Denník N

Vedec Peter Sutoris: Ľudské práva treba brániť, hoci aj silou

Vedec Peter Sutoris bol asistentom najslávnejšieho vojnového fotografa súčasnosti Jamesa Nachtweya v New Yorku a vydal oceňovanú publikáciu o postkoloniálnej Indii.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris

Keď mal 13 rokov, otvorili v Sásovej doline náučný chodník podľa jeho projektu. Ako 16-ročný sa dostal na štipendium do Veľkej Británie a odvtedy už nežije na Slovensku. Medzitým študoval environmentalistiku, rozvojovú pomoc, pracoval pre najslávnejšieho vojnového fotografa Jamesa Nachtweya a nakrútil unikátny film o Marshallových ostrovoch. Peter Sutoris hovorí, že na Slovensko sa už nechce vrátiť.

Ako sa študent zo Slovenska stane asistentom najväčšej žijúcej legendy vojnovej fotografie?

Obaja s Nachtweyom sme absolventmi tej istej školy v USA – Dartmouth College v New Hampshire. Je to jedna z amerických „Ivy League“ škôl, ja som tam získal svoj prvý titul bakalára. Jim chodil ako absolvent k nám prednášať. Práve v tom čase bol hurikán Sandy v New Yorku a zaplavilo aj jeho štúdio. Potreboval dokončiť strih filmu, pričom jeho technika bola pod vodou. Hľadal niekoho, kto by mu s tým pomohol, a ja som zhodou okolností vtedy strihal svoj dokumentárny film, čo mu u nás na škole povedali, odporučili ma. Súhlasil a ponúkol mi prácu.

Aký film ste robili?

V tom čase som sa venoval filmu pomerne intenzívne, robil som na dokumente o rozvojových problémoch na Marshallových ostrovoch v Pacifiku. Neskôr mi vyšla kniha o dokumentárnych filmoch o rozvojovej problematike v Indii. Teraz je film pre mňa skôr výskumná technika v rámci PhD. štúdia. Učím decká v školách, ako používať profesionálne kamery. Ony potom s nimi točia na témy, ktoré si vyberú. Niekoľko mesiacov. Na základe toho potom prezentujú víziu komunity, v ktorej žijú.

Späť k Nachtweyovi – to bol ktorý rok?

2012.

On vám ako neznámemu človeku natoľko dôveroval?

Ono to nebolo hneď tak, pár dní sme najprv spolu robili na jednom projekte. Ostali sme v kontakte, pozrel si moje portfólio – venujem sa aj fotke. Celkom sme si sadli, mali sme spolu dlhé rozhovory. Bavili sme sa napríklad o využití jeho fotografií pri vyučovaní v školách a dával som dokopy súbory jeho fotiek, ktoré by mohli pomôcť učiteľom stredných škôl.

V čom presne spočívala vaša práca?

Spravovanie archívu, obchodné záležitosti: oceňovanie obrázkov, predávanie licencií, vyjednávanie s klientmi a podobne. Riešil som logistiku s galériami v rôznych krajinách, bolo to veľa rutinnej každodennej práce.

Chcete povedať, že Nacht­wey vám zveril tieto veci?

Vlastne áno, ja som bol jeho jediný zamestnanec a on trávi väčšinu času mimo Ameriky, v čase jeho neprítomnosti som v jeho mene riešil veľa týchto vecí.

To znie ako slušná porcia dôvery z jeho strany. Nikoho takého dovtedy nemal?

Samozrejme mal, u neho sa ľudia pomerne často striedali. Je to vysoká miera dôvery a tá je okamžitá. A aj vysoká miera zodpovednosti. To vie vytvoriť aj tlak na psychiku a dokážete sa v tom stratiť.

Nezastupuje ho agentúra, ako je v tejto brandži obvyklé?

Bol v Magnum aj v VII, z oboch agentúr odišiel. Má vlastné štúdio.

Švajčiarskemu filmárovi Christianovi Freiovi umožnil Nachtwey vo filme War Photographer nahliadnuť do svojho vnútra. Z filmu mám pocit, že je dosť uzavretý.

Áno, prakticky nepretržite pracuje. Isto, má okruh priateľov, ale väčšinu času netrávi s nimi. Je v teréne, obvykle sám. Už mu ťahá na sedemdesiatku a uvažoval som, ako ten dlhoročný blízky kontakt s utrpením ľudí vplýva na jeho psychiku, prežívanie. Bytostne mu je blízka práca v teréne, ale platenie účtov, dohadovanie zákazok, organizovanie vecí, to až tak nie. Je uzavretý, má úzky záber a ide pritom do hĺbky.

Máte pocit, že ho trápi aj dilema, že zarába na dokumentovaní nešťastí ľudí?

