Denník N

O našej histórii nestačí hovoriť v číslach, potrebujeme viac príbehov, hovorí antropologička

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Soňa G. Lutherová nakrútila film o významnom kaštieli zo zaplavenej obce, ktorý najprv arizovali, potom zničili a nakoniec pri výstavbe Liptovskej Mary zrovnali so zemou. Hovorí, že je to príbeh o našej krajine.

Ste antropologička, ale pre príbeh o kaštieli zo zaplavenej obce Parížovce ste sa stali režisérkou. Prečo?

Vedela som, že tento príbeh mi nebude stačiť spracovať cez vedeckú štúdiu. Povedala som si, že by to chcelo niečo populárnejšie, aby sa o tom dozvedelo viac ľudí. Páčilo sa mi, že na jednom príbehu vidíme zmeny, ktorými prechádzala spoločnosť v dvadsiatom storočí a že ten príbeh prechádza až do súčasnosti. Cez príbeh budovy sa nám vlastne podarilo prerozprávať príbeh krajiny. Niektorí ľudia si možno myslia, že robiť vedu o predmetoch musí byť strašná nuda, ale veci vám o ľuďoch niekedy povedia viac, ako by vám povedali ľudia samotní.

Je bežné, že vedkyňa je zároveň aj režisérkou a nakrúti film?

Som rada, že som mohla svoju antropologickú perspektívu spracovať aj iným médiom a dúfam, že aj ďalší kolegovia a kolegyne z vedy sa prestanú orientovať len na odborné publikum. V poslednom čase je aj na Slovensku viac vedcov, ktorí začínajú popularizovať vedu. Napríklad jazykovedkyňa Lucia Satinská, ale aj ďalší.

Soňa G. Lutherová (1982)

Sociálna a vizuálna antropologička pracuje v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied. Vyštudovala etnológiu a kultúrnu antropológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvovala zahraničné pobyty vo Švédsku, v Prahe a vo Viedni. Učila antropológiu materiálnej kultúry na Univerzite Komenského v Bratislave, na Masarykovej univerzite v Brne a vizuálnu antropológiu na VŠVU. Venuje sa témam bývania, domova, identity, pamäti. Spolu s Miroslavou Hlinčíkovou zostavili knihu Za hranicami vedy? O tom, ako sa dá antropológia využiť v praxi. Pri výskume používa aj vizuálne metódy, teda video a fotografiu. Nedávno mal premiéru jej dokumentárny film o kaštieli zo zaplavenej liptovskej dediny s názvom Zatopené.

Dobová fotografia kaštieľa z Parížoviec. Foto – AH production / Zatopené

Kedy ste prvý raz počuli o príbehu kaštieľa z Parížoviec?

Najprv to bola pre mňa len rodinná historka, ktorá ma zaujala. Zdalo sa mi romantické, že rodina môjho muža vlastnila kaštieľ a potom oň prišli. Raz sme sa s mužom o tom začali bližšie rozprávať a ja som si uvedomila, že ten príbeh je veľmi zaujímavý a musím s tým niečo urobiť. Ako antropologička vnímam, že by sme si na historické veci a udalosti mali spomínať cez konkrétne príbehy konkrétnych ľudí.

Máte na mysli, že nestačí povedať, že počas druhej svetovej vojny zahynuli milióny ľudí?

Takéto informácie sú pre nás úplne abstraktné. Som človek, ktorý sa históriou zaoberá a aj pre mňa je to len všeobecná informácia. Tým skôr to tak vníma človek, pre ktorého je to obdobie vzdialená minulosť. Ak je nejaká udalosť postavená na príbehu konkrétnych ľudí a navyše ju zobrazíme medzigeneračne, ukážeme im, že nás minulosť ovplyvňuje, či už si ju chceme, alebo nechceme pripomínať. Nedá sa pred ňou ujsť.

Vo vašom filme hovoríte o osude ľudí žijúcich v obci, ktorú v sedemdesiatych rokoch zaplavili pri výstavbe Liptovskej Mary. Zaoberáte sa tým, prečo vlastne vznikla?

Chceli využiť energiu vody a zabrániť záplavám. Vo filme ma zaujímali najmä príbehy ľudí, ktorí sa museli odsťahovať z prostredia, kde žili. Keď túto tému otvoríte s akýmkoľvek Liptákom, tak je aj dnes veľmi živá. Viacerí hovoria, že najbolestnejší bol odchod pre starších ľudí, ktorí tam prežili celý život. Mladí sa ľahšie odsťahovali na iné miesto, najmä do Liptovského Mikuláša či do Ružomberka, ale aj do iných kútov Slovenska. Keď idem po diaľnici popri priehrade, tak mám pocit, akoby bola takou zatopenou jazvou v krajine. Na druhej strane je to veľmi pekné prostredie a má pre ľudí význam. Dnešní mladí ľudia už si možno ani nespomenú, že tam Mara niekedy nebola a spája sa im skôr s tým, že sa tam ako deti chodili kúpať.

Bolo by dnes možné vysťahovať trinásť dedín pre stavbu priehrady?

Neviem si to predstaviť. Na to treba diktatúru, ako napríklad komunizmus, keď niekto povie, že toto sa ide robiť a hotovo. Navyše, v demokratickej spoločnosti musí aspoň iluzórne prebehnúť nejaká verejná diskusia, aj keď sa možno nakoniec povie, že je to verejný záujem a tým sa to skončí. Proces vyvlastnenia však prebieha inak než vtedy. Udalosť netreba vidieť čiernobielo, ani vtedy to všetci nevnímali len negatívne. Boli ľudia, ktorí si vyslovene polepšili. Z malého domčeka sa dostali do paneláka, ktorý viac vyhovoval ich životnému štýlu.

Kostol Panny Márie na brehu Liptovskej Mary. foto – TASR

Vedeli ľudia, ktorí pred vojnou žili v kaštieli, aká je to významná budova?

Pre nich to bol domov. Tá budova bola súčasťou hospodárskeho statku, mali tam liehovar, okolo polia a majetky. Do akej miery si to jej jednotliví členovia uvedomovali, už dnes nevieme povedať. V každom prípade, pre vnučky posledného majiteľa je to skôr spomienka na rodinu, ktorú počas vojny stratili.

Kaštieľ v Parížovciach bol počas vojny arizovaný. Ako vyzeral návrat jeho obyvateľov po vojne?

Mnohí Židia, keď sa po vojne vracali domov, zistili, že ich dom je vykradnutý. Aj jedna z hlavných protagonistiek filmu mi hovorila o tom, ako sa po vojne vrátila domov a videla na spolužiačkach svoje oblečenie.

Pozreli ste sa aj pod hladinu na miesto, kde sa predtým kaštieľ nachádzal?

Vo filme je aj moment, keď vidíme, ako ten kaštieľ ničia, takže z neho veľa nezostalo. Pod hladinou sme teda neboli. Navyše Mara má tú nevýhodu, že je veľmi mútna.

Antropologička a režisérka Soňa G. Lutherová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Príbeh kaštieľa je vlastne príbehom rodiny vášho muža. Nebáli ste sa, že vám budú vyčítať subjektívnosť alebo zaujatosť?

Nebála. Nikto iný by na ten príbeh pravdepodobne ani nenarazil, ale ak aj narazil, určite by ho nakrútil úplne inak, po svojom. Ľudia by mu povedali úplne iné veci. To, že som to bola ja, kto tento film nakrútil, veľmi ovplyvnilo výsledok. Zároveň však aj predstava, že spoločenskovedný výskum je úplne objektívny, je podľa mňa ilúzia. Už len to, že si zvolím nejakú tému, znamená, že ma pre niečo zaujíma. Vstupujem do výskumu s nejakými znalosťami, predsudkami, predpokladmi, a toto všetko formuje to, ako tú tému uchopím. Tak to funguje vo vede a nieto ešte v umení. Jediné, čo je dôležité, je mať vlastnú subjektívnosť na pamäti a neustále ju reflektovať a myslieť na ňu.

Chceli ľudia z filmu spomínať na ťažké životné obdobie?

Musela som ich trocha namotivovať. Sú to ťažké témy. A keď to robíte na kameru, je to ešte zvlášť vypätá situácia. Niektorí na to spomínajú radi a cítia akúsi morálnu povinnosť o minulosti rozprávať. Možno to je spôsob, ako sa vyrovnávajú so životnou traumou. Iní o nej zasa, naopak, hovoriť nechcú.

Stalo sa, že ste mali pripravenú nejakú otázku, ale naživo ste sa ju neodvážili opýtať?

Nie, z výskumov som zvyknutá ísť pod kožu. Ale je ťažšie ísť na kameru, než len nahrávať na diktafón. Pri rozhovore na diktafón môžete byť emocionálni, pomáhať tomu človeku, prerušiť rozhovor, ak plače, podať mu vreckovku. Môžete do toho vstupovať oveľa viac, než ako dokumentaristka za kamerou. Vtedy človeka jednoducho musíte nechať takzvane vykvasiť a dostať z neho živú emóciu.

Rodina Steinovcov, ktorá v kaštieli žila pred vojnou. Foto – AH production / Zatopené

Na filme ste začínali pracovať pred piatimi rokmi – bola už vtedy téma fašizmu aktuálna tak, ako je dnes?

Keď sme v tom čase s producentkou Barbarou Hessovou žiadali o granty, niektorí ľudia v komisiách na námet reagovali tak, že znova židia a znova druhá svetová vojna, holokaust, prečo sa k tomu vraciame, už je to nuda. O tri roky neskôr je to absolútne na pulze dňa. Na jednej strane je to dobré, na druhej strane je to pre mňa ako antropologičku smutné, že si takto nesystematicky pripomíname minulosť a spracovávame ju v našom kolektívnom vedomí. Pretože tak, ako si my jednotlivci niektoré veci pamätáme a iné radšej vytesníme, rovnako je to aj v spoločnosti. Možno aj preto sa u nás o minulosti, aj v súvislosti s druhou svetovou vojnou, hovorí tak schematicky. Treba však prinášať čo najviac konkrétnych príbehov konkrétnych ľudí. Rôznych ľudí a z rôznych pohľadov. Nedávať nálepky, neschematizovať, nezužovať spomienky do jednoduchého obrazu.

Zdá sa vám, že dnes, keď sa o fašizme hovorí viac, sa zasa zanedbáva nejaká iná téma?

Samozrejme, vždy je to tak. Nejaká téma sa vytiahne, začneme sa jej venovať, ale po čase sa vyčerpá, skĺzne do schém a príde nová téma. Chýba mi systematické venovanie sa minulosti. Vidieť to aj na tom, ako hovoríme o socializme. Vždy sa z toho urobí nejaký čiernobiely obraz, ktorý nefunguje. My sa potrebujeme naučiť o histórii kriticky premýšľať.

Ktoré programy alebo relácie sú podľa vás dobrým príkladom?

Moja obľúbená autorka je Sláva Daubnerová, divadelníčka. Veľmi pocitovým a emocionálnym spôsobom sprostredkúva zaujímavé súvislosti. Páčila sa mi jej vynikajúca divadelná hra M.H.L. o Magde Husákovej Lokvencovej. Skvelý je aj dokumentárny cyklus o ženských osobnostiach Prvá.

Teraz najčítanejšie