Majú naši štátni úradníci príliš veľké kancelárie?

Veronika Prachárová je výskumníčka Inštitútu SGI
Juraj Kačur je junior výskumník Inštitútu SGI

O nehnuteľnostiach vo vlastníctve štátu vieme z verejne dostupných zdrojov skutočne málo. Donedávna nebolo jasné ani to, koľko stavieb a pozemkov štát vlastní a už vôbec nie to, akým spôsobom ich napríklad ministerstvá využívajú. Ako sa teda dá relevantne odpovedať na otázku, či treba kúpiť alebo prenajať ďalšiu budovu, alebo či sú štátom vlastnené nehnuteľnosti využívané efektívne?

Inštitút SGI si dal v tejto oblasti za úlohu zozbierať dáta, ktoré sú verejne dostupné, respektíve sprístupnené na základe infozákona. Pri analýze sme sa podrobnejšie zamerali na nehnuteľnosti troch rezortov – ministerstva financií, kultúry a hospodárstva.

Koľko nehnuteľností vlastne spravujú?

Pred zavedením centrálnej evidencie majetku (CEM) v roku 2016 neexistovali na Slovensku žiadne celistvé informácie o tom, aké nehnuteľnosti štát vlastní. Nebolo teda ani možné objektívne posúdiť, či vlastnený majetok nebol prebytočný, a vlastne ani to, či náklady na jeho správu zbytočne nezaťažovali štátny rozpočet. Vieme však teraz skutočne viac?

Ako sme už v minulosti upozornili, najzaujímavejšie údaje v CEM nie sú – chýbajú nielen dáta o počte pracovníkov užívajúcich priestor (teda ukazovateľ vyťaženosti), ale tiež ceny energií alebo nájmov platených tretími stranami. Dá sa však naraziť aj na zásadnejšie nedostatky.

Pri zbežnom pohľade na stránku CEM sa ukazuje, že ministerstvo financií spravuje 13 nehnuteľností – z toho štyri stavby, ministerstvo kultúry nespravuje žiadnu nehnuteľnosť a ministerstvo hospodárstva 611 nehnuteľností – z toho 14 stavieb. Keď sme sa na spravované nehnuteľnosti spýtali priamo ministerstiev, zistili sme nielen neúplnosť dát na CEM, ale aj nedostatky v evidencii samotných rezortov.

Ministerstvo kultúry nám na otázku, koľko nehnuteľností spravuje, najskôr odpovedalo, že spravuje sedem stavieb (žiadne pozemky či nebytové priestory) a pri opätovnej otázke so žiadosťou o špecifikáciu priestorov uviedlo, že spravuje osem stavieb. Ministerstvo hospodárstva pri zozname nehnuteľností zas spomenulo štyri stavby a pri opätovnej otázke so žiadosťou o špecifikáciu priestorov uviedlo bez vysvetlenia iba jednu stavbu.

Naši úradníci sa tlačiť nemusia

Keďže chceme spraviť detailnejšiu analýzu využívania administratívnych budov ministerstiev, zamerali sme sa na tri stavby – ministerstva financií na Štefanovičovej ulici, ministerstva kultúry na Námestí SNP a ministerstva hospodárstva na Mierovej ulici, všetky v Bratislave.

Na zhodnotenie toho, ako efektívne ministerstvá využívajú dostupné priestory, treba poznať ich vyťaženosť zamestnancami, ktorí v nich pracujú. Ukazuje sa, že na jednu kanceláriu v administratívnych budovách nami skúmaných ministerstiev priemerne pripadá iba jeden zamestnanec. Ako alternatívny ukazovateľ sa ponúka priemerná kancelárska plocha na jedného zamestnanca, ktorá sa využíva aj v obdobných štúdiách v zahraničí. Podľa našich zistení pripadá v sídle ministerstva hospodárstva na jedného zamestnanca približne 18 m² čistej kancelárskej plochy. V hlavnej budove ministerstva financií je to 19 m² a v sídle ministerstva kultúry dokonca 23 m² čistej kancelárskej plochy.

V rámci týchto výsledkov však nie sú odzrkadlené praktické aspekty súvisiace jednak s existujúcimi stavom kancelárií (niektoré napríklad nemusia/nemôžu slúžiť ako pracoviská) alebo s možnými obmedzeniami definovanými vnútornými reguláciami rezortov. V prípade možných prekážok pri využívaní kancelárskych priestorov sme sa snažili opakovane získať informácie u samotných ministerstiev, no do času zverejnenia článku sme neboli úspešní.

V otázke regulácie priestorov sme zistili, že v rámci interných predpisov upravuje plochu na zamestnanca len ministerstvo financií a aj to iba ako minimálny vyčlenený priestor na zamestnanca. Ministerstvo vo svojom internom riadiacom akte konkrétne stanovuje, že minimálna plocha kancelárskeho priestoru pripadajúca na jedného zamestnanca má byť najmenej dva metre štvorcové voľnej nezastavanej podlažnej plochy a pri vedúcich pracovníkoch sa škála začína na 15 m². Akokoľvek, výsledné plochy na zamestnanca sú veľmi vysoké.

Napríklad podľa správy britskej vlády za roky 2015 až 2016 bola v danom období priemerná plocha pripadajúca na štátneho zamestnanca dokonca 10,4 m². Okrem toho si tamojšia vláda zaumienila znížiť u ústredných orgánov štátnej správy hodnotu tohto ukazovateľa do roku 2018 na maximálne 8 m², čo je menej ako polovica oproti nami sledovaným ministerstvám.