Som si istý, že pre neho je to v prvom rade poslanie, až potom práca a zdroj zárobku. Nikdy nemal rodinu, nemá deti, svoj život doslova zasvätil práci. Nemá vysoké nároky, naopak, žije skromne. Sú iní fotografi, ktorí sú celebritami a žijú oveľa hýrivejšie ako on. A potom, je dosť selektívny. Nie je až tak veľa publikácií s jeho fotkami. Vždy trvá na tom, že musí vidieť text, ktorý ide s jeho fotografiami. Musí mať dohľad nad kontextom zverejnenia: veľkosť zalomenia, obsah textu. Jim je veľmi prísny, fotky sú svojím spôsobom pre neho posvätné. Berie to ako svoju povinnosť, záväzok voči ľuďom, ktorých zaznamenal a ktorí možno zomreli krátko potom, ako tá fotka vznikla.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Foto – Peter Sutoris

Zažili ste, že by Jim vyjadril niekedy pochybnosti o zmysle toho, čo robí?

Myslím si, že v konečnom dôsledku je presvedčený, že to, čo robí, je správne. Ale boli situácie, keď zneistel. Bavili sme sa raz o Rwande, táto skúsenosť ho viedla k pochybnostiam, nie o jeho poslaní, ale celkovo o humanite, či sú ľudia schopní zmeny, spieť k tomu, aby svet bol civilizovanejší, menej násilný… To bola jedna z jeho najťažších skúseností, vo filme hovorí o genocíde s miliónom obetí ako o výťahu do pekla. Ale on aj výrazne pomáhal. V spolupráci s TIME Magazine založil fond, ktorý pomohol v Indonézii rodine muža, ktorý prišiel o ruku aj o nohu a žil doslova na železnici. Pokiaľ viem, dodnes na jeho účet darcovia posielajú peniaze a pomáha ďalším bezmenným ľuďom. Priamo zasahovať do diania však nie je pre neho tým hlavným.

A čo je pre neho hlavné?

Byť svedkom. Dokumentovať stav sveta. Nechce ľuďom radiť, čo majú robiť. Ani politikom, aj keď tí stoja o jeho názory. Veľmi si dáva pozor na to, aby pri rozhovoroch pre médiá nehovoril konkrétne o politike, trebárs koho majú či nemajú ľudia voliť. On chce ostať ako osoba v úzadí, vníma to tak, že jeho fotografie hovoria samy za seba. O tom sme sa veľa bavili, možno až sporili, pretože som s tým nie celkom nesúhlasil. Jeho fotografie majú umeleckú hodnotu, visia aj v galériách, sú obdivované. Tým sa môže stať, že ich budú ľudia interpretovať nie ako volanie po čine, ale ako estetický objekt bez morálnej dimenzie. A to by bol podľa mňa problém. Na druhej strane je veľa príkladov, keď tie fotky k činom viedli. Keď išiel Jim na vlastnú päsť fotiť hladomor do Somálska, nikto mu nepreplácal náklady. Červený kríž mu vtedy vyjadril vďaku za to, že aj cez jeho fotografie sa ľudia dozvedeli o hladomore a podarilo sa zachrániť zrejme státisíce ľudí.

Peter Sutoris. Foto – Andrej Bán

 Peter Sutoris (28)

Je špecialistom na problematiku medzinárodného rozvoja a školstva, filmár a fotograf. Spolupracoval na rozvojových projektoch v Pacifiku, v Indii, v Nepále, v Južnej Afrike, na Balkáne a na Blízkom východe. V rokoch 2012 – 13 pracoval ako asistent vojnového fotografa Jamesa Nachtweya v New Yorku. V roku 2016 mu vo vydavateľstve Oxford University Press vyšla kniha Visions of Development. Je absolventom Dartmouth College v USA, v súčasnosti dokončuje doktorát na Cambridge University vo Veľkej Británii, kde sa venuje školským reformám v Indii a v Južnej Afrike.

Niektorí vojnoví reportéri sa pod vplyvom hrozných skúseností stanú cynickí. Nachtwey ostal napriek všetkému, čo zažil, citlivý?

Nemyslím si, že je cynický, inak by to už „zabalil“. Ako ho poznám, on je v konečnom dôsledku optimista. V čase, keď som začal pre neho pracovať, bola Arabská jar, on už však do vojnových zón príliš nejazdil. Prežil v Iraku ťažkú traumu, keď do auta, v ktorom sa viezol, hodili granát a ten explodoval. Odvtedy sa venuje o niečo menej nebezpečným témam, v Nepále napríklad fotil záchranné práce po zemetrasení. Do Thajska sa vracal fotiť povstanie, tam ho aj postrelili. V jeho veku je obdivuhodné, aký je aktívny. Má obrovský archív, ten vyžaduje skatalogizovanie, iba malý zlomok bol zatiaľ zverejnený. Asi najzaujímavejšia pre mňa na tom celom bola možnosť si v New Yorku po nociach pozerať jeho nepublikované fotografie. Tam som sa veľa naučil, ako uvažuje. Je pedantný, má viacero verzií zväčšenín. Je mi ľúto, že popri jeho ikonických záberoch nepozná svet tie ostatné.

Prečo ste od Nachtweya odišli?

