Denník N

Musím rátať s tým, že ma sledujú, hovorí Slovák, ktorý vymýšľa čipy pre americké tajné služby

Architekt mikroprocesorov Radoslav Danilák. Foto N - Vladimír Šimíček
Architekt mikroprocesorov Radoslav Danilák. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako stredoškolák rozoberal prvé počítače, dnes je z neho architekt prelomových čipov. S Radom Danilákom sme sa rozprávali o jeho najnovšom projekte aj o tom, ako prerazil v Silicon Valley a získal americké občianstvo.

Jeden z najúspešnejších Slovákov v americkom Silicon Valley žije v Cupertine, kúsok od nového sídla Apple. Vymýšľa revolučné čipy, ktoré si uňho objednali aj americké tajné služby a armáda, čo mu pomohlo veľmi rýchlo získať americké občianstvo. Jedna jeho firma sa predala za 377 miliónov dolárov, v inej vymýšľal čipy do Playstation2, a o tej novej hovorí, že má stonásobne väčší potenciál. RADO DANILÁK pritom začínal skromne na Technickej univerzite v Košiciach. Rozprávali sme sa v San Franciscu, kde ukončil prezident Andrej Kiska svoju návštevu v USA.

Viete presne, koľko patentov máte na konte? Počas prezidentovej cesty v USA sa vtipkovalo, že viac ako celá Slovenská akadémia vied dokopy.

Zaregistrovaných je okolo stovka a zhruba ďalších vyše sto čaká na schválenie, spolu možno tak 220.

Ako je to s finančným ohodnotením, máte z nich nejaké peniaze?

Niektoré firmy ponúkajú zamestnancom odmenu, akési ohodnotenie. Niektorí dávajú tri tisíc dolárov, niektorí nulu. Patenty vlastní zamestnávateľ, takže profit z toho vynálezca veľmi nemá.

Pamätáte si na svoj prvý patent?

Áno, ten prvý bol zaregistrovaný, keď som pracoval pre NVIDIU (americký výrobca procesorov do grafických kariet a čipových sád). Jeden som mal aj skôr, ale tá firma nezaplatila za patent, čo je asi 5-10 tisíc dolárov.

V NVIDII ste pracovali ako architekt grafických čipov, ako na vás prišli?

Nvidia išla prvý raz na trh čipsetov (čipové sady do počítačových dosiek) pre osobné počítače a vzali ma ako architekta, aby som im pomohol. Veril som, že niektoré technológie treba úplne zmeniť a výsledok bol taký, že nForce4 čip bol označený odbornými časopismi ako najlepší v histórii PC. NVIDII priniesol kopec peňazí. Bol taký  úspešný, že konkurenčný Intel sa s Nvidiou dohodli na spoločnom patente a nesúdili sa – dohodli sa na cross-licencii patentov. Pracoval som aj na čipe Nvidia Tesla, ktorý Číňania použili na vybudovanie najrýchlejšieho superpočítača na svete Tianhe-1.

Pomohla vám skúsenosť v NVIDII pri zakladaní vlastnej firmy SandForce, s ktorou ste prerazili úplne novými čipmi?

V NVIDII som sa veľa naučil, je to špičková firma s dobrou kultúrou, ktorú som preniesol do ďalších firiem. Týka sa to najmä ľudí a toho, aké typy najímame.

Ako ste sa dostali k čipom?

Bolo to moje hobby od začiatku, od strednej školy.

Keď prišli prvé počítače?

Na strednej priemyslovke sme mali prapôvodný starý počítač, do ktorého som babral. Potom prišiel ZX Spectrum.

Babral znamená, že ste chceli vedieť, ako funguje, keď ho rozoberiete?

Áno, snažil som sa robiť rôzne modifikácie.

A potom prišiel prelom, keď ste napísali článok pre Microprocessor Report o výskume na Technickej univerzite v Košiciach?

Áno, po ňom ma zavolali do Ameriky a už som tam zostal. Navrhoval som v článku kompletne iný smer, aký vtedy prevládal v amerických spoločnostiach. Keď to preštudovali, tak si povedali, že to je budúcnosť. S malými zdrojmi sme potom mali lepšie výsledky ako Intel s tisíckami zamestnancov.