Zároveň podľa informácií poskytnutých Inštitútu SGI jednou zo štyroch popredných poradenských spoločností v oblasti komerčných nehnuteľností vieme, že na Slovensku sa v súkromnom sektore môže pohybovať kancelárska plocha pripadajúca na jedného zamestnanca za využitia open space priestorov na úrovni 8 m², priemerná plocha mierne členeného priestoru, spolu s plochou kancelárskych koridorov, zasadačiek a kancelárií je potom na úrovni 10 až 11 m². Samostatné kancelárie vyčlenené pre vrcholný manažment firiem mávajú rôznu veľkosť a môžu dosahovať aj úrovne nad 15 m². Tá istá spoločnosť vo svojej analýze pre štátnu inštitúciu odporučila za súčasných dispozícií nehnuteľností optimalizovať kancelársku plochu prislúchajúcu na jedného zamestnanca na úroveň 10 až 15 m².

V porovnaní s inými krajinami teda využívajú skúmané ministerstvá kancelárske priestory výrazne menej efektívne. Podstatne zaostávajú aj za domácim súkromným sektorom a už teraz by sa dalo uvažovať o tom, že i bez zásadných stavebných úprav by mohlo dôjsť k zefektívneniu vyťaženosti dostupných plôch. Z našich zistení jednoznačne vyplýva odporúčanie, aby rezorty venovali pozornosť možnostiam reorganizovať pracovný priestor svojich zamestnancov a prípadne uvoľniť nadbytočné kapacity do komerčného prenájmu, z ktorého môžu profitovať.

Predražené platby za energie a strážne služby

Pozreli sme sa aj na náklady súvisiace so správou skúmaných nehnuteľností. Pri prepočítaní podľa celkovej podlahovej plochy budov sa ukazuje, že na ministerstve financií sa cena energií pohybuje na úrovni 2,15 €/m² mesačne. Na ministerstve hospodárstva platia za energie mesačne 1,42 €/m² a v prípade ministerstva kultúry to je 1,92 €/m².

Podľa odborníkov, s ktorými sme konzultovali naše zistenia, ide o pomerne vysoké náklady. Tie môžu byť zapríčinené vyšším vekom nehnuteľností a ich technickým stavom, ktorý spôsobuje napríklad vyššiu energetickú náročnosť vykurovania.

V prípade sídla ministerstva kultúry ide o prvorepublikovú pamiatku, zatiaľ čo sídla ministerstiev financií a hospodárstva sa nachádzajú v nehnuteľnostiach zo 40. a 70. rokov. Energetický certifikát nezateplenej budovy ministerstva hospodárstva ju v spotrebe energie na vykurovanie zaradzuje až do kategórie D, čím nespĺňa požiadavky na energetickú hospodárnosť. Aj z toho dôvodu sa rezort rozhodol budovu rekonštruovať. Rekonštrukciou prejde aj budova ministerstva financií, ktorá bola zaradená do plánu obnovy budov na rok 2017.

V modernejších budovách sa podľa oslovených odborníkov mesačné náklady na energie štandardne pohybujú na úrovni 0,70 až 0,90 €/m². Rekonštrukciami tak môže dôjsť k výraznému zníženiu výdavkov.

V prípade upratovacích služieb platia mesačne u ministra Kažimíra 0,69 €/m², u Maďariča 0,33 €/m² a u Žigu 0,50 €/m², čo sa podľa oslovených konzultantov nevymyká spomedzi bežných cien. Horšie to však je s mesačnými nákladmi na bezpečnostné služby, ktoré činia na rezorte financií 1,61 €/m² a na rezorte hospodárstva až 2,44 €/m². Trhové ceny za stráženie sa pritom bežne pohybujú medzi 0,50 až 0,70 €/m². Ministerstvá si ho teda zabezpečujú približne dva až päťkrát drahšie.

Čo by sme mohli dosiahnuť

Na základe našich zistení možno tvrdiť, že správa štátnych nehnuteľností na Slovensku má viacero nedostatkov – od zberu, spracovávania a zverejňovania dát, cez slabé využívanie existujúcich kapacít nehnuteľností až po vynakladanie financií na predražené služby. Ich vyriešením by sme sa vedeli dopracovať k efektívnejšiemu využívaniu nehnuteľností štátu a rovnako aj k zníženiu verejných výdavkov.

Vracajúc sa k nedostatkom nášho CEM, vzorom môže byť napríklad holandská vláda, ktorá si dala vytvoriť informačný systém mapujúci verejné stavby, vrátane dát o charakteristikách budov, ich technickom stave či spotrebe energií. Tamojšie úrady tak dokážu robiť lepšie informované rozhodnutia, a to nielen vo veci využívania priestoru, ale napríklad aj s ohľadom na ochranu životného prostredia.

V tejto súvislosti by sa dalo uvažovať aj o zapojení moderných technológií ako senzory snímajúce aktuálny počet zamestnancov v priestoroch, vďaka čomu by sa mohlo napríklad využiť dynamickejšie regulovanie vykurovania či chladenia. Ďalším zaujímavým nápadom, ako kvalitnejšie spravovať verejné nehnuteľnosti, sa budeme venovať nabudúce.