Bolo to moje vlastné rozhodnutie. Bolo to náročnejšie, ako som si na začiatku mohol a dokázal predstaviť. Vtedy som mal možnosť ísť robiť rozvojovú prácu do Nepálu, čomu som sa venoval aj predtým. A potom, v rozpore s mojimi pôvodnými očakávaniami je realita médií, ktoré jeho práce zverejňujú, ako by som to povedal… menej idealistická. Médiá potrebujú čosi, čo vedia predať. Pre mňa bolo ťažké pohybovať sa v prostredí, kde vládne takáto mentalita. Ale rozišli sme sa s Jimom v dobrom, dodnes sme v kontakte. Asi pred rokom a pol sme sa videli, prišiel na univerzitu na prednášku, ktorú som mal o svojej knihe o Indii.

Ako ste sa dostali na Cambridge?

Komplikovane. Začalo sa to kedysi dávno, v prvej triede osemročného gymnázia v Banskej Bystrici. Mal som šťastie na skvelú, nekonvenčnú učiteľku biológie, pani Agnesu Mojžišovú. Povedala nám: namiesto toho, aby ste sa venovali učebniciam, osnovám, vyberte si jednu otázku, na nej budete celý rok pracovať, potom odprezentujete to, k čomu ste sa dopracovali. To bola pre mňa prevratná vec. Začal som robiť na projekte, ktorý súvisel so Sásovskou dolinou v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry. Po troch rokoch som navrhol náučný chodník, ktorý bol aj skutočne vybudovaný, a keď som mal trinásť rokov, otvorili ho. To mi trochu skrátilo detstvo, obrazne povedané.

Aká bola vaša cesta k zahraničným školám?

Cez tento projekt som sa dostal na rôzne medzinárodné olympiády, reprezentoval som Slovensko v biológii či v environmentalistike. A potom, jedného dňa, mi to akoby doplo: dostal som sa do štádia, keď som videl veci mimo hraníc Slovenska. A uvedomil som si, že je pre mňa veľmi ťažké ostať tu, fungovať v slovenskom školskom systéme. Bolo to pre mňa až nepredstaviteľné. Chodil som po súťažiach vo svete a videl som, ako veci fungujú inde, bol som zvyknutý robiť projektovo. Vtedy sme s pani učiteľkou Mojžišovou dospeli obaja k záveru, že potrebujem odtiaľto odísť.

Koľko ste mali rokov, keď ste odišli zo Slovenska?

Šestnásť. Cez program United World Colleges som dostal ako stredoškolák štipendium do Veľkej Británie. Ide o zoskupenie internátnych škôl po celom svete, je to dielo Kurta Hahna. Bol to Nemec a antifašista, ktorý po 2. svetovej vojne v táboroch NATO, kde boli ľudia rôznych národností, prišiel s myšlienkou spoločného vzdelávania ľudí z rôznych častí sveta. Vzájomné spoznávanie otupuje hroty propagandy, intolerancie. Prakticky každá krajina má národnú výberovú komisiu, ktorá vyberie žiakov do tohto systému – na Slovensku zhruba dvoch až piatich ročne. Mňa vybrali na školu vo Walese, ktorá je pôvodnou školou, ktorú Hahn založil v roku 1962. Nachádza sa v zámku z 11. storočia na pobreží Bristolského kanála.

To znie takmer ako z Harryho Pottera.

V čase, keď som tam bol ja, bolo medzi žiakmi zastúpených okolo sedemdesiat národností. Vtedy som sa v omnoho väčšej miere dozvedel o dianí vo svete, cez rozprávanie spolužiakov, cez osobnú skúsenosť s nimi. Ako dobrovoľník som išiel robiť do utečeneckého tábora v jordánskom Ammáne, vyrástlo tam už niekoľko generácií Palestínčanov. Mal som sedemnásť, a dovtedy som nebol nikde mimo Európy. Úplne som sa vtedy preorientoval z environmentalistiky a z biológie na ľudí, na rozvojovú a humanitárnu pomoc. Doteraz sa tým zaoberám, a zrejme sa tým budem zaoberať celý zvyšok môjho života.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Foto – Peter Sutoris

Čo ste robili po strednej škole v Británii?

Išiel som do Spojených štátov, škola vo Walese bola skvelá príprava na kvalitné americké univerzity. Zo začiatku som sa venoval rozvojovej ekonómii, to bola oblasť, ktorú mi radili ľudia z odboru. Po čase som zistil, že ma to obmedzuje. Táto disciplína dokáže odpovedať iba na isté typy otázok, ktoré mne nepripadajú najzaujímavejšie či najpálčivejšie. Ekonomické modely rozvoja nám vedia povedať, či nejaká krajina bude rásť, ak sú splnené isté podmienky – ale nepovedia nám, ako ich splniť. Odvtedy som sa začal venovať štúdiu postkoloniálnej histórie so špecializáciou na južnú Áziu.

Čím vás oslovila táto časť sveta?