V čom to bolo iné?

Pred tým sa všetko robilo v hardvéri, to stálo obrovský počet tranzistorov, my sme hovorili, že zjednodušme hardvér a komplexitu prenesieme niekde inde, napríklad do cloudu či na flashové pamäte.

Hneď na začiatku ste sa dostali do Silicon Valley?

Áno, celých 19 rokov som bol v oblasti menšej ako desať kilometrov. Začínal som v Santa Clara a potom som išiel do Cupertina.

Ste tam spokojný?

Je to OK.

V San Franciscu ste nechceli žiť?

Mentalitou nemám rád veľké prehustené mestá, žil som v dome. Premávka je tam problematická, bezdomovci sú všade, málo zelene. Mám rád prírodu okolo. Nemohol by som žiť v New York či San Franciscu.

Rado Danilák

  • Americký Slovák a architekt mikroprocesorov.
  • Vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach.
  • Presadil sa vývojom revolučných čipov vo firme NVIDIA aj vo vlastnej firme SandForce, ktorá sa predala za 377 miliónov dolárov. Vyvinul s ňou novú generáciu úložísk SSD pre počítače.
  • Pracoval pre Toshibu na čipe pre PlayStation2.
  • Jeho Skyera vyrábala sofistikovaný úložný priestor vo veľkosti škatule od pizze pre americkú armádu a tajné služby.
  • Na konte má vyše sto patentov registrovaných v Spojených štátoch.
  • So spoločnosťou Tachyum chce vyvinúť  čip pre cloudové systémy v datacentrách. S úspornou technológiou sa chce presadiť na vyše 20-miliardovom trhu. Do jeho projektu investovala napríklad investičná firma IPM Growth, ktorá financuje aj projekt slovenského Aeromobilu.

Čo je najdôležitejšie vedieť, aby človek vedel vymyslieť čip? Matematiku?

Prvá vec – musíte mať dobré teoretické základy. Aj keď ľudia nadávali na socialistické školstvo, z našej skupiny na univerzite je polovica ľudí v štátoch. Profesor Rastislav Bodík je na Berkeley, kde učí so ženou. Spolužiak je v Microsofte, ďalší dvaja sú v manažmente, iní robili u mňa vo firme. Druhá vec je odhodlanie a vytrvalosť. Problémy sú vždy a netreba sa vzdať. Okrem inteligencie tam musí byť aj vášeň. Ak niečo z toho chýba, nepodarí sa to.

V SandForce sa vám to podarilo, nakoniec sa predala, teraz máte veľké plány so svojou firmou Tachyum. Chcete s ňou vyvinúť čipy pre cloudové servery v datacentrách. Je to váš najväčší projekt?

V porovnaní s prvou firmou SandForce, ktorá sa predala za 377 miliónov dolárov, tu je zhruba stonásobný potenciál. S takým som sa ešte v živote nestretol.

Dá sa to aj s malou firmou?

Hoci sme malá firma, máme menej ako sto zamestnancov, konkurujeme firmám, ktoré majú tisíce až desaťtisíce zamestnancov a inžinierov. Keď som mal SandForce, Samsung mal 5- až 6-krát viac zamestnancov, ktorí pracovali na konkurenčnom projekte. Intel sa nám smial, čo chceme dosiahnuť s 80 ľuďmi, keď oni majú 500 – 600 zamestnancov a majú neobmedzený rozpočet. No a napriek tomu sme vyvinuli špičkovú technológiu. Intel začal predávať naše čipy pod svojou značkou, tiež SanDisk a ďalší hlavní konkurenti.

SandForce ste síce predali za 377 miliónov dolárov, väčšinu však asi dostali investori, nie?

Presne tak, dostal som len malé percento.

Tak je to aj teraz?

Je to o niečo lepšie, pretože keď robíte svoju prvú firmu, je to najťažšie aj najdrahšie. S každou generáciou sa potom učíte na svojich chybách. Takže v prvej firme sme mali peniaze od investorov, v tejto som dal viac ako pol milióna dolárov z vlastných peňazí. Na začiatku idete do najväčšej straty a vtedy je to aj najdrahšie.

Akú máte základnú investíciu na výskum?

To sa nezverejňuje.

Hovoríte o stonásobnom potenciáli ako SandForce. V čom je to gigantické?

Ten, keď sa predal, mal pre seba viac ako 50 percent trhu, už by sme to mohli len zdvojnásobiť. Nedalo by sa ísť viac ako na miliardu dolárov. Teraz sa chceme presadiť na trhu, ktorý vlani predal čipy s podobnou kvalitou za 24 miliárd dolárov, je to rádovo väčší biznis.

V čom majú byť tie čipy lepšie?

Mali by mať štvrtinovú cenu, mali by byť dvadsaťkrát menšie a spotrebu energie nižšiu v pomere 1:20.

Prečo je to dôležité?

Uvediem príklad. Každý má rád Facebook a LinkedIn a podobné sociálne siete. A tie ich datacentrá za minulý rok spotrebovali o 40 percent viac energie ako celá Británia, či celý letecký priemysel. Ten trh rastie tempom 15 percent každý rok. To znamená, že každých päť rokov sa zdvojnásobí. O desať rokov pôjde desať percent energie do datacentier, o dvadsať 40 percent a tak ďalej. A to je problém. Bez technológií, ako je naša, by svet narazil na limit. Už teraz spotrebúvajú datacentrá viac ako dve percentá celosvetovej energie. Náročnosť na energiu je fundamentálny problém.

Ako dlho trvá vývoj takého čipu?

Je to typický trojročný cyklus.

Prečo tak dlho?

Sú rôzne etapy. V tej prvej ide o takzvanú architektúru, kde sa vymyslí, čo má čip zhruba dokázať. Ale keďže celý proces je dlhý a nákladný, musíte myslieť aj na overenie – verifikáciu. Pre to sa urobí model, na ktorom sa zistí, či to bude mať taký výkon, aký potrebujete. V druhom štádiu ide o takzvané RTL programovanie (register transfer language – niečo ako programovací jazyk pre popis hardvéru). Potom prichádza verifikácia. Vysvetlím, v čom je to rozdiel oproti softvéru – ak sa v ňom urobia chyby, jednoducho sa spraví „patch“ na jeho opravu. Čip, ktorý keď stojí desať miliónov dolárov, a nefungoval by, sa musí vrátiť a oprava stojí nových desať miliónov dolárov. Preto musíte dôkladne preveriť, či bude funkčný. Softvér si môže dovoliť aj päť vylepšení, kým je hotový. Čip buď funguje, alebo je nefunkčný a katastrofálny. Ak by zlyhal, už nikto by od vás viac nič nekúpil.

Ako dlho trvá vychytanie chýb?

V podstate z troch rokov vývoja sú to asi dva roky. Potom prichádza fyzický dizajn, kde sa skutočne pracuje na origináli. To väčšinou trvá šesť až deväť mesiacov.  Rýchlejšie sa to nedá urobiť.

Ako si delíte prácu?

Robím teóriu, v každej firme sú architekti, ktorí to stransformujú do dokumentácie krok za krokom. Typicky ide o dvetisíc strán dokumentácie s podrobnými detailmi, podľa možnosti bez chýb. Potom príde návrh. Ak má dizajn milión riadkov, štatisticky tam bude okolo 800-900 chýb a tie treba vychytávať dva roky. Modeluje sa na vysokej úrovni, no nie úplne presne, aby to nebolo príliš prácne. Presnosť je plus mínus desať percent, ak je to dobre urobené. Ďalší model je plus mínus jedno percento  a potom už príde čip.

Taký čip je teda pekne komplikovaná vec?

A veľmi drahá. Nedá sa urobiť pod 50 miliónov dolárov.

Ste si istý, že sa vám to podarí?

Doteraz, čo som pracoval pre rôzne firmy, vždy produkt fungoval a nemal som ani jeden „fail“. Sme v štádiu, ktorému sa hovorí technology proof. Dokázali sme, že aj tie najkritickejšie veci fungujú. Odstránili sme technologický risk. Teraz ide o takzvaný execution risk – najať ľudí, urobiť to načas a získať peniaze na vývoj. Keď už máte čip hotový, prichádza market risk. To je niečo, čo sa nedá predvídať. Vtedy sa pýtate: „Chce niekto kúpiť, čo ste vynašli?“ Pretože niekedy sú technológie také prevratné, že idú veľmi skoro na trh, a nie je po nich dopyt a firma musí končiť a prepustiť zamestnancov. Zákazníka si neviete kúpiť. V našom prípade však trh existuje a je veľký. Keď Facebook išiel na trh, neboli ďalšie dve firmy, aby bolo dokázané, že sociálne siete fungujú. Vytvorili neexistujúci trh. Podobné je to s Teslou, keď na začiatku neboli elektrické autá. Aj SandForce bol risk – na také čipy vtedy neexistoval trh.  

V čom boli vaše čipy v SandForce výnimočné?

Dovtedy ľudia používali v laptopoch hard-disky. Akurát Apple začal používať flash pamäte pre malé kapacity. Problémom však bola ich cena. V tom čase 26 dolárov za gigabit, takže celý drive by stál 5-tisíc dolárov oproti hard-drivu za 50 dolárov. To by nikto nekupoval. Naším cieľom bolo urobiť 64-gigový použiteľný flash disk pod 200 dolárov. Z 20 dolárov sme tak stiahli cenu na 3 doláre za gigabit a navyše mali veľmi spoľahlivú pamäť. To spustilo tú revolúciu. Jedným z našich najväčších zákazníkov bol práve Apple.

Pri vašej novej technológii v Tachyum ste s architektúrou čipu už hotoví?

Áno, začína sa RTL kódovanie, verifikáciu začneme, až keď uzavrieme ďalšie kolo financovania. Je to náročné na ľudí. Odhadujem, že na fyzickom dizajne čipu začneme robiť o 15 mesiacov. Teraz si to predstavte ako simuláciu – ako čip funguje.

Veríte, že zmeníte počítačový trh?

Prirovnal by som to k prechodu z minipočítača na PC-čka a z neho na mobily. Čo sa týka spotreby a výkonu, je to nová kvalita. To, čo bola teraz ako veľká skriňa, bude vo veľkosti škatule od pizze. Spotreba energie je veľmi dôležitá – je známe, že veľké špionážne centrá nie sú limitované počtom počítačov, ktoré vedia nakúpiť, ale elektrinou, ktorú vedia dotiahnuť do datacentra. V Kalifornii je istá sieť elektrární, no keď potrebujete 200 MW, nepostavia vám novú elektráreň. Priemerný server Google potrebuje 200 W, ak máte 100-tisíc počítačov, to je už 20-30 MW. Superpočítače majú takú spotrebu, a to je už výzva.

Biotechnológie ešte nie sú v hre?

Nemusíte sa báť. Najbližších desať rokov je jasné, že to bude kremík. Sme v štandardnom cykle vylepšení, vieme, čo budeme robiť ďalšie dve-tri generácie, nie je tlak robiť to inak, ešte sme nenarazili na žiadnu stenu.

Nebojíte sa priemyselnej špionáže?

V každej firme je to problém a veľké riziko. Musíte mať zmluvne podchytenú IT ochranu a zabezpečiť sa. Aj pre sto-dvesto miliónom dolárov sa oplatí kradnúť. A keďže to môže ovplyvniť aj obranný priemysel, tak je tam riziko, že to môže patriť do strategickej oblasti. V tom prípade tam budete mať nielen komerčných hráčov.

Zahraničné tajné služby?

Nekomerční hráči.

Boli medzi vašimi klientmi aj americké tajné služby?

Väčšina nášho biznisu vo firme Skyera sa týkala armády a vládnych organizácií, vrátane organizácií, aké ste spomínali.

O čo išlo?

Robil sme pre nich unikátny úložný systém (solid state storage system). Predstavte si niekoľko skríň hard-diskov, ktoré sa používajú v lietadlách alebo v iných zariadeniach ako džípoch či ponorkách na spracovanie spravodajských informácií. Predstavte si, že tie skrine plné diskov s údajmi potrebujete rýchlo zobrať so sebou do boja. Normálne by sme hovorili o zariadení, ktoré váži tonu. Nahradili sme to niečím, čo vyzerá ako škatuľa od pizze. Na YouTube si môžete pozrieť, ako to vyzerá.

Ako to fungovalo? Objavili sa zrazu ľudia z tajných služieb a armády s tým, že ich zaujala vaša práca?

Sledujú to, pretože je to dôležité. Väčšinou jednotky špeciálneho nasadenia majú vždy najmodernejšiu technológiu. Takže to bolo vzájomné z dvoch pohľadov – keď máte produkt a ten nie je ešte úplne vyladený, potrebujete nejakého zákazníka, ktorý je veľmi trpezlivý, nemá na výber a musí s vami robiť. Tým, že sme to tak zmenšili, že to bolo relevantné pre armádu, tak prehrýzli naše úvodné problémy. Výhoda niektorých vládnych organizácií je, že zoberú najnovšiu technológiu, aj keď ešte nie je úplne pripravená na komerčné využitie. Objavili nás, ale pre nás to bolo rovnako veľmi výhodné.

Museli ste prejsť bezpečnostnou previerkou?

Ísť do niektorých budov si vyžaduje povolenie, na to sa musia urobiť isté kroky a ja som dostal povolenie ísť do všetkých tých organizácií.

Boli ste v NSA?

Nemôžem to komentovať. Zaujímavé bolo, že keď som išiel do tohto typu organizácií ešte predtým, ako som bol občanom Spojených štátov, vyžadovalo si to extra kritériá. Napríklad môj kolega Američan nemohol ísť na žiaden z tých mítingov, neverili mu. Buď ste dôveryhodný, alebo nie, to sa nedá opraviť.

Pomohlo vám to so získaním občianstva?

Tým, že som nebol štátny občan, tak bola spolupráca s vládnymi inštitúciami omnoho náročnejšia. Do niektorých nemôže ísť niekto, kto nie je občanom USA, čo si vyžadovalo veľmi špeciálne povolenia. Každé stretnutie prebiehalo s tým, že sa mi generáli sťažovali, koľko papierov musia vybaviť, aby ma dostali dnu. Vždy musel byť niekto so mnou, ani na WC som nemohol ísť sám. Aby som náhodou s niekým nehovoril, či niečo niekde neodložil. Skončilo sa to tak, že mi povedali, aby som si podal žiadosť o občianstvo, pretože tie papierovačky sú nehorázne.

A vy ste sa aj celkom potešili, nie?

Išlo to celkom rýchlo za pár týždňov. Odohralo sa to pred troma rokmi. Všetko moje pozadie už poznali, môj spis bol navrchu, pretože každých pár mesiacov som chodil na také miesta.

Ste pod nejakým monitoringom?

To je štandardná prax, musíte s tým rátať. Moja pozícia je – keď nerobíte nič nelegálne, nikto sa nestará. Robili si zo mňa však raz žarty v jednej z tých agentúr vo Washingtone. Len tak zo žartu sa ma opýtali, kde som si bol cez víkend strihať vlasy. Vedeli to presne. Na stene mal ten chlapík napísané: môžeš utekať, ale nemôžeš sa skryť. To bolo v DIA (Obranná spravodajská agentúra).

Na to im stačilo sledovať váš telefón, nie?

Všetky také veci idú cez monitoring. Metadáta sa zbierajú aj z vašich mobilov.

Existuje veľká medzera medzi tým, akými technológiami disponujú tajné služby a komerčná sféra?

Je tam veľký rozdiel.

Keď prídete domov a nemyslíte na čipy, ako relaxujete?

Niečo si prečítam či pozriem v televízii. Priateľka ma zoberie na nejakú túru.

Chodíte na Slovensko?

Raz za rok.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Technológie

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie