Denník N

Nová, ale stará stanica v Starej Turej

Stará Turá sa môže hrdiť vydarenou rekonštrukciou stanice aj múzeom, ktoré v nej sídli. Foto N – Tomáš Benedikovič
Stará Turá sa môže hrdiť vydarenou rekonštrukciou stanice aj múzeom, ktoré v nej sídli. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pár nadšencom sa podarilo presvedčiť železnice, aby vzácnu budovu stanice v Starej Turej z obdobia 1. Československej republiky zrekonštruovali bez polystyrénu a plastových okien, zato s múzeom.

Chvíľu sme iba chodili okolo a nevedeli sa vynadívať. Je to ako optický klam. Železničná stanica v Starej Turej vyzerá ako z historického filmu, akurát s tým rozdielom, že ešte vonia novotou. Nie je to žiadna atrapa a filmový štáb tiež nikde nevidno, iba cestujúcich, ktorí tu každý deň čakajú na peróne, akoby nič. A pritom je to takmer neuveriteľné.

„Toto je naše kráľovstvo, tu sme to všetko začali,“ víta nás Viliam Matuška a otvára dvere do múzea, čo sídli v miestnosti, kde bola kedysi čakáreň.

Vo vzduchu je vôňa železa a oleja. Zrazu sa ocitneme na začiatku 30. rokov minulého storočia. Toto je kancelária dopravného úradu s kompletným vybavením, dokonca s funkčným telegrafickým prístrojom a traťovým telefónom, najvzácnejším vystaveným kusom.

Takto vyzerala miestnosť, kde sedeli výpravca, pokladník, telegrafista aj výhybkári.

„Prvý vlak prišiel do Starej Turej 1. septembra 1929. A už mal tridsaťminútové meškanie,“ hovorí Viliam Matuška a všetky veci pod jeho rukami na chvíľu ožívajú. Pred desiatimi rokmi tu nebolo nič z tohto. Stará budova z čias prvej republiky potrebovala opraviť a kopa pôvodného vybavenia chátrala na povale.

On začal spolu s partiou kamarátov staré veci zbierať, a napriek počiatočnej nedôvere vybudovali zbierku, na ktorú môžu byť právom hrdí. Navyše, keď prišlo na rekonštrukciu stanice, vytiahli pôvodné architektonické plány a historické fotografie, a jasne sa postavili proti polystyrénu aj plastovým oknám.

V sobotu bude na stanici dôvod na oslavu – oficiálne otvárajú svoje roky budované múzeum vo vynovenej budove stanice aj priľahlého staničného skladu.

Trať vybudovali na konci 20. rokov minulého storočia, čím nový štát splnil svoj sľub prepojiť územie, ktoré ostalo odrezané od sveta. Na dobovej snímke ľudia čakajú na príjazd prvého vlaku v septembri 1929. Foto – Archív Železničného múzea

Takto vyzerala stanica v Starej Turej v čase, keď vznikla. Všetky stanice na tejto trati – spájajúcej Slovensko a Česko – mali jednotný ráz. Foto – Archív Železničného múzea

Vynovená stanica v Starej Turej. Rekonštrukcia pôvodne rátala so zateplením polystyrénom aj plastovými oknami. Napokon sa realizovala pridŕžajúc sa čo najviac pôvodnej podoby. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo sa vlaky nezrazia

„Keď si dnes predstavím, ako sme začínali, neviem, či by som ešte mal odvahu ísť do toho rovnako,“ hovorí so smiechom Viliam Matuška.

Dnes to okolo neho vyzerá ako hotové, ale on to berie ako prácu na celý život. „Aj si občas predstavím, že by som sem už len občas prišiel, zapálil si fajku a chodil s olejničkou, ale sú to staré stroje, treba sa o ne stále starať a ešte vždy sa dá nájsť niečo, čo nám do múzea chýba,“ hovorí.

Železnicu má rád, a to je slabé slovo. Stalo sa to vraj ešte v detstve. S kamarátom sa akurát naučili bicyklovať a previezli sa až k stanici, ktorá je kúsok nad mestom. V tom čase tam dorazil nákladný vlak, ktorý posunoval vozne po koľajach.

