Pevnosť Slovensko a jej hanebný tábor v Petržalke

Martin Slobodník je prodekanom FiF UK pre medzinárodné vzťahy
Dušan Jaura je riaditeľ Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa

Nech už čítate tento text fakticky kedykoľvek, môžete si teraz predstaviť desiatky cudzincov pred oddelením cudzineckej polície v bratislavskej Petržalke, ktorí buď majú pred sebou hodiny čakania, alebo už vonku prečkali noc (v zime i v lete) a blížia sa k vytúženému okienku.

Nie sú to nekvalifikovaní utečenci, ktorí nešťastnou hrou osudu skončili v našej krajine, hoci ani tí by si takéto zaobchádzanie nezaslúžili. Sú to študenti z krajín mimo Európskej únie či pedagógovia alebo lektori, ktorí sa dobrovoľne rozhodli istý čas svojho života stráviť na Slovensku a byť pre našu krajinu prínosom. Nezriedka sú to dokonca učitelia, ktorých platy zabezpečuje ich materský štát, aby takto prispel k rozvoju štúdia malých či exotických jazykov na našich vysokých školách.

Alebo napríklad vysoko kvalifikovaní výskumníci, ktorí na Slovensko zamierili vďaka programu Slovenskej akadémie vied, usilujúcej sa prilákať špičkových odborníkov. No aj zamestnanci slovenských automobiliek, odborníci z IT sektora, súkromní podnikatelia a mnohí ďalší, ktorí svojimi schopnosťami prispievajú k tomu, aby Slovensko napredovalo.

Nefunkčný úrad

Oddelenie cudzineckej polície v Bratislave je príkladom nefunkčného úradu, ktorý nám robí hanbu pred všetkými cudzincami a zároveň zahanbuje aj nás, ktorí s nimi na školách či v iných inštitúciách prichádzame do styku a nedokážeme im vysvetliť, prečo by kvôli prechodnému pobytu mali stráviť noc pred nevľúdnou budovou v Petržalke.

Z pohľadu škôl je internacionalizácia vzdelávania i výskumu a spolupráca so zahraničím nevyhnutnosťou, spomína sa vo všetkých vládnych či ministerských materiáloch, naposledy v reformnom dokumente Učiace sa Slovensko. Realita je však taká, že napriek úsiliu vysokých škôl prilákať k nám študentov i odborníkov napríklad z Ukrajiny a ďalších štátov mimo Európskej únie administratívny proces spojený s ich pobytom na Slovensku predstavuje zásadnú prekážku rozvoja štandardnej spolupráce.

Bez odstránenia súčasných byrokratických bariér a vytvorenia funkčnej a dôstojnej administratívnej procedúry, zodpovedajúcej podmienkam hlavného mesta členského štátu Európskej únie, však v tejto oblasti nedosiahneme nijaký pokrok.

Vzdelanie prioritou?

Vládne dokumenty i predstavitelia exekutívy často spomínajú ako svoju prioritu aj budovanie vzdelanostnej spoločnosti. Slovensko, rovnako ako ostatné štáty Európskej únie, sa musí usilovať prilákať k nám špičkových odborníkov (vrátane – no nielen – akademických pracovníkov) a perspektívnych študentov zo zahraničia. Slovensko ako členská krajina Európskej únie môže byť vzhľadom na výšku miezd atraktívne v prvom rade pre tie krajiny, s ktorými máme vízový režim.

V čase, keď štát už dlhé roky investuje desiatky miliónov eur do informatizácie štátnej a verejnej správy (a máme dokonca podpredsedu vlády, ktorého agendou je informatizácia), sa potom po príchode musia cudzinci zapisovať do neoficiálnych poradovníkov v alternatívnom systéme, ktorý si čakatelia v Petržalke vytvorili.

O pomeroch vládnucich v Petržalke vedia už roky minimálne z médií predstavitelia Úradu hraničnej a cudzineckej polície a aj samotný minister vnútra. Mesiace, ba možno už roky počúvame o tom, že riešenie sa blíži v podobe presťahovania tohto oddelenia z Petržalky do Vajnôr.

Obávame sa však, že toto sťahovanie síce prispeje k (zaslúženému) zlepšeniu pracovných podmienok zamestnancov a zároveň aj k tomu, že sa nočný tábor žiadateľov presunie na odľahlejšie a menej viditeľné miesto, no iba čiastočne (ak vôbec) prispeje k tomu, aby sa zmenili neľudské podmienky pre žiadateľov spojené s týmto rutinným administratívnym úkonom.

Stále to bude hanba

Zvýšenie počtu zamestnancov tohto presťahovaného oddelenia síce môže prispieť k skráteniu času možno aj o polovicu, ale ak cudzinci vo Vajnoroch nebudú čakať 12 hodín, ale „iba“ šesť, ešte stále to bude hanba. Pri troche dobrej vôle – ak vychádzame z predpokladu, že súčasné fungovanie nie je spôsobom, ako odstrašiť kohokoľvek zo zahraničia, kto by chcel časť svojho života spojiť so Slovenskom, a ako premeniť našu krajinu na nedobytnú pevnosť – však možno dosiahnuť výrazný pokrok.

Prvým krokom by malo byť vytvorenie prehľadnej a informatívnej webovej stránky v angličtine, ktorá by uchádzačom podrobne vysvetlila, aké dokumenty na jednotlivé druhy administratívnych úkonov potrebujú. A druhým krokom zlepšenie jazykových kompetencií úradníkov na cudzineckej polícii.

No najmä je nevyhnutné vytvoriť systém, ktorý by uchádzačom umožňoval telefonicky alebo elektronicky sa objednať na konkrétnu hodinu a ušetriť si tak nočné bivakovanie pred zatvorenou budovou. Všetky okolité štáty V4 jednu z týchto možností ponúkajú, dokonca aj náš južný sused, usilovne budujúci na svojich hraniciach ploty.

Problém cudzincov prichádzajúcich k nám študovať alebo pracovať väčšina obyvateľov Slovenska vníma iba marginálne a splýva im s politikmi (vládnymi i opozičnými) systematicky živenou xenofóbiou voči komukoľvek prichádzajúcemu k nám z mimoeurópskych krajín.

Bez tlaku médií a tej časti spoločnosti, pre ktorú je súčasný stav už dlhodobo neakceptovateľný (a sem nepatríme iba my, reprezentujúci školstvo, ktoré v tomto štáte už takmer nikoho nezaujíma, ale najmä predstavitelia nadnárodných firiem, riaditelia zdravotníckych zariadení a všetci tí ďalší veľkí i menší zamestnávatelia, ktorí musia siahať po viac či menej kvalifikovanej pracovnej sile zo zahraničia), zmena nenastane a v Petržalke alebo vo Vajnoroch budú každú noc naďalej tráviť cudzinci, ktorých pobyt u nás je v drvivej väčšine v našom spoločnom záujme a mali by sme byť radi, že sem prichádzajú.

A nevítať ich nanúteným táborením pred hradbami Pevnosti Slovensko.