Denník N

Aké je miesto strednej Európy v Európskej únii

Vyšehradská skupina svoj základný cieľ už dávno dosiahla vstupom do Európskej únie a do NATO. A odvtedy sa aj ako súdržná skupina začala rozkladať.

Autor je politológ.
Text odznel 25. septembra 2017 na konferencii v Bruseli
o definovaní strednej Európy v EÚ

Keď sme sa naposledy za komunistickej totality pokúšali obnoviť pojem strednej Európy, napísal som pre západné médiá samizdatovú stať My, stredoeurópski Východoeurópania. (pozri We, Central East Europeans, in: Good-bye, Samizdat, ed. by M. Goetz-Stankiewicz, NUP Evanston, Illinois 1992,p. 160-165) Začínala sa slovami: „Hovoríte nám východná Európa, označujete nás za Východoeurópanov a taký Nemec z NDR (‘východný’ Nemec), Maďar, Poliak, Čech, Estónec to považuje za potupu a ohradzuje sa proti tomu.

Sú to voľakedajší Stredoeurópania. Lenže Hitler strednú Európu definitívne rozbil, jej povojnové usporiadanie zafixovalo status quo a železná opona ju jednoznačne rozdelila medzi Východ a Západ. Z hľadiska politického zemepisu sa teda mnohí jej obyvatelia takto objektívne, fakticky stali Východoeurópanmi. Proti čomu sa teda ohradzujú?“ (1987)

Nešlo o nostalgiu za starými časmi. Malo to veľký psychologický a politický význam. Pomáhalo nám to nachádzať svoju identitu inde než nám každodenne sugeroval prosovietsky ideologický brainwashing: „Nepatríme k vám, my sme odjakživa Stredoeurópania! S vlastnou stredoeurópskou kultúrou, ktorá sa prezentuje, napríklad, aj viedenskou kaviarňou alebo rakúskymi železničnými stanicami. A mnohým iným.“

Boli to zábavné objavy. Viac než o fundovanú vecnú argumentáciu v tom však šlo aj o isté taktizovanie. K Západu sme sa otvorene hlásiť nemohli a samotný Západ o nás ani nestál, takže kriesenie strednej Európy bol akýsi náš trucpodnik. Keď u nás padol komunizmus, uskutočnili sme manifestačný pochod cez práve zrušené hranice z Bratislavy do rakúskeho Bergu ako pochod Do Európy! Strednú Európu ako zámienku sme už nepotrebovali. Vytrvalo nám to dosť dlho. Karel Schwarzenberg spomínal: „Potom sme zažili devätdesiate roky a pamätám si, ako u nás každý hovoril len o tom, že patríme k Západu.“ (in: Central European Identity 2002, CEF Bratislava 2004, s. 9)

O novú interpretáciu tohto pojmu sa pokúsili Gyorgy Konrád a Václav Havel (ako píše T. G. Ash, Středoevropan volbou, Praha 1992, s.10) Jej politickým vyjadrením sa napokon stala Vyšehradská skupina, založená v Bratislave v roku 1991 Václavom Havlom, Józsefom Antallom a Lechom Walesom. Proces jej konštituovania a rozvoja však prebiehal po celý čas akosi na pozadí iného, oveľa vzrušujúcejšieho európskeho diania. Preto Miklós Haraszti ešte v roku 2002 skepticky konštatoval, že „Vyšehrad sa zachová na takej nízkej úrovni, na akej existuje dnes: ako pravidelná možnosť fotografovania sa diplomatov, respektíve ako téma konferencií intelektuálov.“ (Central European Identity 2002, CEF Bratislava 2004, s. 41)

Znamená to, že ak má byť Vyšehrad stelesnením strednej Európy, „nová stredná Európa musí byť ešte len vytvorená“ (T. G. Ash, Středoevropan volbou Praha 1992, s. 33). Čo potvrdzuje aj Haraszti: „Visegradský duch ako spoločenský záujem, ešte vlastne nikdy neožil, v skutočnosti sa ešte musí niekedy v budúcnosti zrodiť.“ (CentralEuropean Identity 2002, CEF Bratislava 2004, s. 41)

Veľmi tvrdý posudok. Pravda je však taká, že to, o čo sa vyšehradská skupina prioritne usilovala, bola európska integrácia. Nie stredoeurópska! Tak to definuje aj samotná ustanovujúca Visegradská deklarácia (1991). Nenájdeme v nej nič špecificky stredoeurópskeho. A takto to konštatoval svojho času aj Haraszti: „Cesta ku skutočnému Vyšehradu vedie okľukou cez západnú integráciu.“ (tamtiež, s. 43).

Ak je to tak, Vyšehradská skupina svoj základný cieľ už dávno dosiahla vstupom do Európskej únie a do NATO. A odvtedy sa aj ako súdržná skupina začala rozkladať. Pre ďalší stupeň integrácie sa rozhodlo už iba Slovensko vstupom do eurozóny. Ostatní partneri V4 tomu nielenže pasívne odolávajú, ale aj aktívne čelia. Odvtedy sa záujmy Slovenska kvalitatívne líšia od záujmov ostatných členov V4.

Napríklad, aj v takej kľúčovej oblasti, ako sú financie. Podľa slovenského ministra financií: „niečo ako viacrýchlostná Európa existuje od vzniku eura… Medzi ministrami financií z krajín eurozóny a ostatnými je normálna stena. Naozaj máme menej spoločných tém s kolegami z V4. Na pravidelných stretnutiach s kolegami z eurozóny sme si témami oveľa bližšie.“ (rozhovor Denníka N s Kažimírom 20. 8. 2017)

V ostatných ekonomických oblastiach možného „spoločného záujmu“ to nie je o nič lepšie. „Partikulárne záujmy jednotlivých vlád s prevahou odsúvajú do úzadia záujmy niečoho tak chimérického, ako je V4. Čo sa týka elektrickej energie, dobre funguje len historicky podmienená spolupráca s Českom… Aj v oblasti plynu je to v rámci V4 skôr boj o čo najväčší kus koláča a nie o čo najväčší spoločný koláč.“ (Martin Mojžiš, Aká silná je V4?, .týždeň 32/2017, s. 5–9)

Chvíľu sa zdalo, že takou témou spoločného záujmu bude postoj k utečencom. No žalobu na EÚ pre kvóty podalo iba Slovensko, ku ktorému sa napokon pridalo ešte Maďarsko. Dnes, zdá sa, Slovensko ustupuje v tejto veci od svojho jednoznačne negatívneho postoja a Únia ho už nezahrňuje medzi kritizované krajiny z V4. Teda to, čo tvrdil slovenský poslanec Európského parlamentu Richard Sulík ešte začiatkom júna tohto roku. („Nemal som pocit, že V4 je významné zoskupenie. Až v poslednom čase vnímam jeho prínos v spoločnej pozícii voči imigrantom.“ Z rozhovoru pre TREND 3. 6. 2017), už vôbec neplatí.

A tak, paradoxne, jedinou témou, ktorá dnes ešte V4 ako-tak naozaj spája, je vzbura proti dvojakej kvalite potravín v Únii. A slovenský premiér Fico dostal od ostatných členov V4  mandát, aby naše spoločné záujmy v tejto veci zastupoval. No na to by asi stačil iba jeden subalterný úradník.

Dnes pozitívny postoj voči Únii z V4 reprezentuje len slovenský premiér Fico. Takže niet pochýb o tom, že „Fico dal jadru jednoznačne prednosť pred krajinami V4“ (M. Tóda, Denník N, 22. 8. 2017), čo s nevôľou  berú na vedomie aj ostatní vyšehradskí partneri. Poľská Polityka zlomyseľne konštatuje, že „Robert Fico, kedysi nebezpečný populista, sa stal vzorovým Európanom. A to vďaka Kaczińskému.“ Je to postoj iritujúci aj slovenskú demokratickú opozíciu, ktorej nezostáva než to Ficovi potichu kvitovať. Dokonca známy opozičný intelektuál Péter Hunčík to už robí aj nahlas: „Keď sa pozriem na vyšehradskú skupinu, ktorej päťdesiat percent začalo odpadávať – Maďarsko a Poľsko – tak musím vyzdvihnúť pozitívne kroky tejto aj českej vlády, že sa naozaj snažia dostať do prvej ligy EÚ.“

Takže, pokiaľ  sa dilema vyhrocuje do podoby: Únia alebo Vyšehrad, pre Slovensko je riešenie už dané, hovorí aj predseda zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky: „Ak by nás Maďarsko a Poľsko malo ťahať preč od Únie, k neliberálnej spoločnosti, mali by sme sa od nich dištancovať, za to nám V4 nestojí.“ (František Šebej, Denník N 21. 7. 2017)

V tomto prípade však nejde iba o slovenský postoj. Podľa analytika Ivana Krasteva „vlády v regióne, ktorý sa bude musieť vyrovnať s Merkelovej a Macronovou iniciatívou reštartovať Úniu, budú čoskoro nútené vybrať si medzi budúcnosťou hlbšej integrácie so západnou Európou a budúcnosťou, kde bude stredná Európa stále viac marginalizovaná.“ (Ťažká voľba pre strednú Európu: Macron alebo Orbán?, Denník N, 30. júna 2017)

Pravda, sú tu špekulácie o rôznych možných alternatívach tejto budúcnosti. Napríklad, o tom, ako môžu do hry vstúpiť dnes také nevypočítateľné USA. „Vzniká nová mocenská os USA – Poľsko. Je však otázka, či v tomto vzťahu zostane Poľsko osamotené, alebo sa jeho posilňovanie väzieb s USA rozšíri na celú vyšehradskú štvorku?“ (české Lidové noviny, 26. 8. 2017) Lenže celá táto Vyšehradskú skupina je dnes v očiach novej americkej administratívy bezvýznamná, tvrdí Jeff Gedmin, bývalý riaditeľ Rádia slobodná Európa (.týždeň, 7. 8. 2017, s. 13)

V každom prípade, dnes je isté len to, že budúcnosť V4 je veľmi neistá a všetko závisí iba od toho, ako sa vyvinie jej začlenenie do Európskej únie. Na rade nie je Únia, ale Vyšehrad. Ak je v tomto ohľade Slovensko v predstihu, bude to jeho strategická výhoda.

 

Komentáre

Teraz najčítanejšie