácia. Vedel som, že keď vyjde najavo, svokra ma je schopná aj udať a zavrú ma. Mal som naozaj strach. Odišiel som do Rakúska so ženou, s ktorou som sa zosobášil a zobral si jej priezvisko.“

V Rakúsku sa prakticky okamžite uchytil. S jazykmi, ani s hudobnými a geografickými hranicami nemal nikdy problém. Začal pracovať ako korepetítor a skladateľ pre štátnu operu a Volksoper, vytvoril si zázemie a po roku 1989 nemal dôvod vracať sa.

„Ešte stále celkom dobre rozprávam po slovensky, ale my sme maďarská rodina. Z maminej, aj z otcovej strany. Sme Slováci dušou, ale národnosťou Maďari. Keď sa ma niekto spýta, hovorím, že som Maďar, ktorý sa narodil v Bratislave. Rodičia a priatelia ma vždy volali Béla, nikdy nie Vojto. Tak to je. Veľmi si vážim slovenskú kultúru a hudbu, vyrástol som v Bratislave a mám z nej veľa kamarátov. Ale môj starý otec sa narodil vo Viedni, aj otec rozprával perfektným viedenským dialektom. Keď som prišiel do Viedne, za pár dní som si všetko vybavil. Som výplod trojjazyčnej monarchie. Nemám v sebe ani najmenší kúsok šovinizmu či nacionalizmu. Také u mňa neexistuje.“

Teraz najčítanejšie