Denník N

Lola. Aká bola žena Sándora Máraia

Manželia Máraiovci.
Manželia Máraiovci.

Aby spisovateľ mohol aj v emigrácii tvoriť, jeho žena pracovala v krajčírskej dielni a predávala topánky.

Jedno oko mala modré, druhé hnedé. Všade ju sprevádzali túžobné pohľady mužov. Volala sa Ilona Matzner. Prezývali ju: Lola. „Moja matka, dcéra, priateľka, milenka, moje dieťa,“ napísal o nej Sándor Márai. Žili spolu viac než šesťdesiat rokov.

Narodila sa v Košiciach v roku 1899 na ulici Rózsa (dnes: Rooseveltova). Jej rodina plnila v živote mesta významnú rolu: starý otec riadil mestskú nemocnicu, otec mal knihviazačskú dielňu a tlačiareň a vydával košický denník v maďarskom jazyku – aj preto ho československá ozbrojená moc v roku 1919 internovala do Terezína. (Odtiaľ sa ešte vrátil, z Osvienčimu už nie.)

Lola aj na vlastnej koži okúsila osud vyhnanca. Proti jej manželovi, košickému rodákovi, spisovateľovi Sándorovi Máraiovi, najprv brojila krajná pravica (vyhlásili ho za vlastizradcu a židovského zapredanca), potom proti nemu spustili očierňujúcu kampaň boľševici, lebo Márai nebol ochotný publikovať v straníckych plátkoch („akoby odo mňa chceli, aby som písal na stenu záchoda vidieckej železničnej stanice“) a protestoval proti uniformizácii vkusu. „Na vzdory pravicovej i ľavicovej diktatúre ostať prívržencom a ochrancom duchovnej slobody: toto je večná úloha intelektuála.“

Keď v roku 1948 emigrovali z Maďarska, nechali za sebou nielen krajinu, ale i životný štýl. Márai, najpopulárnejší spisovateľ svojej doby, oslavovaný dramatik a významný publicista, bol nútený žiť so svojou rodinou „v jednoizbovej stiesnenosti“ v Posillippóne neďaleko Neapola, odkiaľ chodil do mesta pešo, aby ušetril za lístok na autobus. Museli predať aj zvyšok šperkov i Loline kožuchy. „Len žiť, bludáriť, bez haliera, ako neapolskí žobráci,“ píše vo svojom denníku.

Z Talianska sa presťahovali do USA, kde Lola najprv pracovala v krajčírskej dielni za 75 centov na hodinu, neskôr v oddelení obuvi obchodného domu v New Yorku, aby jej manžel mohol aj v neľahkých podmienkach emigrácie ostať spisovateľom. Márai chodil na prechádzky, do knižnice a naďalej písal, po maďarsky, do hluchého a ľahostajného sveta. (V tom čase ešte netušili, že o niekoľko desaťročí budú vychádzať jeho knihy v státisícových nákladoch, a dostanú sa na vrcholy európskych čitateľských rebríčkov.)

Aj Lola si písala denník. Všetko si poznačila: čo nakúpila, čo uvarila, kde bola, či mali teplú vodu. A občas takúto vetu: „Sme nepatrné zrnká prachu, ktoré na okamih vietor zodvihne, aby sme potom zasa spadli na zem.“

Skonala v San Diegu v Kalifornii 4. januára 1986. Jej pohreb bol jednoduchý, bez cirkevného obradu. Márai si prenajal malú loďku. „Oceán je pokojný. Kormidelník sa pýta, či má predčítať modlitbu, kým bude sypať popol. Kývnem, že nie. Vreckovým nožíkom rozreže balík, vytiahne z neho vrecko z igelitu, jeho obsahom sú dve-tri hrste popola, vsype ich do oceánu. Počujem, že si pritom mrmle jej meno, Ilona Marai.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie