Denník N

Vedec Peter Sutoris: Ľudské práva treba brániť, hoci aj silou

Vedec Peter Sutoris bol asistentom najslávnejšieho vojnového fotografa súčasnosti Jamesa Nachtweya v New Yorku a vydal oceňovanú publikáciu o postkoloniálnej Indii.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris

Keď mal 13 rokov, otvorili v Sásovej doline náučný chodník podľa jeho projektu. Ako 16-ročný sa dostal na štipendium do Veľkej Británie a odvtedy už nežije na Slovensku. Medzitým študoval environmentalistiku, rozvojovú pomoc, pracoval pre najslávnejšieho vojnového fotografa Jamesa Nachtweya a nakrútil unikátny film o Marshallových ostrovoch. Peter Sutoris hovorí, že na Slovensko sa už nechce vrátiť.

Ako sa študent zo Slovenska stane asistentom najväčšej žijúcej legendy vojnovej fotografie?

Obaja s Nachtweyom sme absolventmi tej istej školy v USA – Dartmouth College v New Hampshire. Je to jedna z amerických „Ivy League“ škôl, ja som tam získal svoj prvý titul bakalára. Jim chodil ako absolvent k nám prednášať. Práve v tom čase bol hurikán Sandy v New Yorku a zaplavilo aj jeho štúdio. Potreboval dokončiť strih filmu, pričom jeho technika bola pod vodou. Hľadal niekoho, kto by mu s tým pomohol, a ja som zhodou okolností vtedy strihal svoj dokumentárny film, čo mu u nás na škole povedali, odporučili ma. Súhlasil a ponúkol mi prácu.

Aký film ste robili?

V tom čase som sa venoval filmu pomerne intenzívne, robil som na dokumente o rozvojových problémoch na Marshallových ostrovoch v Pacifiku. Neskôr mi vyšla kniha o dokumentárnych filmoch o rozvojovej problematike v Indii. Teraz je film pre mňa skôr výskumná technika v rámci PhD. štúdia. Učím decká v školách, ako používať profesionálne kamery. Ony potom s nimi točia na témy, ktoré si vyberú. Niekoľko mesiacov. Na základe toho potom prezentujú víziu komunity, v ktorej žijú.

Späť k Nachtweyovi – to bol ktorý rok?

2012.

On vám ako neznámemu človeku natoľko dôveroval?

Ono to nebolo hneď tak, pár dní sme najprv spolu robili na jednom projekte. Ostali sme v kontakte, pozrel si moje portfólio – venujem sa aj fotke. Celkom sme si sadli, mali sme spolu dlhé rozhovory. Bavili sme sa napríklad o využití jeho fotografií pri vyučovaní v školách a dával som dokopy súbory jeho fotiek, ktoré by mohli pomôcť učiteľom stredných škôl.

V čom presne spočívala vaša práca?

Spravovanie archívu, obchodné záležitosti: oceňovanie obrázkov, predávanie licencií, vyjednávanie s klientmi a podobne. Riešil som logistiku s galériami v rôznych krajinách, bolo to veľa rutinnej každodennej práce.

Chcete povedať, že Nacht­wey vám zveril tieto veci?

Vlastne áno, ja som bol jeho jediný zamestnanec a on trávi väčšinu času mimo Ameriky, v čase jeho neprítomnosti som v jeho mene riešil veľa týchto vecí.

To znie ako slušná porcia dôvery z jeho strany. Nikoho takého dovtedy nemal?

Samozrejme mal, u neho sa ľudia pomerne často striedali. Je to vysoká miera dôvery a tá je okamžitá. A aj vysoká miera zodpovednosti. To vie vytvoriť aj tlak na psychiku a dokážete sa v tom stratiť.

Nezastupuje ho agentúra, ako je v tejto brandži obvyklé?

Bol v Magnum aj v VII, z oboch agentúr odišiel. Má vlastné štúdio.

Švajčiarskemu filmárovi Christianovi Freiovi umožnil Nachtwey vo filme War Photographer nahliadnuť do svojho vnútra. Z filmu mám pocit, že je dosť uzavretý.

