Denník N

Madrid sa vyhráža väzením, Katalánci sa ani tak nechcú vzdať referenda. V čom sú iní?

Plagáty s nápisom „Áno“ v prospech nezávislosti Katalánska. Foto – AP
Plagáty s nápisom „Áno“ v prospech nezávislosti Katalánska. Foto – AP

Španielska vláda chce nedeľnému referendu o nezávislosti zabrániť za každú cenu, no katalánski politici sa neboja ani väzenia.

Druhé funkčné obdobie pre španielskeho premiéra Mariana Rajoya vôbec nie je jednoduché. Španielsku sa síce podarilo čiastočne spamätať z ekonomickej krízy, no Rajoy si musel zvyknúť na to, že vedie menšinovú vládu, ktorá vzišla z takmer ročnej politickej krízy.

K tomu sa navyše pridali problémy s Katalánskom: vzťahy medzi Madridom a Barcelonou už dlho neboli také napäté ako teraz, za čo časť Španielov viní aj Rajoya a jeho nečinnosť.

Katalánci síce o nezávislosti hlasovali už pred troma rokmi, no vtedy sa napokon po rozhodnutí ústavného súdu hlasovanie zmenilo na neoficiálne.

Madrid už avizoval, že referendum zablokuje za každú cenu. Predsedovi katalánskej vlády aj ďalším funkcionárom, ktorí referendum podporujú, sa vyhráža silou, prevzatím kontroly nad miestnymi orgánmi aj väzením.

Polícia už uskutočnila niekoľko razií na miestach, kde by mohli tlačiť hlasovacie lístky, úrady vypli stránky, ktoré propagujú referendum a do Katalánska plánujú poslať policajtov z iných spoločenstiev.

Čím sa líšia od Španielov?

Katalánci už v kampani za referendum použili rôzne argumenty, odvolávajú sa na politické, ekonomické, kultúrne aj historické dôvody.

Katalánsko sa v stredoveku rozvíjalo nezávisle, malo vlastný jazyk aj zvyky. Geograficky a kultúrne malo bližšie skôr k juhu Francúzska ako zvyšku Pyrenejského polostrova.

K ostatným teritóriám, ktoré dnes tvoria Španielsko, sa začalo približovať v 15. storočí po sobáši dvoch monarchov z Pyrenejského polostrova – Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej. Aj potom si však zachovalo svoje vlastné inštitúcie, zákony a zvyky. Katalánski nacionalisti to však podľa španielskeho denníka ABC považujú za „začiatok všetkého zla“.

Definitívne sa Katalánsko dostalo pod španielsku správu po vojne o španielske dedičstvo (1701 – 1714), keď proti Bourbonovcom ako nástupcu na trón presadzovalo habsburského dediča. Vojnu však vyhrali Bourbonovci.

Myšlienky na samostatnosť sa Katalánci nevzdali a tá sa v rôznej forme, rovnako ako snaha zachovať a podporovať katalánsky jazyk a kultúru, objavovala aj v nasledujúcich storočiach, keď Katalánsko viackrát v rôznej forme stratilo a znovu získalo svoje právomoci.

Najhoršie časy pre Kataláncov prišli, paradoxne, krátko po tých najlepších. V roku 1931, keď sa Španielsko stalo republikou, dostalo Katalánsko širokú autonómiu. O niekoľko rokov neskôr však generál Franco vládu zvrhol. Barcelona patrila medzi bašty odporu proti fašistom, no Franco napokon občiansku vojnu v roku 1939 vyhral, katalánsku autonómiu zrušil a snažil sa potláčať miestnu identitu aj kultúru.

Odpor proti štátu preto narastal a u mnohých dodnes pretrváva pocit, že Madrid ich utláča. K Francovej ére súčasnosť prirovnáva aj šéf katalánskej vlády Carles Puigdemont. „Sme svedkami najväčšieho úpadku demokracie od smrti Franca. To, čo sa deje v Katalánsku, je vážne,“ povedal pre New York Times.

Volá si iných politikov

Aj preto silné celoštátne strany v Katalánsku nemajú veľkú podporu. V katalánskom parlamente je najsilnejšia strana Junts pel Sí (Spolu za áno), vo voľbách v roku 2015 dostala takmer 40 percent hlasov. Strana na čele s Carlosom Puigdemontom tvrdí, že autonómia zlyhala.

Ľudová strana premiéra Mariana Rajoya dostala o 30 percent menej a je až piatou stranou v poradí. Aj PSOE, druhá tradičná a silná celoštátna strana, tu má len okolo 13 percent.

Demonštrácia za nezávislosť Katalánska. Foto – TASR/AP

Z hnutí, ktoré sú v španielskom parlamente, sú najsilnejší Ciudadanos (Občania). Hoci ide o stranu, ktorá sídli v Barcelone, nezávislosť nepodporuje.

„Nezávislé Katalánsko by nebolo úspešné. Bolo by pre mňa ťažké žiť v štáte, kde ľudia v 21. storočí stavajú hranice,“ povedal ešte v roku 2012 líder strany Albert Rivera. Teraz, pár dní pred referendom, dodal, že verí v „španielsky projekt“ a mier, ktorý Španielsku prináša.

Aj preto Ciudadanos volia hlavne Katalánci, ktorí nechcú, aby sa ich spoločenstvo oddelilo od Španielska.

Silná ekonomika

Všetky spomínané argumenty používajú Katalánci aj dnes, spolu s ekonomikou, ktorá bola hlavným argumentom v čase prvého hlasovania v roku 2014. Španieli v tom čase ešte stále cítili dôsledky ekonomickej krízy, v Európe patrili spolu s Gréckom, Portugalskom a Írskom medzi štáty, ktoré trpeli najviac.

Katalánsko vytvára takmer pätinu španielskeho HDP a patrí aj medzi najbohatšie regióny v Európe. Jeho obyvatelia sa však často sťažujú na to, že doplácajú na chudobnejšie autonómne spoločenstvá Španielska. Zároveň veria, že ak by svoj štát spravovali sami, viac by profitovali aj zo svojej silnej ekonomiky.

Práve v čase ekonomickej krízy podľa Economistu stúpla podpora nezávislosti medzi Kataláncami z 25 percent na 45 percent. V referende, ktoré sa konalo v novembri 2014, potom podľa katalánskych úradov nezávislosť podporilo až 81 percent hlasujúcich, hoci referenda, ktoré španielska vláda aj ústavný súd označili za ilegálne, sa zúčastnilo len 2,3 z 5,4 milióna oprávnených voličov (42 percent).

Pre Madrid to bol silný argument – vláda to používala ako dôkaz, že väčšina ľudí je aj proti samotnému referendu, čo znamená, že nesúhlasí ani s oddelením Katalánska od Španielska.

Paradoxne by však samostatnosť mohla Katalánsko poškodiť. EÚ už pri referende o nezávislosti v Škótsku dala najavo, že nový štát by sa automaticky nestal členom Únie. Katalánski nacionalisti však veria, že EÚ ani Španieli by ich z ekonomických dôvodov museli akceptovať. Ak nie ako plnohodnotného člena, tak aspoň ako súčasť spoločného trhu.

Španielske ministerstvo financií tvrdí, že ekonomika Katalánska by sa scvrkla o 25 až 30 percent a nezamestnanosť by sa zdvojnásobila. Niektoré prepočty hovoria o tom, že dôsledky by boli podobné kríze v rokoch 2008 – 2013.

Katalánci by automaticky stratili aj španielske občianstvo. Oznámil to bývalý minister zahraničných vecí José Manuel Garcia-Margallo ešte pred prvým referendom v roku 2014.

Zatiaľ stále nie je isté, či sa hlasovanie naozaj uskutoční, no Madrid musí v tomto prípade postupovať veľmi citlivo. Akýkoľvek silový zásah by mohol vyvolať nepokoje, ku ktorým by sa v prípade, že to vláda preženie, mohli pridať aj tí, ktorí samotné referendum nepodporujú.

Nezávislosť Katalánska

Teraz najčítanejšie