„Rušňovodič nás zbadal, všimol si, že nás to zaujíma, a zobral nás k sebe. Pre takých chlapcov to bol obrovský zážitok. V triede sme sa na druhý deň chválili, ale nikto nám to ani neveril. A vtedy sa to všetko vlastne začalo,“ rozpráva.

Spolu s kamarátmi z mesta sa prihlásili do Trenčína na železničiarske učilište, neskôr niektorí pokračovali na vysokej škole ako on a dnes pre železnice pracujú. Spočiatku ich zaujímalo najmä to, čo všetkých ostatných – „mašinky“. Ale on čoskoro objavil aj tú druhú stranu – nie vozidlá, ale spôsob, akým na železnici prebieha riadenie dopravy.

„Úplne som tomu prepadol. Zariadenia, vďaka ktorým funguje komunikácia na železnici, sú totiž neskutočne krásne – dizajnovo aj funkčne,“ hovorí a  predvádza manuálne ovládané závory s predzváňačom, skutočne krásny kus.

Spočiatku ich múzeum vraj vyzeralo skôr ako sklad starého železného odpadu, nemalo jasnú koncepciu. Veľmi skoro sa však začali orientovať na históriu tejto trate, spájajúcu Slovensko a Česko, a na všetky súčasti riadenia dopravy na železnici. Od vybavenia služobných miestností dopravného úradu, cez to, ako fungujú stavadlové prístroje až po to, čo všetko zamestnanci železníc potrebovali, aby pred takmer deväťdesiatimi rokmi zabezpečili bezpečnú premávku.

„U nás sa ľudia dozvedia, ako je možné, že vlak príde na jednu koľaj a odíde z druhej, ako je možné, že sa vlaky na trati nezrazia, a hlavne to, ako to všetko dokázali ľudia pred takmer sto rokmi, keď neboli počítače, internet a ani len elektrina,“ hovorí Viliam Matuška.

Viliam Matuška v múzeu, ktoré pripomína kanceláriu dopravného úradu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Takto kedysi vyzerala pôvodná čakáreň v stanici. Roky bola nefunkčná a zamknutá. Zopár nadšencov tu prakticky z ničoho vybudovalo krásne múzeum. Foto – Archív Železničného múzea

Nie je to múzeum s vitrínami a popiskami. Mnohé prístroje sú funkčné, dá sa ich dotknúť a o všetkých vie dokonale porozprávať Viliam Matuška. Foto N – Tomáš Benedikovič

Časť múzea v bývalej čakárni je plne vybavená mobiliárom a zariadením z 30. rokov minulého storočia. Foto N – Tomáš Benedikovič

Komunikáciu medzi stanicami zabezpečoval traťový telefón – na Slovensku sa takmer žiadne nezachovali, toto je ojedinelý nález, a o to vzácnejší. Foto N – Tomáš Benedikovič

V múzeu sa dá vyskúšať aj telegrafný prístroj, využívajúci morseovku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Neverili nám

Na železniciach dnes Viliam Matuška pracuje ako výpravca v stanici Nové Mesto nad Váhom, ale všetky voľné chvíle venuje múzeu a stanici v Starej Turej.

Múzeum je už dnes naozaj plnohodnotné, trvalo však roky, kým sa im to podarilo a kým aj vedenie ŽSR pochopilo, že to tu myslia vážne.

„V roku 2006 sme s kamarátmi od vtedajšieho prednostu stanice získali priestory niekdajšej čakárne, ktorá bola roky zatvorená a nefunkčná. Ale to sme ešte nemali jediný zreštaurovaný exponát, náradie, ba ani stôl, na ktorom by sme to robili. Iba sme po tom veľmi túžili,“ hovorí Matuška.

Keď po vysokej škole nastúpil na železnice ako výhybkár na stanici Myjava – Vrbovce, dostal sa do rôznych zabudnutých služobných miestností, do skladov, na povaly aj do pivníc, kde nachádzal množstvo „starín“, ktoré boli určené na zánik.

„Zo staníc na našej trati sme postupne zozbierali všetko, čo sa dalo, a začali sme formovať zbierku. Potrebovalo to poriadok, spočiatku nám bolo dobré všetko, dnes si už vyberáme, aby to dávalo spolu zmysel. Veci sa snažíme opraviť a spojazdniť, ak nám nejaká súčiastka chýba, snažíme sa ju zohnať alebo vyrobiť,“ vysvetľuje.

Ich dobrovoľná aktivita nebola na vedení železníc spočiatku prijímaná s veľkým pochopením. „Ale nedali sme sa,“ hovorí Viliam Matuška.

„Dokola som sa vždy snažil milo a slušne vysvetľovať, o čo nám ide. Oni si mysleli, že sme len nejaká súkromná firma, ktorá tu chce zbohatnúť a ideálne tak, aby železniciam nič nemusela zaplatiť. A ja som im len stále opakoval, že sme predsa kolegovia a že vo svojom voľnom čase robíme niečo dobré pre železnice, zadarmo zachraňujeme a reštaurujeme staré zariadenia, staráme sa o budovu aj okolie, a preto je čudné, že chcú od nás také vysoké nájomné za miestnosť, ktorá bola roky zatvorená,“ hovorí Matuška.

Dnes je to už vraj úplne v poriadku. Definitívne všetkých presvedčili, že im ide o stanicu a o múzeum, keď sa im podarilo zasiahnuť aj do rekonštrukcie celej budovy.

Drevené okná a dvere boli vyrobené na mieru podľa pôvodných, ktoré sa na stanici zachovali. Foto N – Tomáš Benedikovič

Výstavba trate bola dobre zdokumentovaná, iniciátori rekonštrukcie v pôvodnom duchu stavby, našli množstvo dobových fotografií. Foto – Archív Železničného múzea

Modré tabule sú „povinnou“ výbavou staníc, tu však obnovili aj pôvodný nápis, ktorý stanicu označoval. Foto N – Tomáš Benedikovič

Presvedčili železnice aj všetkých ostatných

Stanica v Starej Turej bola vybudovaná v 20. rokoch minulého storočia za prvej Československej republiky ako súčasť trate z Nového Mesta nad Váhom do Veselí nad Moravou. Pre miestnych to bol splnený sen.

Myjavci a Staroturanci boli odrezaní od sveta. Medzi sebou mali akurát kamenisté cesty, po ktorých sa dalo chodiť peši alebo s povozmi. Kto mohol a vládal, odišiel do Ameriky. Po vzniku prvej republiky však dostali prísľub, že sa to zmení.

„Ak ide o kultúru, kroje alebo o prírodu, je to naozaj krásny kraj, ale spojenie so svetom tu chýbalo, a práca tiež. V roku 1923 sa začal raziť tunel medzi Myjavou a Vrbovcami, čo bola najväčšia stavba na tejto trati, ktorá má dodnes špeciálny význam, lebo okrem toho, že prevážala náklad a cestujúcich, má aj symbolickú hodnotu v tom, že spája dve krajiny,“ hovorí Matuška.

Rekonštrukcia stanice v Starej Turej bola naplánovaná už dlhšie. Keď sa o nej spolu s kamarátmi z múzea dozvedeli, ihneď sa zmobilizovali.

„Všetky stavby na tejto trati majú jednotný ráz a príbuznú architektúru, ktorou sa stavitelia snažili prispôsobiť tomuto kraju. Chceli, aby tu stanice nepôsobili rušivo, ale naopak, aby sem zapadli,“ hovorí Matuška.

Keď videl plány rekonštrukcie, uvedomil si, že to všetko sa môže stratiť. Našli preto historické materiály a množstvo fotografií a predstúpili pred všetkých, ktorí boli do rekonšrukcie nejako zainteresovaní. „Chceli sme, aby sa pri oprave čo najviac dbalo na pôvodný vzhľad budovy, veď nič lepšie sa tu už vymyslieť nedalo.“

V tej chvíli im pomohlo, že sa za nich postavilo vedenie mesta, ktoré už ich prácu poznalo a vedelo, že to nie je iba nejaká skupinka nadšencov, ale majú za sebou aj kus práce.