Áno, prakticky nepretržite pracuje. Isto, má okruh priateľov, ale väčšinu času netrávi s nimi. Je v teréne, obvykle sám. Už mu ťahá na sedemdesiatku a uvažoval som, ako ten dlhoročný blízky kontakt s utrpením ľudí vplýva na jeho psychiku, prežívanie. Bytostne mu je blízka práca v teréne, ale platenie účtov, dohadovanie zákazok, organizovanie vecí, to až tak nie. Je uzavretý, má úzky záber a ide pritom do hĺbky.

Máte pocit, že ho trápi aj dilema, že zarába na dokumentovaní nešťastí ľudí?

Som si istý, že pre neho je to v prvom rade poslanie, až potom práca a zdroj zárobku. Nikdy nemal rodinu, nemá deti, svoj život doslova zasvätil práci. Nemá vysoké nároky, naopak, žije skromne. Sú iní fotografi, ktorí sú celebritami a žijú oveľa hýrivejšie ako on. A potom, je dosť selektívny. Nie je až tak veľa publikácií s jeho fotkami. Vždy trvá na tom, že musí vidieť text, ktorý ide s jeho fotografiami. Musí mať dohľad nad kontextom zverejnenia: veľkosť zalomenia, obsah textu. Jim je veľmi prísny, fotky sú svojím spôsobom pre neho posvätné. Berie to ako svoju povinnosť, záväzok voči ľuďom, ktorých zaznamenal a ktorí možno zomreli krátko potom, ako tá fotka vznikla.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Foto – Peter Sutoris

Zažili ste, že by Jim vyjadril niekedy pochybnosti o zmysle toho, čo robí?

Myslím si, že v konečnom dôsledku je presvedčený, že to, čo robí, je správne. Ale boli situácie, keď zneistel. Bavili sme sa raz o Rwande, táto skúsenosť ho viedla k pochybnostiam, nie o jeho poslaní, ale celkovo o humanite, či sú ľudia schopní zmeny, spieť k tomu, aby svet bol civilizovanejší, menej násilný… To bola jedna z jeho najťažších skúseností, vo filme hovorí o genocíde s miliónom obetí ako o výťahu do pekla. Ale on aj výrazne pomáhal. V spolupráci s TIME Magazine založil fond, ktorý pomohol v Indonézii rodine muža, ktorý prišiel o ruku aj o nohu a žil doslova na železnici. Pokiaľ viem, dodnes na jeho účet darcovia posielajú peniaze a pomáha ďalším bezmenným ľuďom. Priamo zasahovať do diania však nie je pre neho tým hlavným.

A čo je pre neho hlavné?

Byť svedkom. Dokumentovať stav sveta. Nechce ľuďom radiť, čo majú robiť. Ani politikom, aj keď tí stoja o jeho názory. Veľmi si dáva pozor na to, aby pri rozhovoroch pre médiá nehovoril konkrétne o politike, trebárs koho majú či nemajú ľudia voliť. On chce ostať ako osoba v úzadí, vníma to tak, že jeho fotografie hovoria samy za seba. O tom sme sa veľa bavili, možno až sporili, pretože som s tým nie celkom nesúhlasil. Jeho fotografie majú umeleckú hodnotu, visia aj v galériách, sú obdivované. Tým sa môže stať, že ich budú ľudia interpretovať nie ako volanie po čine, ale ako estetický objekt bez morálnej dimenzie. A to by bol podľa mňa problém. Na druhej strane je veľa príkladov, keď tie fotky k činom viedli. Keď išiel Jim na vlastnú päsť fotiť hladomor do Somálska, nikto mu nepreplácal náklady. Červený kríž mu vtedy vyjadril vďaku za to, že aj cez jeho fotografie sa ľudia dozvedeli o hladomore a podarilo sa zachrániť zrejme státisíce ľudí.

Peter Sutoris. Foto – Andrej Bán

 Peter Sutoris (28)

Je špecialistom na problematiku medzinárodného rozvoja a školstva, filmár a fotograf. Spolupracoval na rozvojových projektoch v Pacifiku, v Indii, v Nepále, v Južnej Afrike, na Balkáne a na Blízkom východe. V rokoch 2012 – 13 pracoval ako asistent vojnového fotografa Jamesa Nachtweya v New Yorku. V roku 2016 mu vo vydavateľstve Oxford University Press vyšla kniha Visions of Development. Je absolventom Dartmouth College v USA, v súčasnosti dokončuje doktorát na Cambridge University vo Veľkej Británii, kde sa venuje školským reformám v Indii a v Južnej Afrike.

Niektorí vojnoví reportéri sa pod vplyvom hrozných skúseností stanú cynickí. Nachtwey ostal napriek všetkému, čo zažil, citlivý?

Nemyslím si, že je cynický, inak by to už „zabalil“. Ako ho poznám, on je v konečnom dôsledku optimista. V čase, keď som začal pre neho pracovať, bola Arabská jar, on už však do vojnových zón príliš nejazdil. Prežil v Iraku ťažkú traumu, keď do auta, v ktorom sa viezol, hodili granát a ten explodoval. Odvtedy sa venuje o niečo menej nebezpečným témam, v Nepále napríklad fotil záchranné práce po zemetrasení. Do Thajska sa vracal fotiť povstanie, tam ho aj postrelili. V jeho veku je obdivuhodné, aký je aktívny. Má obrovský archív, ten vyžaduje skatalogizovanie, iba malý zlomok bol zatiaľ zverejnený. Asi najzaujímavejšia pre mňa na tom celom bola možnosť si v New Yorku po nociach pozerať jeho nepublikované fotografie. Tam som sa veľa naučil, ako uvažuje. Je pedantný, má viacero verzií zväčšenín. Je mi ľúto, že popri jeho ikonických záberoch nepozná svet tie ostatné.

Prečo ste od Nachtweya odišli?

Bolo to moje vlastné rozhodnutie. Bolo to náročnejšie, ako som si na začiatku mohol a dokázal predstaviť. Vtedy som mal možnosť ísť robiť rozvojovú prácu do Nepálu, čomu som sa venoval aj predtým. A potom, v rozpore s mojimi pôvodnými očakávaniami je realita médií, ktoré jeho práce zverejňujú, ako by som to povedal… menej idealistická. Médiá potrebujú čosi, čo vedia predať. Pre mňa bolo ťažké pohybovať sa v prostredí, kde vládne takáto mentalita. Ale rozišli sme sa s Jimom v dobrom, dodnes sme v kontakte. Asi pred rokom a pol sme sa videli, prišiel na univerzitu na prednášku, ktorú som mal o svojej knihe o Indii.

Ako ste sa dostali na Cambridge?

Komplikovane. Začalo sa to kedysi dávno, v prvej triede osemročného gymnázia v Banskej Bystrici. Mal som šťastie na skvelú, nekonvenčnú učiteľku biológie, pani Agnesu Mojžišovú. Povedala nám: namiesto toho, aby ste sa venovali učebniciam, osnovám, vyberte si jednu otázku, na nej budete celý rok pracovať, potom odprezentujete to, k čomu ste sa dopracovali. To bola pre mňa prevratná vec. Začal som robiť na projekte, ktorý súvisel so Sásovskou dolinou v ochrannom pásme Národného parku Nízke Tatry. Po troch rokoch som navrhol náučný chodník, ktorý bol aj skutočne vybudovaný, a keď som mal trinásť rokov, otvorili ho. To mi trochu skrátilo detstvo, obrazne povedané.

Aká bola vaša cesta k zahraničným školám?

Cez tento projekt som sa dostal na rôzne medzinárodné olympiády, reprezentoval som Slovensko v biológii či v environmentalistike. A potom, jedného dňa, mi to akoby doplo: dostal som sa do štádia, keď som videl veci mimo hraníc Slovenska. A uvedomil som si, že je pre mňa veľmi ťažké ostať tu, fungovať v slovenskom školskom systéme. Bolo to pre mňa až nepredstaviteľné. Chodil som po súťažiach vo svete a videl som, ako veci fungujú inde, bol som zvyknutý robiť projektovo. Vtedy sme s pani učiteľkou Mojžišovou dospeli obaja k záveru, že potrebujem odtiaľto odísť.

Koľko ste mali rokov, keď ste odišli zo Slovenska?

Šestnásť. Cez program United World Colleges som dostal ako stredoškolák štipendium do Veľkej Británie. Ide o zoskupenie internátnych škôl po celom svete, je to dielo Kurta Hahna. Bol to Nemec a antifašista, ktorý po 2. svetovej vojne v táboroch NATO, kde boli ľudia rôznych národností, prišiel s myšlienkou spoločného vzdelávania ľudí z rôznych častí sveta. Vzájomné spoznávanie otupuje hroty propagandy, intolerancie. Prakticky každá krajina má národnú výberovú komisiu, ktorá vyberie žiakov do tohto systému – na Slovensku zhruba dvoch až piatich ročne. Mňa vybrali na školu vo Walese, ktorá je pôvodnou školou, ktorú Hahn založil v roku 1962. Nachádza sa v zámku z 11. storočia na pobreží Bristolského kanála.

To znie takmer ako z Harryho Pottera.

V čase, keď som tam bol ja, bolo medzi žiakmi zastúpených okolo sedemdesiat národností. Vtedy som sa v omnoho väčšej miere dozvedel o dianí vo svete, cez rozprávanie spolužiakov, cez osobnú skúsenosť s nimi. Ako dobrovoľník som išiel robiť do utečeneckého tábora v jordánskom Ammáne, vyrástlo tam už niekoľko generácií Palestínčanov. Mal som sedemnásť, a dovtedy som nebol nikde mimo Európy. Úplne som sa vtedy preorientoval z environmentalistiky a z biológie na ľudí, na rozvojovú a humanitárnu pomoc. Doteraz sa tým zaoberám, a zrejme sa tým budem zaoberať celý zvyšok môjho života.

Fotografie vznikli počas viacerých projektov v Južnej Afrike, v Indii a na Marshallových ostrovoch. Foto – Peter Sutoris
Foto – Peter Sutoris

Čo ste robili po strednej škole v Británii?

Išiel som do Spojených štátov, škola vo Walese bola skvelá príprava na kvalitné americké univerzity. Zo začiatku som sa venoval rozvojovej ekonómii, to bola oblasť, ktorú mi radili ľudia z odboru. Po čase som zistil, že ma to obmedzuje. Táto disciplína dokáže odpovedať iba na isté typy otázok, ktoré mne nepripadajú najzaujímavejšie či najpálčivejšie. Ekonomické modely rozvoja nám vedia povedať, či nejaká krajina bude rásť, ak sú splnené isté podmienky – ale nepovedia nám, ako ich splniť. Odvtedy som sa začal venovať štúdiu postkoloniálnej histórie so špecializáciou na južnú Áziu.

Čím vás oslovila táto časť sveta?

Dospel som k dvom poznaniam. Jedno bolo, že sa musím špecializovať na nejaký región. Ako som pochopil, jedným z problémov rozvojovej pomoci je, že humanitárne organizácie často rotujú svojich pracovníkov z jednej krajiny do druhej, v dôsledku toho nemajú kontextuálne vedomosti. Nehovoria miestnym jazykom, nerozumejú problémom do hĺbky, nie sú ponorení v danej kultúre. Zistil som, že nechcem byť „expertom“, ktorý bude chodiť z krajiny do krajiny a aplikovať nejaký ekonomický model, to naozaj nie. Vybral som si južnú Áziu, čo bola svojím spôsobom náhoda. Môj profesor na univerzite, ktorý sa venoval histórii rozvojovej problematiky, bol zhodou okolností expert na Indiu. On mi ponúkol prácu asistenta, pomáhal som mu dať dokopy jednu z jeho kníh, čo potom viedlo k tomu, že som sa aj ja začal orientovať na Indiu. Začal som tam tráviť čas, všeobecné otázky som začal aplikovať na daný región. To viedlo k mojej diplomovej práci, z ktorej potom vznikla kniha.

A druhé poznanie?

Pod históriou si často ľudia predstavujú to, čo sa stalo dávno a nemá až také priame spojitosti s dnešným svetom. Ale novodobá história v rozvojových krajinách, ktoré väčšinou boli kolóniami, od bodu, keď sa kolonizácia skončila a krajina sa začala spravovať sama… to sú fascinujúce veci. Začal som uvažovať na úrovni ideológie. Celý diskurz okolo rozvoja je podmienený tým, čo si ideologicky zadefinujeme ako rozvoj. Či je to trebárs to, že celý svet má vyzerať ako západná Európa: všade budú fabriky a budeme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie