Rómske deti máme na export

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže sa ústami svojej riaditeľky Andrey Císarovej pochválilo, že „Na medzinárodnú adopciu sú odporúčané LEN deti, ktoré majú rómsku etnicitu a o ktoré na Slovensku nie je záujem“. Iným slovom, Slovensko vyváža výlučne rómske deti – a s tvrdením, že ich na Slovensku nikto nechce.

Táto neskutočná hanba má viacero rovín a prišla len deň potom, ako Richard Sulík oprel svoju prezentáciu sterilizačných nápadov o akúsi štatistiku etnicity detí narodených vo Veľkej Lomnici.

Ani nehovorme o tom, čo Císarovej formulácia pripomína, lebo sa pri päťsto ríšskych markách na osobu ocitneme skôr, ako nám bude milé. Hovorme o tom, čo to v skutočnosti je.

Ak Rómom naozaj chceme vyčítať, že kašlú na deti, poďme sa najprv pozrieť na seba – v podobe štátu, ktorý však na rozdiel od Rómov nie je chudobný.

Raziť myšlienku, že nijako nedokážeme umiestniť zdravé rómske dieťa, ktoré bolo ihneď právne voľné, z nás robí ešte horšiu krajinu, ako v skutočnosti sme. Na pochopenie, aká veľká nehoráznosť je Císarovej výrok, nám treba aspoň zhruba šípiť, ako to funguje.

Realita prípadu, vďaka ktorému sme sa dozvedeli, ako premýšľa riaditeľka styčného sociálnoprávneho bodu so zahraničím, je oveľa jednoduchšia ako rasizmus celej krajiny: na toto dieťa sa – ako zvyčajne – vykašľal kolízny opatrovník, teda príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Keďže dnes sa o dieťa „naťahujú“ zahraniční záujemcovia verzus profimatka, vieme aj to, ako sa to stalo: vznik väzby medzi profimatkou a dieťaťom priamo objednal úrad tým, že tam dieťa nechal pridlho.

Problém je teda stále ten istý: neskontrolovateľné úrady, netransparentné procesy, najlepší záujem dieťaťa na chvoste. Keby Císarová nerobila nervóznu nadprácu v podobe uvedených pokusov obhájiť sa, nedala by nám ani dôvod myslieť si, že na svojom mieste nemá čo hľadať.