Denník N

Prečo to majú u nás ťažšie Kiska alebo Sulík ako Fico a Kaliňák

Andrej Kiska počas návštevy centrály spoločnosti Facebook v Menlo Parku v Silicon Valley, USA. Foto N – Vladimír Šimíček
Andrej Kiska počas návštevy centrály spoločnosti Facebook v Menlo Parku v Silicon Valley, USA. Foto N – Vladimír Šimíček

Politici médiá obviňujú, že sú k nim nespravodlivé a že pomáhajú tým druhým. Zachovať si odstup a zdravú mieru kritického prístupu je každodenný boj a výzva pre poctivých novinárov.

Bolo pár týždňov po voľbách v roku 2010. Iveta Radičová už poskladala koalíciu a ja som mohol odísť na dovolenku na Elbu. Vyrušili ma dva telefonáty, ktoré mi tam pri mori pripomenuli, aké krehké sú vzťahy medzi novinármi a politikmi. Bolo to dávno, keď ešte Bugár bojoval proti Ficovi, ale problém to bol podobný ako dnes pri písaní o Kiskových daniach.

Najskôr mi v sobotu ráno zavolal Rado Baťo. V tom čase komentátor SME, ktorého som bol šéfredaktorom. Iveta Radičová ho na Pohode presvedčila, aby sa stal jej hovorcom.

O pár dní neskôr mi volali kolegovia, že sa ohlásil Richard Sulík a chce prísť do redakcie na raňajky. Vo voľbách uspel aj preto, že úspešne blogoval na sme.sk a chcel priateľsky podebatovať.

Odkázal som mu, že do redakcie nemá prečo prísť a že sa s ním rád stretnem, keď sa vrátim z dovolenky.

Bolo to obyčajné stretnutie, aké s politikmi šéfredaktor máva. Akurát sme si vysvetlili, že redakcia jeho SaS nepomáhala, rovnako ako nepomáha žiadnej strane, a že blogovať na našom webe neznamená z pohľadu redakcie žiadnu výhodu.

Richard Sulík mi vtedy, ešte stále v eufórii, že porazili Fica a dostali sa do vlády, hovoril, že sme v tom spolu.

Férovo treba priznať, že nenamietal, keď som mu vysvetľoval, že nie sme a nikdy sme neboli, a usmial sa, keď som mu na záver povedal: „Buďte radi, že sa raňajky neuskutočnili, lebo o tri mesiace nám nebudete vedieť prísť na meno. My vás budeme kontrolovať rovnako ako všetkých ostatných.“

Nebol to zámer, ale o tri mesiace sme naozaj začali písať o kauze hayekovci. Dvaja štátni tajomníci za Most-Híd a SaS ešte pred vstupom do politiky dostávali peniaze od štátu. Zatiaľ v poriadku, i keď hayekovci zvyknú štát kritizovať. Tie peniaze však zjavne neboli primerané službe, ktorú dodávali, a spôsob, ako sa k nim dostali, ani zďaleka nebol transparentný a bez podozrení. Boli to pritom práve ich strany, ktoré oprávnene kritizovali prvú Ficovu vládu, že je plná korupcie, a sľubovali, že oni budú iní, čistí.

Obaja štátni tajomníci nakoniec odstúpili a niet pochýb, že to urobili práve pre kauzu hayekovci, hoci SaS toho svojho držala v úrade o rok dlhšie, ako mala. Niekde tam vznikol pocit, že liberálne médiá nemajú radi Sulíkovu stranu a zámerne jej škodia.

Richard Sulík si dal dokonca vypracovať analýzu, ktorá hovorila, že kauze hayekovci sme sa venovali vo viac ako 80 článkoch. Viac ako iné redakcie a porovnateľne veľa ako veľkým kauzám vlády Fico-Mečiar-Slota.

Ani po rokoch nenašiel v tých článkoch zásadnejšiu chybu, ale pocit nespravodlivosti a neprimeranosti zostal.

Je jasné, že sme mohli o hayekovcoch napísať menej textov, ale rovnako mohli Radičovej koaliční partneri skôr priznať, že ich štátni tajomníci urobili chybu, a nečakať, kým sa situácia upokojí, a potom ich akože z vlastnej vôle odvolať. Lebo to skôr pripomína Fica ako nový štýl vládnutia.

Ten príbeh sa opakuje. Politici majú vždy znovu a znovu pocit, že im novinári robia zle a že nie sú spravodliví. Za tie roky som to zažil s Dzurindom, Ficom, Sulíkom, Figeľom, Bugárom, Procházkom aj Radičovou. Všetkým som sa snažil vysvetliť, že iba robíme svoju robotu a kritizujeme ich bez ohľadu na to, či si myslia, že sú naši alebo nie.

Viacerí hovorili, že oni vedia, kto si to u nás na nich zaplatil, a nie som si istý, či som ich presvedčil, že u nás sa nič také kúpiť nedá.

Najsilnejší argument bol a stále je ten, že nás obviňujú všetci. Rovnako ako my kritizujeme všetkých, lebo nekritizujeme politikov podľa sympatií, ale za chyby, ktoré robia. A tie robia tí dobrí aj zlí.

To podozrenie sa objavuje aj teraz. Je ho plný internet. Liberálne médiá chránia prezidenta Andreja Kisku a nepíšu o jeho daňovom probléme. Kiska má mediálnu imunitu a môže si robiť, čo chce, redakcie naňho majú iný meter.

Je jasné, prečo ten pocit vzniká. Kiska je v slovenskej politike ako zjavenie. Nie je súčasťou straníckych zápasov v bahne, nemá za sebou kauzy, netuneluje štát, nebojí sa povedať aj názor, ktorý je síce správny, ale nie je populárny, a ešte nám ho aj tí Česi závidia. Akokoľvek by sa všetci novinári snažili, to sa musí prejaviť.

Znamená to však, že ho šetria? Prezidentova daň je najlepším príkladom, že to tak nie je.

O podozreniach, že Kiska neplatil v čase prezidentskej kampane poriadne dane, nepísal ako prvý Slobodný vysielač ani odvážny troll kdesi na facebooku. Tú správu sme po maile od anonyma veľmi dôkladne preverovali a nakoniec ju uverejnili ako prví my.

Rýchlo ju prebrali všetky relevantné médiá. Veľmi rýchlo sa tiež podarilo zosumarizovať, kde má prezident v daniach diery a čo všetko by mal vysvetliť, aby sa vyhol podozreniam, že stále niečo skrýva. Od novinárov dostal aj návod, čo by mal urobiť a čo by jeho voliči od neho zrejme očakávali.

Napriek tomu sa šíri verzia, že ho tradičné médiá chránia a sú k nemu zhovievavé.

V skutočnosti je to zložitejšie. Podobne ako pri hayekovcoch, aj pri Kiskových daniach sa poctiví novinári musia trápiť. Nie preto, že by chceli chrániť toho svojho, ale preto, aby neuleteli.

Politici, ktorí sa do vlády alebo Prezidentského paláca dostanú so sľubom, že budú slušní a čistí, si na seba privolávajú oveľa prísnejší pohľad ako tí, ktorí sú matadormi korupcie a škandálov.

Ak by sa kauza hayekovcov týkala Ficových, Mečiarových alebo Slotových ľudí, bola by to len jedna z radu káuz a rozsahom peňazí aj schémy ich vytunelovania by nestála takmer ani za zmienku. Hayekovci naozaj dodali brožúrky, ale nikdy neobjasnili, ako vyhrávali súťaže a prečo to bolo predražené. Za Fica však dokázali grázli predať za oveľa väčšie milióny aj teplý vzduch.

Podobne je to s prezidentskou daňou. Fico býva u chlapíka, ktorý na daniach ukradol milióny eur a minister vnútra Kaliňák s ním obchodoval a dodnes ho chráni viac ako ostatných občanov tejto republiky. To neznamená, že by mal byť preto Kiska ušetrený, ale nedá sa to obísť.

Ale hlavne: Fico ani Kaliňák by sa do podobnej kauzy nikdy nemohli dostať. O ich daniach nevieme nič a rovnako nevieme nič ani o peniazoch, ktoré použili na kampaň.

Kiska ukázal verejnosti zo svojho účtovníctva určite najviac spomedzi významnejších slovenských politikov. Nikto nepochybuje, že si kampaň platil sám, z peňazí, ktoré zarobil sám. Ešte aj tie dane, ktoré si chcel zoptimalizovať, platil za svoje reálne príjmy a nie iba na papieri, ako podnikatelia pod ochranou Kaliňáka.

Na internete sa dozviete, že bol úžerník, hoci to nie je pravda, a zúfalstvo jeho súperov v politike dodnes pripomína útok na jeho scientológiu. Aký rozdiel oproti štátnikom, ktorých hlas sa na internete chváli, že milióny zohnal vlastnou hlavou.

A ešte raz: keď daniari našli problém, Kiska nezavolal premiérovi, ministrovi alebo šéfovi daniarov či policajnému generálovi. Tak to robia ich ľudia. On daň doplatil. Bez tlaku verejnosti a médií, bez pochodujúcich demonštrantov v uliciach. A keď niekto porušil daňové tajomstvo a informácie o jeho doplatkoch zverejnil, hneď na druhý deň ráno prezident zvolal novinárov a vysvetľoval.

Na toto všetko musia zodpovední novinári pri vyhodnocovaní anonymného mailu myslieť. Napriek tomu sme to napísali, lebo Kiska naozaj urobil chybu. Minimálne tú, že v čase prezidentskej kampane nerozmýšľal ako politik, ktorý sľubuje, že nebude podvádzať a bude iný ako tí ostatní.

Kiska otvára ešte aspoň jednu veľkú tému. Platí, že naozajstní novinári nepracujú pre politikov a v ideálnom prípade sa zodpovedajú iba svojim čitateľom. Oni sú dôvod, prečo nemôžeme zamlčať prešľap prezidenta. Bez ich dôvery, že píšeme nezávisle od vplyvov politikov, ale napríklad aj oligarchov, to nemá zmysel.

Čo však v situácii, keď veľká časť našich čitateľov nechce, aby sme kritizovali ich obľúbeného politika? Napríklad Kisku alebo Sulíka. V tom momente je pravda dôležitejšia ako nálady verných čitateľov. Je však jasné, že to je komplikovanejšie ako stýkrát ukázať na Kaliňáka, že už dávno nemal byť ministrom.

Znie to neuveriteľne, ale Kiska, svojho času Sulík a raz napríklad aj Progresívne Slovensko, keď naozaj vstúpia do politiky, to majú u serióznych a poctivých novinárov ťažšie ako Fico, Mečiar, Kaliňák alebo Danko. Novinári na nich totiž majú naozaj iný meter, berú ich sľuby o transparentnosti vážne. O to prísnejšie potom sledujú a opisujú ich prešľapy a zlyhania.

Nie je to trest, ale viera, že kritizovať ich má zmysel. Napríklad aj preto, že môžeme spoločne nastaviť pravidlá, ktoré zlepšia fungovanie štátu. Pri ľuďoch, ako je Fico, je to iná hra, lebo oni na slušnosť a morálku v politike neveria a nevedia si to ani len predstaviť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie