Rozdielne svety českých a slovenských historikov

Nie je úplne spravodlivé porovnávať vlaňajší XV. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti v Skalici s 11. zjazdom českých historikov, ktorý sa konal 13. až 15. septembra v Olomouci. Stretnutie v Skalici organizovalo profesné záujmové združenie, v Olomouci bolo Združenie historikov Českej republiky len jedným zo spoluorganizátorov, hlavnú prácu odviedla Filozofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci.

Obe podujatia však mali spoločné to, že boli na niekoľko rokov vrcholným stretnutím historikov tej-ktorej krajiny. V oboch prípadoch išlo o podujatie, ktoré chcelo okrem iných zhodnotiť stav historického bádania v danom štáte, postavenie a problémy historickej vedy a vedcov, predstaviť nové odborné trendy a pohľady. A tiež sa malo zamyslieť nad tým, ako historickú vedu prezentovať verejnosti, ako šíriť korektné historické vedomosti a pomáhať vytvárať zdravé historické povedomie spoločnosti.

To posledné je veľmi dôležité najmä dnes, keď sme zaplavení falošnými správami, pavedami a účelovými výkladmi minulosti, čelíme ohrozeniu demokracie a silnejúcemu extrémizmu. Zjazd v Skalici dokonca prijal výzvu zdôrazňujúcu úlohu humanitných a spoločenských vied v boji proti spoločenským hrozbám.

Z tohto hľadiska obe podujatia porovnávať možno a dokonca treba – verne totiž ukazujú rozdiely v prístupe k vlastným dejinám v oboch krajinách. Aj v Česku si historici sťažujú na nedostatok záujmu a peňazí, na to, že stoja v tieni prírodných vied a na chýbajúcu podporu politiky. Ak však vychádzame z oboch zjazdov, slovenskí historici im môžu len závidieť – sú na tom oveľa horšie, skoro by sa dalo povedať, že žijú v inom svete.

Univerzita a mesto

V Skalici sa zjazd konal veľmi skromne v jednej sále kultúrneho domu. Väčšina prednášok a diskusie sa v časti, ktorú organizátori sami označili za verejne prístupnú, točila okolo pocitu, že historici sú spoločnosťou a médiami nepochopení, je im upieraná ich úloha, nikto ich nepočúva.

Podobné úvahy sa objavovali v diskusiách aj v Olomouci. Zostali však skôr na okraji, prevládal vecný odborný štýl. Išlo o niekoľko rádov väčšiu a reprezentatívnejšiu akciu ako v Skalici a oveľa viac pripomínala vedeckú konferenciu – obrovských rozmerov a perfektne zorganizovanú.

Kľúčovou pre vznik českého zjazdu bola spolupráca zväzu historikov, univerzity a univerzitného mesta Olomouc. Univerzita poskytla priestory a svojich študentov-dobrovoľníkov, ktorí pomáhali pri organizácii, čakali účastníkov zjazdu už na železničnej stanici, pomáhali im orientovať sa medzi množstvom budov, prednáškových sál a miestností.

Mesto výrazne prispelo finančne. „Spolupráca mesta a univerzity je už dlho veľmi dobrá, mesto napríklad poskytuje študentom štipendiá a zjazd bralo ako šancu pre vlastnú prezentáciu,“ hovorí jedna z organizátoriek, Radmila Švaříčková Slabáková z Palackého univerzity.

Hlavné zasadania boli v Olomouci tri. Prvé sa venovalo otázkam vytvárania historického vedomia modernej spoločnosti a úlohy, ktorú pritom zohráva dejepis. Druhé sa zaoberalo dnes veľmi populárnou disciplínou, ktorá zasahuje do matematiky a prírodných vied.

Spoločnosť sietí

Ide o fungovanie sietí, ekonomických, sociálnych a komunikačných väzieb ako základu existencie spoločnosti. Prednášky analyzovali význam sociálnych sietí a dopravných tepien pre vznik modernej spoločnosti, fungovanie rodinných väzieb v obchode či význam intelektuálnych sietí pre šírenie informácií, vedeckých poznatkov a technických objavov. Tretie hlavné zasadanie sa venovalo tiež aktuálnej téme migrácií.

Takzvaných voľných panelov bolo viac ako sto a v rámci nich zaznelo viac ako šesťsto príspevkov. Zjazdu sa celkovo zúčastnilo vyše osemsto historikov. Zaslúžil sa o to aj otvorený postoj organizátorov, ktorí nechali na samotných účastníkoch, aby si zorganizovali panely na témy, o ktoré majú záujem a zaistili im potrebné zázemie. Zároveň sa však postarali aj o to, aby tento prístup nešiel na úrok kvality prednášok.

Len príkladom: prednášky sa venovali úlohe dejepisu pri vytváraní národných identít, výučbe a učebniciam dejepisu, hraniciam vedeckého poznania a „pokroku ako mýtu modernej doby“, výchove v časoch socialistickej diktatúry, vývoju a funkciám mesta za socializmu, ekonomickej a spoločenskej modernizácii českých krajín v 19. storočí, reformácii, vývoju rodiny, medzigeneračných vzťahov a ich vplyvu na vytváranie osobných identít či „konzumácii“ dejín prostredníctvom populárnej kultúry.

Venovali sa rôznym formám aj pre verejnosť príťažlivých „dejín každodennosti“, od histórie športu po trávenie voľného času jazdením na letný byt, predchodcu v Česku stále populárneho chalupárčenia.

Ďalšie panely sa týkali ekonomických a sociálnych vzťahov v stredovekom meste, postavenia šľachty, židov a robotníckej triedy v strednej Európe či právneho postavenia menšín v medzivojnovom Československu. Iné hodnotili stav bádania dejín východnej Európy, vojenstva v strednej Európe alebo vzťahov Ruska a Európy a charakteru ruského imperializmu.

Zo slovenského pohľadu patrilo medzi najzaujímavejšie niekoľko panelov o čechoslovakizme, to je však téma natoľko rozsiahla, a v Olomouci preberaná z toľkých aspektov, že si ju necháme na samostatný článok.

Ľud chce mäso

Veľmi zaujímavé boli panely o mocenskej elite komunistickej strany v Československu, vytváraniu regionálnych komunistických elít a o mechanizmoch rozhodovania v rámci KSČ. Michal Macháček z Univerzity Karlovej, ktorému čoskoro vyjde životopis Gustáva Husáka, predniesol prednášku o tom, nakoľko rozhodovanie tohto vedúceho komunistického politika ovplyvňovala Moskva a kde boli hranice Husákovej moci vo vzťahu k sovietskemu vedeniu v rokoch 1969 až 1989.

Až do roku 1968 bol Husák len radovým členom KSČ, z pohľadu Moskvy bol nedisciplinovaný, príliš intelektuálny a mal problematickú minulosť. Husák vyhral vnútrostranícky boj s Vasiľom Biľakom aj vďaka tomu, že v rokoch 1968 – 1969 v žiadnom zo svojich verejných vystúpení a článkov nezabudol deklarovať svoju vernosť Sovietskemu zväzu.

Stefan Lehr z Westfälische Wilhelms-Universität v Münsteri sa účastní veľkého medzinárodného projektu, ktorý mapuje spôsob vzniku politických rozhodnutí od staroveku po najnovšie dejiny. V Olomouci hovoril o tom, ako sa predsedníctvo Ústredného výboru komunistickej strany na svojich zasadaniach snažilo riešiť problém zásobovania mäsom.

Možnosti centralizovaného hospodárstva zďaleka nestačili plniť očakávania obyvateľstva a kvalitnejšie mäso išlo na vývoz. Stranícke vedenie sa jednak snažilo znižovať spotrebu a na druhej strane zvyšovať produkciu mäsa aj veľmi neortodoxnými spôsobmi – v čase nedostatku krmiva napríklad nariadilo, aby sa do krmiva miešala použitá podstielka a hydinový trus.

Ako ľudí dostať do múzea

Niekoľko panelov sa venovalo na Slovensku taktiež veľmi aktuálnej téme, prezentácii dejín pomocou verejných inštitúcií, vedeckých ústavov, pamiatok a múzeí. Prednášalo a diskutovalo sa o tom, ako príliš nezľaviť z odborných kritérií a pritom ľudí nalákať napríklad do múzeí, urobiť múzeá atraktívnejšími, aby si vôbec mohli plniť vzdelávaciu funkciu.

Inak povedané, ako nájsť správny pomer medzi zaprášenými vitrínami so starými črepmi, ktoré samy osebe málokoho zaujmú, a opačným extrémom, ktorý české médiá nazývajú „hejkalizácia“ múzeí a pamiatok – snahou lákať ľudí len s pomocou rôznych nocí strašidiel a toho, že z múzeí robíme disneyland na úkor vedeckej serióznosti.

Domácim príkladom výstavy, ktorá túto správnu strednú cestu našla, je napríklad expozícia Kelti z Bratislavy, ktorú si môžete na Bratislavskom hrade pozrieť do konca tohto roka.

Po Olomouci sa i medzi slovenskými historikmi ozývajú hlasy, že u nás treba zorganizovať podobnú akciu, ako sú zjazdy českých historikov. Stačí nájsť univerzitu, ktorá sa na to podujme, v meste s osvieteným vedením, ktoré to podporí. A aspoň desiatky, ak nie stovky kvalitných historikov, ktorí sú schopní na takomto zjazde predniesť hodnotný referát.

A keď už sa to uskutoční, bolo by dobré vyhnúť sa jedinému vážnemu nedostatku, ktorý zjazd v Olomouci mal. Aj jeho účastníci si mohli vypočuť iba zlomok príspevkov, ktoré tam zazneli. Mnohé prednášky by asi zaujímali širšiu verejnosť, ak by boli prístupné aspoň na internete. Niektoré sa toho možno dožijú, ak na tom bude záležať samotným autorom, väčšina ich však príde práve z hľadiska šírenia serióznych historických vedomostí tak trochu nazmar.

Je pochopiteľné, že pri takom množstve prednášok organizátori nemohli zaistiť ich hromadné zverejnenie v jednom zborníku či na jednej webovej stránke. Bolo by však užitočné autorom aspoň dôrazne odporučiť, aby svoje príspevky sprístupnili všetkým záujemcom. Aby sa predišlo ďalším sťažnostiam, že ľudia dejiny nepoznajú a radšej veria všelijakým hlúpostiam.