A napokon to vraj ani nebol taký veľký boj, presvedčiť hlavného investora – Železnice Slovenskej republiky, aby to tento raz urobili trochu inak, než je bežne zvykom.

„Keď sme priniesli staré fotky a podklady, architektovi rekonštrukcie zažiarili oči. Postavil sa a povedal – ideme do toho. Naozaj sa toho chopil a súhlasil, že urobíme niečo naozaj poriadne, bez polystyrénu, ktorý sa všade tvári, že je to to najlepšie riešenie,“ hovorí Matuška.

Nadšeniu napokon podľa neho postupne podľahli všetci. „Mali sme naozaj veľkú podporu zo všetkých strán, od architekta, cez projektantov, stavebnú firmu, investora až po posledného robotníka, ktorý tu pracoval. Všetci boli veľmi milí, vždy keď ešte čosi našli na povale, doniesli nám to dolu ukázať, či by sa aj to nehodilo do múzea a snažili sa, aby to vyzeralo naozaj dobre.“

Všetko, čo sa dalo, zrepasovali, drevené trámy a podhľady tak stačilo opraviť, okná aj dvere dali vyrobiť podľa zachovaných originálov na mieru presne. Aj farebnosť je v pôvodných tónoch, aké mala stanica pred takmer deväťdesiatimi rokmi.

S pôvodnou dokumentáciou vraj nebol problém, táto trať patrí podľa Viliama Matušku k tým, na ktorých dokumentácii sa dbalo s pedantnosťou. Existuje niekoľko stoviek záberov, ktoré mapovali výstavbu trate aj staníc, keďže išlo o dôležitú novú spojnicu na mape Československa.

Stanica v Starej Turej v smere od mesta. Foto – Archív Železničného múzea

V sobotu otvárajú v Starej Turej novú časť múzea v zrekonštruovanej budove bývalého skladu. Je tam aj takáto malá kancelária, kde kedysi úradoval vedúci skladu. Pripravený je bohatý program, oplatí sa prísť. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na návštevu do Starej Turej prichádza dcéra prezidenta T. G. Masaryka. Československo tu vraj v mysliach ľudí stále žije. Foto – Archív Železničného múzea

Prvá republika stále žije

Opravená stanica a vynovené múzeum v jej bývalej čakárni nie sú všetko. Bonusom celej rekonštrukcie sa stala budova priľahlého staničného skladu. Pôvodné plány rátali s jej zbúraním. Napokon zrekonštruovali aj tú a v poslednú septembrovú sobotu tu otvárajú novú expozíciu železničného múzea.

Ale nie je to múzeum, ako ho bežne poznáme. Súčasťou veľkorysého priestoru je malá kancelária, kde kedysi sedával skladník, ale aj funkčná reštaurátorská dielňa, kde Viliam Matuška so svojimi kamarátmi nájdené objekty opravujú. „Snažíme sa to tu všetko robiť tak, aby to bol živý priestor, aby to nebolo múzeum, kde sú veci iba nasvietené vo vitrínach. Toto je múzeum, kde si veci možno vyskúšať, pohrať sa s nimi a zistiť, ako fungujú. Chceli sme, aby sa ich deti mohli dotýkať a naučili sa tak viac.“

Nikde nenájdete ani štandardné popisky, zdalo sa im totiž, že v takomto priestore to nefunguje, a preto robia radšej komentované prehliadky, ktoré sa uchytili aj medzi okolitými školami. V sobotu budú aj súčasťou slávnostného otvorenia zrekonštruovaného staničného skladu s novou expozíciou. Súčasťou programu budú aj jazdy historickými vlakmi, koľajovými drezinami, cimbalové muziky z Moravy a z kopaníc a Cisársky kráľovský komorný orchester, ktorý príde v dobových uniformách.

„Symbolicky ukončíme slávu Rakúsko-uhorskej monarchie a otvoríme stanicu po rekonštrukcii, akoby sa znova začínala prvá republika. My tu na pohraničí totiž stále žijeme takým malým Československom,“ dodáva Matuška.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie