Rohingovia volajú o pomoc. Bude ich svet počuť?

Tak, ako to často býva, bol to umelec, kto hlasno upozornil na fakt, že sa vo svete deje nejaká neprávosť. Jeho meno je Barbet Schroeder, je to švajčiarsky režisér narodený v Teheráne, a jeho varovanie má formu dobrého a triezveho filmu s názvom Ctihodný W., ktorý je portrétom mjanmarského budhistického mnícha Ašina Wirathua.

Mních, známy pod prezývkou W, predstavuje inú tvár náboženstva, ktoré je všeobecne vnímané ako archetypálny príklad mieru, lásky a harmónie. A za jeho rasistickou tvárou film odhaľuje aj širšiu budhistickú podporu násilia, ktoré človeku miestami až vyráža dych.

Miliónová skupina bezdomovcov

Schroederov film premietali aj na tohtoročnom filmovom festivale v Cannes a dostalo sa mu tiež veľkej mediálnej pozornosti. Následne režisér vystúpil aj v televízii a pri tejto príležitosti varoval, že Rohingov, ktorí sú moslimskou menšinou v mjanmarskom štáte Arakan, si vzalo na mušku Wirathuovo krvilačné hnutie známe pod názvom 969.

Táto skutočnosť by nemala prekvapovať. Rohingovia sa stali miliónovou skupinou bezdomovcov vo vlastnej krajine. Pripravili ich o právo voliť, nemajú svoju politickú reprezentáciu a nemajú ani prístup k zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. A kedykoľvek bolo vojsko, ktoré počas uplynulého polstoročia tyranizovalo celé Mjanmarsko, unavené z pokusov o vyhladovanie Rohingov, čelili príslušníci tejto menšiny pogromom.

Status a vypočítaná krutosť voči tejto skupine sú ohromujúce. Rohingovia sú na jednej strane vykorenení (krajina, ktorá je taká posadnutá rasou, že uznáva iných 135 „národných etník“, ich existenciu oficiálne neuznáva), ale na druhej strane sú so svojimi koreňmi pevne spojení (zákon im zakazuje sťahovať sa, pracovať či oženiť sa mimo ich rodnej dediny a zákony dokonca obmedzujú veľkosť ich rodín).

Od podľudí k loveným zvieratám

Takže práve v tejto chvíli sme svedkami jedného z tých momentov, ktoré síce, zdá sa, prichádzajú neohlásene, ale už by sme mali byť schopní pomenovať ich ako zrýchľujúci sa pohyb smerom ku genocíde.

Takmer 400-tisíc ľudí sa už dostalo z pozície podľudí do pozície lovených zvierat vypudených zo svojich dedín, ku ktorým boli predtým obrazne priviazaní. Vyhnali ich na cesty, začali po nich strieľať, zo zábavy ich mučia a ženy masovo znásilňujú. Tí, ktorí prežijú tieto hrôzy, sa nakoniec dostanú do primitívnych provizórnych táborov na bangladéšskej strane spoločnej hranice. Dostanú sa do jednej z najchudobnejších krajín sveta, ktorej chýbajú zdroje, hoci nie vôľa, poskytnúť rastúcim zástupom utečencov primerané prístrešie.

Oči zatvára celý svet

Organizácia Spojených národov, ktorá prekonáva obvyklú zbabelosť, siahla po zvyšku svojho morálneho kapitálu, aby odsúdila tieto zločiny a vyhlásila Rohingov za najprenasledovanejšiu menšinu sveta. Pre ľudí, ktorí majú tendenciu vidieť a pamätať si, situácia v štáte Arakan pripomína etnické čistky, ktoré sa v deväťdesiatych rokoch diali v bývalej Juhoslávii a v tom istom čase, no v ešte horšom meradle v Rwande.

Ale mnohí takúto tendenciu nemajú. Pretože prenasledovatelia Rohingov zakazujú novinárom a fotografom prístup do oblasti, kde sa tieto zločiny páchajú, a tak ukradli tejto menšine aj tvár, a pretože Rohingovia sú moslimovia a príkorie sa im deje v čase, keď nie je dobré byť moslimom, oči zatvára takmer celý svet.

V súvislosti s touto tragédiou a reakciou na ňu by sa mal celý svet zamyslieť nad tým, čo môj priateľ, filozof Jean-François Revel nazval nevyužitým poznaním a vášňou ignorancie.

Nobelovka len ako alibi

Mali by sme preklínať naivitu, ktorá viedla mnohých, vrátane mňa, k zbožšteniu Aun Schan Su Ťij. Dáma z Rangúnu sa tiež stala hrdinkou jedného filmu mysleného ako hagiografia, ale zo spätného pohľadu dosť otrasného diela. Odkedy sa stala de facto líderkou Mjanmarska, Su Ťij nechala Rohingov ich osudu.

Zdalo sa, že Su Ťij si zaslúži Nobelovu cenu mieru, ktorú získala v roku 1991. Vtedy pôsobila dojmom, že je reinkarnáciou Nelsona Mandelu, Mahatmu Gándhího a dalajlámu. Ale od toho momentu, keď slávnostne uistila svet, že v meste Sittwe, kde už v roku 2012 davy zapaľovali domy Rohingov, nič nevidela, odvtedy, keď nás presviedčala, že sa nič nedeje ani vo zvyšku štátu Arakan, odvtedy, keď prísun alarmujúcich informácií svedčiacich o opaku označila za „vrchol ľadovca dezinformácií“, sa jej Nobelova cena stala len jej alibi.

Nech to nie je umieračik

Rohingovia sú len poslednou kohortou existenčne ohrozených: ľudí, ktorých pripravili o všetko (vrátane ich vlastnej smrti), vymkli ich z komunity ľudských bytostí a tak ich pripravili o všetky práva. Stali sa ľuďmi, o ktorých Hannah Arendtová predpovedala, že sa stanú obrazmi ľudskej budúcnosti, žijúcimi výčitkami plytkých deklarácií ľudských práv.

Ale predtým, ako sa tak stane, by som si niečo želal. V OSN pred niekoľkými dňami vystúpila veľmi odlišná žena, bangladéšska premiérka Hasína Wadžídová. Apelovala tam na medzinárodné spoločenstvo, aby odpovedalo na súčasnú krízu. Poznám Hasínu viac ako päťdesiat rokov a mal som veľa príležitostí oceniť nielen šľachetnosť jej ducha, ale aj jej hlboký a rešpektujúci vzťah k umiernenému a osvietenému islamu, ktorý plne rešpektuje ľudské práva a v ich rámci aj práva žien.

Želám si, aby jej prejav prebudil vo svete ľudskosť a aby jej volanie o pomoc nebolo len zvonením umieračika.

© Project Syndicate

Autor je francúzsky filozof