Dospel som k dvom poznaniam. Jedno bolo, že sa musím špecializovať na nejaký región. Ako som pochopil, jedným z problémov rozvojovej pomoci je, že humanitárne organizácie často rotujú svojich pracovníkov z jednej krajiny do druhej, v dôsledku toho nemajú kontextuálne vedomosti. Nehovoria miestnym jazykom, nerozumejú problémom do hĺbky, nie sú ponorení v danej kultúre. Zistil som, že nechcem byť „expertom“, ktorý bude chodiť z krajiny do krajiny a aplikovať nejaký ekonomický model, to naozaj nie. Vybral som si južnú Áziu, čo bola svojím spôsobom náhoda. Môj profesor na univerzite, ktorý sa venoval histórii rozvojovej problematiky, bol zhodou okolností expert na Indiu. On mi ponúkol prácu asistenta, pomáhal som mu dať dokopy jednu z jeho kníh, čo potom viedlo k tomu, že som sa aj ja začal orientovať na Indiu. Začal som tam tráviť čas, všeobecné otázky som začal aplikovať na daný región. To viedlo k mojej diplomovej práci, z ktorej potom vznikla kniha.

A druhé poznanie?

Pod históriou si často ľudia predstavujú to, čo sa stalo dávno a nemá až také priame spojitosti s dnešným svetom. Ale novodobá história v rozvojových krajinách, ktoré väčšinou boli kolóniami, od bodu, keď sa kolonizácia skončila a krajina sa začala spravovať sama… to sú fascinujúce veci. Začal som uvažovať na úrovni ideológie. Celý diskurz okolo rozvoja je podmienený tým, čo si ideologicky zadefinujeme ako rozvoj. Či je to trebárs to, že celý svet má vyzerať ako západná Európa: všade budú fabriky a budeme všade závislí od ropy a fosílnych palív. Alebo či umožníme, pripustíme alternatívny model rozvoja.

Aká je vaša odpoveď? Mali by menej rozvinuté krajiny sledovať vzor západnej Európy, liberálnej demokracie?

Takýto schematický pohľad nie je možný. Mám na to asi iný pohľad ako mnohí ľudia v mojom odbore.

Smerujem k tomu, čo chápete pod uvažovaním na úrovni ideológie.

Ja verím, že ľudské práva sú univerzálne. Možno nie tie konkrétne, ktoré máme spísané v súčasne platných medzinárodných dohodách, ale existuje univerzálny koncept ľudských práv. A ako taký je nezávislý od kultúry, histórie, politiky. Mnohí akademici by asi v tejto chvíli namietali, že mám imperiálne, koloniálne myslenie, ale ja som naozaj presvedčený, že nie je všetko relativistické, že jednoducho sú veci, ktoré sa nedajú modifikovať, na ktorých sa nedajú robiť kompromisy. Prosto predčasná smrť človeka z nie prirodzených dôvodov je problém, nezávisle od toho, či sme v Indonézii, v Kórei, alebo na Slovensku. Sú teda veci, na ktorých sa vieme zhodnúť a ktoré majú byť riešené, ak je to potrebné, aj za použitia sily.

Ako to myslíte, za použitia sily?

Napríklad intervencia v Kosove v roku 1999. Ale na druhej strane by som nešiel tak ďaleko, aby som povedal, že istý typ politického zriadenia, alebo isté usporiadanie spoločnosti, je univerzálny. Máme z histórie príklady zriadení, ktoré rešpektovali elementárne práva, aj keď sa možno z dnešného pohľadu nejavia ako demokratické. Nemyslím si, že je na mne alebo na komkoľvek inom, aby diktoval rozvojovým krajinám politické zriadenie, zákony, ústavu. O tom by si ľudia danej krajiny mali rozhodovať sami. Ale pozor, na druhej strane, akýkoľvek režim by mal rešpektovať elementárne ľudské práva. Tam nie sú možné kompromisy.

Presne pred sedemdesiatimi rokmi vznikla nezávislá India, ako aj Pakistan či Bangladéš. Zanikla britská koloniálna správa. U nás sa to často interpretuje tak, že išlo o koniec vykorisťovania daných krajín, ktoré boli obrané o zdroje, suroviny, a my, ľudia Západu, sme spoluzodpovední za chaos na troskách bývalých kolónií. Čo hovoríte na takéto názory?

Určite je to časť pravdy. Kolonializmus bol v mnohých ohľadoch nemorálny systém, kde existovala hierarchia ľudí a kde domorodci boli na jej spodku. V tých krajinách, azda s výnimkou Indie, nevznikli podmienky, aby potom dokázali demokraticky fungovať. Prístup ku vzdelaniu mala veľmi úzka skupina ľudí. Na druhej strane, India je veľmi komplikovaný prípad, pretože – a to sa u nás veľmi nevie – Britov tam bolo vždy veľmi málo. To nebola kolónia, kam by masovo prišli ľudia z Európy. India aj vďaka podnebiu nebola pre kolonistov atraktívna na pobyt. Koloniálna vláda tam fungovala vďaka tomu, že si dokázala podrobiť miestnych vládcov a „elity“, čo má spojitosť so systémom kást; členovia najvyšších kást boli s Britmi najužšie prepojení a často tak boli „spoluvinníkmi“ koloniálneho systému. Je veľmi ťažké teraz hovoriť, kto je za čo zodpovedný. V Indii bol proces dekolonizácie absolútne nezvládnutý, rozdelenie na Indiu a Pakistan viedlo k obrovskému krviprelievaniu, k miliónom utečencov. Bol to najväčší pohyb obyvateľstva v novodobej histórii ľudstva. Dodnes sú tam rozdelené rodiny, z Indie do Pakistanu neexistuje jediný komerčný let. V procese delenia Angličania zlyhali. Aj predtým zlyhali, v tom, ako ten nemorálny systém fungoval. Ale pre ľudí na Slovensku je dôležité si uvedomiť, že napriek tomu, že sme neboli koloniálna veľmoc, nepriamo sme tiež mali prospech z kolónií.

Ako to myslíte?

Pretože sme súčasťou Západu, v ktorom sa „náhodou histórie“ začala industrializácia. Vôbec to tak nemuselo byť, ona sa mohla začať povedzme v Číne. A priemyselná revolúcia bola do veľkej miery poháňaná využívaním kolónií; nerastné suroviny, otrocká práca, ale v prípade Británie aj ekonomická politika v kolóniách. Bol to súbor spôsobov, ktorými Západ ako taký benefitoval. Slovensko je v geografickej oblasti, ktorá priamo ťažila z priemyselnej revolúcie: technológie, spôsob života, to všetko je tým dané. Teda je dôležité si uvedomiť, že dodnes z kolonializmu ťažíme v celom západnom svete, kam Slovensko patrí. Nie sme zodpovední v tom zmysle, že sme robili rozhodnutia, ktoré viedli ku kolonizácii, tam sme, samozrejme, nemali žiadne slovo. Sme však súčasťou časti sveta, ktorej história je zakorenená v kolonializme.

Vo svojej publikácii ste sa venovali obrazu postkoloniálnej Indie v dokumentárnom filme a propagande. Prečo ste si vybrali túto tému?

Od začiatku to bol veľmi osobný projekt. Keď som si uvedomil, že rozvojová ekonómia nie je mojou cestou, snažil som sa nájsť aj sám v sebe odpoveď na to, čomu sa budem venovať. Nejaký čas to bol film, na Marshallových ostrovoch v Pacifiku som žil a natočil dokument. A kládol som si otázky, či vedie to množstvo času, ktoré tomu venujem, k efektívnemu výsledku, ku zmene. Takže som sa snažil nájsť v histórii ukážku toho, že ľudia sa snažili niečo zmeniť v živote krajiny prostredníctvom filmu. A zhodou okolností India bola krajina, kde sa realizoval najväčší takýto experiment – už rok po osamostatnení sa. Nehru ako vtedajší premiér založil štátnu filmársku spoločnosť, ktorá vytvárala filmy. Niektorí historici by hovorili o propagande, ja sa tomu pojmu vyhýbam.

Prečo sa mu vyhýbate?

Tie filmy mali za cieľ informovať bežných Indov o tom, kam krajina smeruje, čo vláda robí pre jej rozvoj a ako oni môžu k tomu dopomôcť. Bola to obrovská mašinéria, medzi rokmi 1948 a 1975 natočili okolo 6 000 filmov, väčšinou v dĺžke od desať do dvadsať minút. India mala v tom čase zákon, podľa ktorého povinne museli kiná premietať tieto dokumenty pred hlavným filmom. Aj keď to znie ako propaganda, mnohí filmári, ktorí pre vládu robili, dokázali do nich „prepašovať“ kritiku vládnej ideológie. Každý z tých dokumentov bol výsledkom komplexnej súhry rôznych názorových a záujmových skupín, a práve v tom sú fascinujúce.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris

Aj u nás boli pred rokom 1989 propagandistické kinožurnály.

To je trochu iné. India je podľa mojich vedomostí jediná krajina, kde toto fungovalo v čase mieru. Žurnály v kinách mali aj v Spojených štátoch počas 2. svetovej vojny alebo počas vojny vo Vietname, mali ich počas vojny aj Briti a to, čo sme mali za komunizmu v Československu, by sa dalo považovať za súčasť studenej vojny. V Indii to bolo iné, túto metódu používala v čase mieru a dlhodobo, niekoľko dekád. Mňa zaujalo, ako taká veľká krajina s takými obmedzenými financiami vytvorí takýto kolos. Tie filmy boli dabované do osemnástich regionálnych jazykov.

Zjednocujúcim jazykom v Indii nebola hindčina?

Nie, tá je síce v severnej Indii väčšinový jazyk, vďaka filmom z Bollywoodu ho dnes na akej-takej úrovni zvládnu aj v južnej Indii, ale v 50. rokoch to tak nebolo. Bez dabingu do miestnych jazykov by to nešlo.

Prečo si vybrali práve dokumentárny film ako médium štátnej kampane? Pre vysokú negramotnosť populácie?

V čase osamostatnenia Indie bolo gramotných iba 12 percent populácie. To hovorí samo o sebe, ako Briti tej krajine vládli.

Aké výsledky mal tento gigantický filmový projekt?

Moje zistenia nie sú veľmi pozitívne. Prišiel som na to, že ak som sa bavil s bežným Indom nad štyridsať, ktorý žije v meste a bol niekedy ako dieťa v kine, obvykle bol jeho reakciou na otázku o filmoch smiech a počudovanie, že sa na to niekto vôbec pýta. Inými slovami, bolo to čosi natoľko nudné, nezaujímavé, že im to vyprchalo z hlavy. Často mi Indovia vraveli, že miestne kino, do ktorého chodili, počas premietania ani nevyplo svetlo – takže diváci sa bavili medzi sebou, fajčili, pili a nesledovali dej na plátne. Bolo to pre nich skôr spoločenské posedenie.

O čom boli tie filmy?

Bolo to veľké spektrum tém, obvykle sa týkali rôznych aspektov rozvoja krajiny, keď povedzme vláda stavala veľkú priehradu, dala urobiť film, v ktorom ukazovala výhody takejto stavby. Treba si uvedomiť, že ani po ére kolonizácie nebolo zrejmé, kam sa tá krajina bude uberať. Indický národný kongres bol národné hnutie, ktoré prevzalo moc a malo v sebe veľa ideologických prúdov. Jeden z nich predstavoval Mahátma Gándhí, ktorý neveril tomu, že by India mala napodobňovať Západ a stavať fabriky. Hovoril skôr o ceste do éry pred príchodom Britov, čo pre neho znamenalo v prvom rade život v dedinách, poľnohospodárstvo, sebestačnosť. Naopak, Džavaharlál Nehru presadzoval industrializáciu krajiny, ktorá sa napokon stala oficiálnou politikou vlády, ale to neznamená, že alternatívne pohľady boli úplne vytlačené. Neustály dialóg ideológií znamenal hľadanie identity.

Filmy vyjadrovali aj tieto spoločenské polemiky, alebo boli cenzurované a doktrinárske?

Vyjadrovali, ale skryto, implicitne. Práve preto nepoužívam pojem propaganda. Na začiatku, keď som prišiel prvýkrát do Indie, bavil som sa s ľuďmi a pozeral som si ten archív, mal som pocit, že je to absurdná propaganda, jednostranný pohľad. Filmy boli točené tak, že v nich vystupoval „vševediaci“ rozprávač, ktorý vždy všetko vysvetlil a zábery iba ilustrovali jeho „objektívny“ pohľad. Tam nebol priestor na dialóg, na polemiku. Na druhej strane, robil som na projekte šesť rokov a v druhej polovici toho obdobia som začal hovoriť s ľuďmi, ktorí na tých filmoch robili. Našiel som 80-ročných a starších pamätníkov, ktorí tie filmy po vojne točili. Začal som si pozerať archívne spisy: memorandá, korešpondenciu. A zistil som, že to vôbec nebolo také jednoduché, ploché, lineárne, ako si to ľudia pamätajú.

Čo to znamená, že to nebolo ploché?

Raz za čas sa v kine premietal aj film, ktorý bol voči vládnej politike kritický. Veľmi mi to pripomína súčasnú situáciu v iránskej kinematografii. Sú filmári, ktorí točia filmy pre divákov, ktoré musia prejsť cez cenzorov. Vzniká tak komunikácia v inotajoch na úrovni filmár-divák, ktorá musí byť dostatočne nepriehľadná na to, aby si ju cenzor všimol.

To presne bolo u nás za socializmu.

Vznikli tak veľmi kreatívne veci. V jednom filme je napríklad šesť rámčekov – filmy mali vtedy 24 rámčekov, políčok za sekundu – ktoré hovoria „Fuck Censorship.“ Podprahovo to divák vnímal.

Bola tam teda cenzúra?

Môj argument v knihe je, že bola, ale nie priama. Vláda sa snažila vybrať prorežimných filmárov, nekritických. A tí zároveň vedeli, že platia nepísané normy, čo sa môže a čo nie. Môj záver z celej analýzy je, že to nebol monolit, ale organizácia, v rámci ktorej existovali rôzne prúdy, ktoré reflektovali dianie v spoločnosti. A naozaj vznikli fascinujúce veci.

Čo pre vás práca na tejto téme znamenala?

Ukázala mi rôzne cesty, ako uvažovať o rozvoji. V rámci histórie rozvoja existuje konsenzus, že približne do 80. rokov bola vedúcou teóriou modernizačná koncepcia ako pokračovateľka kolonializmu. Potom nastáva zmena, začína sa uvažovať o ľuďoch, o ľudských právach, pojem ľudský kapitál sa stáva dôležitý, vlády sa orientujú na vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť. Ak sa však pozerám na tieto filmy, tento skok nevidím, skôr vidím kontinuitu už od 50. rokov. Už vtedy mali ľudia progresívne myšlienky a pohľady na rozvoj. Film mi pripadá ako ideálny nástroj na to, aby človek pochopil ideológiu. Tá často nie je vyjadrená písomne. Vizuál je iný jazyk.

Ako by ste definovali ideológiu postkoloniálnej Indie, dnes najľudnatejšej krajiny sveta?

Ja to nazývam developmentalizmus, čo je trochu krkolomné slovo, ale vyjadruje pokračovanie koloniálneho myslenia. Pre mňa bolo veľmi poučné, keď som začal analyzovať procedúru, akou boli tie filmy robené. Napríklad som zistil, že scenáristi nemali žiadny rozpočet na to, aby cestovali.

To je pomerne absurdné.

Organizácia sídlila v Bombaji, scenárista sa pozerá na Arabské more a píše scenár filmu o pôvodných obyvateľoch kdesi na hranici s Bangladéšom, resp. v tom čase Východným Pakistanom. Myšlienka, že mestskí, na Západe vzdelaní Indovia, väčšinou muži z hornej kasty, porozumejú problémom krajiny, je absurdná, ale úspešne prežíva z predchádzajúcej éry Britov. Zjednodušene platí, že Brita po roku 1947 nahradil Ind, ktorý mu predtým robil povedzme asistenta. Hovorím tomu interná kolonizácia.

Išlo teda o pokračovanie nadradenosti, tentoraz však miestnymi elitami, ktoré ukazovali jednoduchým Indom, ako majú správne žiť?

Presne. Je to fenomén sporu medzi veľkomestami a vidiekom. Prvé kolonizuje to druhé.

Vidiek teda tieto filmy neprijal?

V archívoch som objavil jednu krásnu príhodu. V 50. rokoch mala India okolo 6-tisíc kín, čo nebolo veľa. Aby sa vláda dostala aj k vidiečanom, vyvinula projekt prenosných projektorov, niečo ako náš dnešný Bažant kinematograf, kde chodili z dediny do dediny, na strom zavesili plátno a po zotmení premietali. Potom za ľuďmi chodili sociológovia, ktorí zaznamenali spätnú väzbu od divákov, či filmy splnili účel. Samostatnou kapitolou boli filmy o plánovanom rodičovstve, vláda sa snažila populáciu primať k tomu, aby mala menej detí. Tak vznikol animovaný film, volal sa Môj múdry otecko, kde sa chlapec vrátil zo školy na prázdniny, príde za otcom a vraví: cítim sa osamelo, chcel by som malého bračeka. On mu povie: to nejde, synček, ak budem mať veľa detí, nebudem mať dosť peňazí, aby som ťa poslal na vysokú školu. To je pointa príbehu. Výskumníci sa pýtali ľudí, či si z toho odniesli to, že budú mať menej detí. Vysvitlo, že vo všetkých vzorkách, ktoré sa robili vo viacerých štátoch Indie, to bolo presne naopak. Ľudia dokonca povedali, že budú mať viac detí.

Dôvod?

Teória sociológov, s ktorou súhlasím, bola, že film bol tak urobený, že osamelosť chlapčeka bola tak silno vyjadrená, že diváci nadobudli pocit, že deti by nemali byť osamelé a treba mať väčšie potomstvo. Filmári akoby žili vo vlastnom svete, akoby nedokázali komunikovať s ľuďmi, ktorí vzišli z iného sociálneho a kultúrneho prostredia.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Foto – Peter Sutoris

Koľko z tých asi šesťtisíc filmov ste videli?

Okolo 350 až 400. Podarilo sa mi indickú vládu presvedčiť, aby sme polovicu z nich zdigitalizovali. Sú dnes voľne dostupné na webe, čo považujem za veľkú vec.

Indická vláda bola voči vám ústretová?

Celkom áno, aj keď tam bolo aj veľmi veľa byrokracie.

Poznáte iného spoločenského vedca, ktorý skúmal indický dokumentárny film?

Neviem o takom. Vďaka tomu moju publikáciu vydalo vydavateľstvo Oxford University Press. Je tam „diera“ v poznaní; máme plno literatúry o Bollywoode, o hranom filme, ale takmer žiadnu o dokumente. Je to prvá akademická kniha o histórii indického dokumentu.

Do akej miery tento obrovský vládny projekt zmenil indickú spoločnosť?

Táto otázka smeruje k tomu, o čom sme sa bavili pri Jamesovi Nachtweyovi. Ide o to, nájsť kauzálne prepojenie medzi tým, že človek niečo vidí, a tým, ako ho to ovplyvní v jeho zmýšľaní a konaní. Nanešťastie, nie je to preukázateľné, merateľné. Každý solídny spoločenský vedec na túto otázku musí povedať: žiaľ, nevieme. Bola veľká skupina Indov, ktorá tieto filmy ignorovala, videla ich ako číru propagandu, čím sa ešte viac zväčšovala priepasť medzi štátom a jeho obyvateľmi. Na druhej strane, India má dnes nesmierne zaujímavú scénu dokumentaristov, aj vďaka tomuto projektu nadobudli profesionálne zručnosti a vytvorila sa tradícia. Bola to legitimizácia filmového dokumentu ako žánru. Pomohlo to aj hranému filmu: veľa z najúspešnejších súčasných režisérov Bollywoodu nadobudlo prax v tomto projekte.

Za akých okolností tento projekt v 80. rokoch skončil?

Kiná boli nahradené televíziou. Tá inštitúcia pritom funguje dodnes, má prakticky rovnaký počet zamestnancov, v indickej byrokracii nemožno ľudí len tak vyhodiť z práce.

V Indii sú dnes fenoménom hromadné samovraždy roľníkov, aj pre klimatické zmeny strácajú obživu.

Áno, je to hrozivý a masový problém. V niektorých indických štátoch odškodňovali rodiny samovrahov, čím absurdne vytvárali dôvody, pre ktoré ich najmä muži páchali – aby tak zabezpečili rodinu. Ďalším faktorom je to, ako v Indii fungujú banky a prístup k peniazom. Trebárs príde firma, ktorá ponúka geneticky modifikované plodiny, farmári však na ich nákup nemajú zdroje, a tak si požičajú za podmienok, ktoré nie sú schopní splatiť. Pretože sľub, že im to zdvojnásobí úrodu, je blud, ilúzia, takto fungujú lokálne mafie a doháňajú farmárov až k samovraždám.

Čo si myslíte o paralelách Indie a rómskych komunít na Slovensku? Je niečo z ich modelov aplikovateľné u nás?

Ťažká otázka, my spoločenskí vedci sme veľmi dobrí pri kritike modelov, ale horší pri identifikovaní pozitívnych vzorov. Od 80. rokov podnes vidíme v Indii až extrémnu segregáciu – pribúda extrémne bohatých aj extrémne chudobných. Vidíme tam obrovské znecitlivenie spoločnosti, ešte vypuklejšie ako v iných krajinách, kde som mal možnosť pracovať. U nás to až tak nevidíme, tu aj najchudobnejší majú elektrinu. V Bombaji je luxusný mrakodrap s okázalým interiérom cez niekoľko poschodí a pod ním bedári, ktorí nemajú doslova nič. Mali by sme si vážiť, že u nás nemáme natoľko extrémne paralelné komunity. Situácia Rómov na Slovensku mi však začína miestami pripomínať situáciu chudobných v Indii. V lepšom prípade je to akási rezignácia nad nerovnosťami v spoločnosti, v horšom otvorené predsudky voči marginalizovanej skupine ľudí. Musíme sa tomu brániť, pretože znecitlivenie spoločnosti voči chudobe vedie k strate ľudskosti v nás. A bez humanity sme stroje.

Ako sa pozeráte z odstupu na dnešné Slovensko?

Je to krajina, ktorá nenarába dobre so svojím potenciálom. V porovnaní s mnohými oblasťami sveta, ale aj s historickými reáliami strednej Európy je na tom veľmi dobre, čo sa týka životnej úrovne, bezpečnosti a aj niektorých služieb. Žiaľ, akoby si to ľudia na Slovensku neuvedomovali, a namiesto rozvoja potenciálu, ktorý reálne majú, hľadajú vinníkov svojich problémov mimo seba.

Aké máte pocity, keď sa sem vraciate za rodičmi?

Je to zmes nostalgie a frustrácie. Stále čakám na nejaké známky širšieho, spoločenského posunu v mentalite smerom k väčšiemu optimizmu, väčšej akcieschopnosti a iniciatívy, no, žiaľ, takéto známky nachádzam len u málo jednotlivých ľudí, a nie v spoločnosti ako takej.

Veľkou témou tejto krajiny je kvalita školstva, rozkrádanie eurofondov, znechutenie mnohých šikovných ľudí, aj vedcov. Ako to vnímate?

Úroveň slovenského školstva je naozaj veľmi nízka a je to aj príčina, prečo som sám odtiaľto ešte ako šestnásťročný odišiel. Mám pocit, že za tých dvanásť rokov, čo žijem mimo Slovenska, sa v tomto veľmi málo pohlo. Sú síce iniciatívy konkrétnych súkromných škôl, ktoré sa snažia ponúknuť alternatívu voči zastaranému, skostnatenému a do veľkej miery v dnešnej dobe už vlastne irelevantnému verejnému školskému systému, no to podľa mňa nie je riešenie. Kvalitné školstvo by malo byť dostupné každému, nielen pár vyvoleným, ktorí si ho môžu dovoliť. V tomto politika slovenských vlád, ktoré verejné školstvo zanedbávajú, paradoxne prispieva k prehlbovaniu rozdielov, aj keď často tieto vlády samy seba nazývajú ľavicovými.

Uvažujete, že sa vrátite domov?

Nie. Jednak by bolo pre mňa veľmi ťažké sa po toľkých rokoch znova adaptovať na slovenskú mentalitu, a jednak sa veciam, ktorým sa profesionálne venujem, na Slovensku venuje len veľmi málo ľudí.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie

Foto N - Tomáš Benedikovič