Denník N

Z detí v Žiline urobili dlžníkov, nemajú za čo cestovať do školy

Foto N – Peter Kováč

Deti z chudobných rodín sa v Žiline od narodenia zadlžujú tým, že ich rodičia neplatia poplatky za odpad. Ako dlžníci potom nemôžu využívať bezplatnú mestskú dopravu a nevedia sa dostať do vzdialených škôl. Pôvodnú im zatvorili a tak ich rodičia zvažujú možnosť, že ich prehlásia do špeciálnej školy, ktorú majú najbližšie k svojej štvrti.

Keď sa hovorí o dlžníkoch, sotva niekomu napadne, že sa to týka aj malých školákov. V Žiline sa ich to týka. Žijú tam desiatky takýchto detí. Ich dlh môže do osemnástych narodenín narásť až na takmer 400 eur a do dospelosti vstupujú s exekútorom na krku.

Ako je to možné? Jeden Žilinčan za odpad ročne zaplatí asi 23 eur. Suma za osemčlennú rodinu sa šplhá až na takmer 200 eur ročne a sú mnohopočetné rodiny, ktoré toľko nedajú dohromady, alebo na platenie kašľú. Kto si to odskáče? Deti, ktoré nemôžu jazdiť mestskou hromadnou dopravou do školy. Taká je žilinská mestská politika – deti doplatia na dlhy svojich zákonných zástupcov.

Nie každé dieťa malo v Žiline dopravu bezplatnú. Foto – TASR

Bratislavskú ulicu v Žiline volajú geto alebo kolónia. Z posledných síl tu držia pokope staré činžiaky a v unimobunkách veľkých ako jedna detská izba býva v priemere asi desať ľudí. Desiatky detí z tejto ulice donedávna chodili na neďalekú základnú školu. Od septembra je zatvorená, pretože tam dlhodobo mali málo detí. Od septembra tak mesto 75 detí rozdelilo do deviatich rôznych základných škôl v meste.

Viaceré školy sú vzdialené aj hodinu peši. Dieťaťu, ktoré má sedem alebo osem rokov, trvá cesta ešte dlhšie. Mesto Žilina tomu hovorí úspešný projekt rómskej integrácie; iní hovoria, že je to nezvládnuté a nedotiahnuté.

Keď sa matiek na Bratislavskej ulici spýtate, ako sa majú ich deti, viaceré odpovedajú, že nie najlepšie. Ráno plačú, že nechcú chodiť do nových škôl, lebo tam nikoho nepoznajú, niektorým sa smejú a čo je najhoršie, majú problém sa do škôl vôbec dopraviť.

Mesto rodičom odkázalo, že ich deti môžu využiť bezplatnú MHD. Tá je však dostupná len pre deti, ktoré nemajú dlhy voči mestu. A túto podmienku malí školáci z Bratislavskej často nespĺňajú.

„Keby som deti dala sem do osobitnej, tak by to mali blízko,“ uvažuje Simona Balogová. Vážne premýšľa o tom, že by jej dvom dcéram, piatačke a siedmačke, bolo lepšie v špeciálnej škole, kam chodia deti s mentálnym postihnutím.

Dcéram pred pár dňami vďaka príspevku od anonymných darcov vybavila preukážky na mestskú dopravu, ale aj tak mestskou dopravou nemôžu poriadne jazdiť, pretože v autobuse vracajú. Skúsila aj kinedryl, nepomohlo. Ráno vždy po niekoľkých zastávkach vystúpia, urobia si prestávku a potom ďalej pokračujú až po školu. Matka dúfa, že po pár dňoch či týždňoch si dcéry na autobus zvyknú a nebudú už vracať. Doma jej plačú, že do školy nechcú chodiť, lebo sa im smejú, že sú Rómky. Aj to dúfa, že po pár dňoch či týždňoch prejde.

Simona Balogová s dcérou. Foto N – Peter Kováč

Zbierka na preukážky

Žilinčanka Monika Končalová začiatkom septembra spustila iniciatívu „Adoptuj si dieťa na cestu do školy“. Hľadala darcov, ktorí deťom prispejú asi 33 eur na štvrťročný lístok na autobus.

„Iniciatíva má, žiaľ, väčší úspech mimo Žiliny. V súčasnosti máme 50 darcov a zo Žiliny je maximálne desať. Ale jeden darca zo Žiliny si vzal 10 detí,“ hovorí Končalová. V súčasnosti už majú peniaze pre všetky deti a mestský poslanec Ľubomír Bechný (nezávislý) ich teraz do osady chodí fotografovať, aby ušetrili za fotoateliér a mohli si vybaviť preukážky. Viaceré ich už aj majú.

„Nie je to len o cestovnom. Sú to deti, ktoré nie sú zvyknuté cestovať autobusom. Boli tam dievčatá, ktoré sa ešte nikdy neviezli autobusom alebo trolejbusom a mali takú fóbiu, že radšej išli peši,“ vysvetľuje Končalová. Deti v prvé dni potrebujú sprievod, a ak má rodič cestovať s nimi, sú to výdavky navyše.

„Ak im cestovné zadarmo nedáme, výsledok bude, že nebudú chodiť do školy. Samozrejme, nedá sa na to pozerať idealisticky, že zrazu všetci budú chodiť stopercentne. Ale už sme jednu prekážku odstránili,“ verí Končalová.

Zbierka je podľa nej len prvá pomoc a peniaze neplánujú zbierať dlhodobo. „Nemienime vykrývať nejakú skrivodlivosť od štátu.“

Preukážky na MHD. Foto N – Peter Kováč

Nie všade sú deti dlžníkmi

„Ak by sa mali udiať zmeny v rámci poplatku za komunálny odpad, najprv by sa musela zmeniť legislatíva. Otázky smerujte na Národnú radu,“ odpovedá žilinský hovorca mesta Pavol Čorba.

V Banskej Bystrici, Bratislave či Košiciach sa v tejto veci na parlament netreba obracať – dieťa sa v týchto mestách nemôže stať dlžníkom. Poplatky tam vyrubujú na zákonných zástupcov alebo na jedného dospelého člena domácnosti, ktorý platí odpad za všetkých členov domácnosti.

Prezidentka Asociácie komunálnych ekonómov Eva Balážová tvrdí, že sa s prístupom, aký funguje v Žiline, inde nestretla. Zákon upravujúci poplatky za odpad podľa nej „nepozná poplatníka dieťa, pretože jeho povinnosť plní zaň v plnom rozsahu jeho zákonný zástupca alebo opatrovník“.

Slovensko sa Dohovorom o právach dieťaťa zaviazalo rešpektovať práva každého dieťaťa bez toho, aby ho diskriminovali napríklad na základe sociálneho pôvodu, majetku či postavenia jeho rodičov. Ale v Žiline sa bohatšie deti pokojne vozia zadarmo a chudobné deti si dopravu nemôžu dovoliť.

V Česku sa jedno dievča v podobnom prípade súdilo. A tento rok spor vyhralo. Český ústavný súd rozhodol, že deti nedokážu platiť poplatky za odpad, a preto by ich dlhy mali prechádzať na ich zákonných zástupcov alebo opatrovníkov.

Hovorca mesta Žilina Pavol Čorba. Foto N – Peter Kováč

V kolotoči dlhov

Dlhoročný terénny pracovník na Bratislavskej ulici Martin Brňák hovorí, že poplatok za odpad pre desaťčlennú rodinu je vysoký. „Navyše neexistuje dávka v hmotnej núdzi, ktorá by aspoň čiastočne kompenzovala výdavky na daniach. Na príspevok na bývanie musíte mať zaplatený komunálny odpad, ale príspevok je veľmi nízky, takže to z neho aj tak nezaplatíte,“ hovorí.

„Len čo ste neplatičom a máte dlh na nájom, už vám úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nedá príspevok na bývanie a už ste v tom kolotoči,“ opisuje, ako sa chudobní ľudia dostávajú do špirály exekúcií.

Na Bratislavskej ulici majú ľudia aj desaťtisícové dlžoby. Polovica z dlhu sú v mnohých prípadoch úroky z omeškania.

V takýchto prípadoch je podľa Brňáka vinníkom aj mesto, pretože dlhy nechalo narásť do obrovských rozmerov. „Neexistuje systém práce so zadlženými rodinami. Mesto ich dá do exekúcie a nestará sa,“ tvrdí Brňák. Takýto prístup nemá len Žilina.

Ani integrácia žiakov z Hollého školy sa podľa Brňáka veľmi nevydarila. „Integrácia nie je len o tom, že deti presuniete na inú školu. Čo tak integrovať celé rodiny? Hľadať zamestnanie rodičom, vytvárať sociálne podniky, bývanie v mestskej časti, kde ich dieťa chodí do školy… O úspešnej integrácii tu nemôžeme hovoriť.“

Polícia na Bratislavskej ulici. Foto N – Peter Kováč

Poslanci deťom bezplatnú dopravu neodklepli

Mestský poslanec Ľubomír Bechný sa situáciu snažil vyriešiť návrhom, aby z podmienok na bezplatnú dopravu pre deti do 18 rokov mesto vypustilo bezdlžnosť voči mestu. Návrh neprešiel. Chýbal jeden hlas.

Bechný dúfa, že do ďalšieho hlasovania sa im jedného poslanca podarí presvedčiť, aby návrh podporil.

„Mesto zrušilo školu a núti deti chodiť do škôl, ktoré sú peši nedostupné. Je podľa mňa povinnosťou mesta im v prístupe ku vzdelaniu pomôcť,“ hovorí Bechný.

Mesto to vidí inak: podmienky bezplatnej dopravy sú pre všetkých nastavené rovnako a hovorca mesta Čorba je presvedčený, že „by bolo neetické, aby sa urobila výnimka, lebo z istého uhla pohľadu by boli diskriminovaní tí, ktorí si riadne plnia svoje povinnosti“.

Nové podmienky by však predsa platili pre všetky deti, nielen pre tie rómske, nie? Hovorca reaguje, že ak by sa bezdlžnosť vypustila z podmienok, občania by už neboli motivovaní plniť si svoje povinnosti a „význam toho benefitu by sa stratil“.

Primátorom Žiliny je člen Smeru Igor Choma. Poslanci Smeru hlasovali proti zmene návrhu. Hovorca primátora tvrdí, že sa to nedá vnímať ako politika Smeru, lebo v samospráve „politikárčenie“ nezohráva takú rolu ako v Národnej rade.

Činžiaky na Bratislavskej ulici. Foto N – Peter Kováč

Slušní ľudia a tí druhí

„Nemám iný názor ako mesto. Pravidlá platia pre všetkých. Bodka,“ vraví o svojom hlasovaní, ktoré malo oddlžiť deti, poslanec Juraj Popluhár (Smer, Strana zelených).

Poslanec Dušan Dobšovič (Smer, Strana zelených) tvrdí, že by schválením Bechného návrhu „prispel k podpore ľudí, ktorí nie sú zodpovední voči svojim vlastným deťom“. Je vraj jasné, že deti za svojich rodičov nemôžu, ale dúfa, že sa deti budú rodičov pýtať, prečo nemajú autobusy zadarmo, a tým budú vplývať na svedomitosť svojich rodičov.

„Musíme niekedy použiť aj určitý stupeň nátlaku a represie, napríklad že nebudú mať benefity, ktoré majú všetci slušní ľudia,“ myslí si poslanec a viceprimátor Patrik Groma (nezávislý).

Návrh poslanca Bechného označuje za neúplný, chýbala mu v ňom analýza toho, „odkiaľ na to zoberieme, kto to zabezpečí, kto to bude koordinovať, ako to vyhodnotíme, či to má efekt alebo to nemá efekt“.

Groma hovorí, že kolónia na Bratislavskej ulici aj tak čoskoro zanikne. „Chceme tieto komunity úplne rozpustiť v celom meste a chceme ich integrovať. Kto sa prispôsobí, sa prispôsobí, kto nie, bohužiaľ, stratí všetky výhody ako občan mesta.“

Keď sa ho pýtame, čo bude s ľuďmi, ktorí sa nebudú vedieť prispôsobiť, Groma povie, že keď „v minulosti deložovali 40 bytov, kde žili bieli ľudia, nikto sa nezaujímal, kam išli a čo sa s nimi stalo“.

Unimobunky na Bratislavskej ulici. Foto N – Peter Kováč

Ako si s integráciou poradili v Segedíne

Podobný prípad s integráciou detí po zavretí školy riešili aj v maďarskom meste Segedín. Do jedenástich škôl potrebovali rozdeliť 129 detí. Zatvorená škola patrila do desiatky najslabších škôl v Maďarsku, navštevovali ju najmä deti z chudobných rodín.

S rodičmi detí sa snažili byť od začiatku v úzkom kontakte a presvedčiť ich, že to s ich deťmi myslia dobre, aj keď ich zrazu berú na úplne inú školu do neznámeho prostredia. Deti umiestňovali do čo najbližších škôl, prvé roky získali preukážky na autobus, súrodencov priradili do rovnakej školy, deti z rozhádaných rodín zasa do rozdielnych škôl.

Všetci učitelia museli prejsť školením na „citlivú integráciu“ a na pomoc si zavolali desiatky vysokoškolákov a množstvo dobrovoľníkov. Sústredili sa na to, aby žiaci vedeli poriadne čítať a porozumieť textu, pretože od toho sa odvíja úspech na ďalších predmetoch.

Podľa ľudí z integračného tímu je najväčším úspechom projektu to, že deti na školách ostali a dokázali na nich fungovať. V Žiline však hrozí, že deti na školách neudržia.

Ombudsmanka vidí nerovnaké zaobchádzanie

„Keď sme tu mali ľudí z úradu splnomocnenca, tak nás pochválili, že sme urobili špičkovú integráciu týchto detí, a dokonca nás navrhli aj za príklad pre ostatné mestá,“ chváli sa viceprimátor Patrik Groma.

Rómsky splnomocnenec Ábel Ravasz zrušenie rómskej školy a rozdelenie detí po menších skupinkách do bežných škôl oceňuje. Dodáva však: takéto riešenie musí byť podporené aj logistikou a „v tomto prípade to tak nie je“.

Ravasz pozná situáciu na Bratislavskej ulici aj problémy s dopravou rozdelených žiakov. Spolupracuje tam napríklad aj s iniciatívou, ktorá deťom vybavuje školské preukážky.

S mestom jeho úrad rozbehol spoluprácu, a tak nechce teraz kroky mesta komentovať. Dôležité je teraz preňho, aby sa deti každé ráno dostali do školy a nevznikali pre ne zbytočné prekážky.

Ombudsmanka Mária Patakyová očakáva, že mesto deťom pomôže začleniť sa do kolektívov v nových školách. Súčasné podmienky používania mestskej dopravy, ktoré neplatia pre všetky deti rovnako, sa jej nepáčia, vidí v nich „prvky nerovnakého zaobchádzania“.

Patakyová hovorí o nerovnej a nespravodlivej situácii, kým mesto sa chváli pravidlami, ktoré platia pre všetkých bez rozdielu.

Zrušenie školy na Hollého ulici, do ktorej chodili najmä rómske deti, si však pochvaľujú prakticky všetci. Aj preto, že Slovensko je na tom v segregácii rómskych žiakov veľmi zle.

Podľa prieskumu Agentúry Európskej únie pre základné práva chodilo do čisto rómskych tried v roku 2016 až 22 percent rómskych žiakov. Prevažne rómske triedy malo ďalších 40 percent detí. Agentúra upozorňuje, že čisto rómske triedy mohli v niektorých školách vzniknúť po demografických zmenách, ale zďaleka to nemôže vysvetliť všetkých 60 percent prípadov prevažne rómskych tried.

Keď sa pred prázdninami rodičia na základných školách v Žiline dozvedeli, že by ich deti mali chodiť do triedy s rómskymi deťmi z Bratislavskej ulice, strhla sa na školách vlna protestov. Najviac sa rodičia prejavili na základných školách Jarná a Slovenských dobrovoľníkov.

Na celoškolských rodičovských združeniach bola aj Dana Králová z odboru školstva na mestskom úrade. Z mnohých rodičov vraj hovorili predsudky. Obávali sa, že rómske deti budú ich deti opľúvať, biť, zneužívať a do školy donesú drogy. „Bolo to deprimujúce. Rodičia dávali také príklady, aké sa bežne dejú na všetkých školách bez ohľadu na to, či sú tam Rómovia alebo nie,“ hovorí Kráľová, ktorá zatiaľ nevie o žiadnych problémoch po príchode rómskych detí na nové školy.

Rómsky splnomocnenec Ábel Ravasz. Foto N – Vladimír Šimíček

Asistenti, dobrovoľníci, obedy aj družina

Na nových školách deťom pomáhajú traja asistenti, ktorí predtým pracovali na zrušenej základnej škole Hollého. Asistenti by sa zišli aj na ďalších šiestich školách, ale mestu sa ich nepodarilo získať. „Ministerstvo je veľmi skúpe na asistentov,“ hovorí Dana Králová z odboru školstva.

Po príchode na nové školy si podľa nej učiteľky začali všímať, že žiaci sú s učivom pozadu a budú sa musieť posnažiť, aby stíhali s tempom nových spolužiakov.

Po škole by s nimi mala tráviť čas a doučovať ich skupinka dobrovoľníkov na každej škole. Riaditeľom škôl dali pokyn, aby hneď od začiatku presviedčali rodičov, nech deti prihlásia do družiny, aby v škole zostávali čo najdlhšie. Rodičia v hmotnej núdzi majú možnosť prihlásiť dieťa do školského klubu detí bezplatne. Obed v škole je za symbolický jeden cent.

Nad pomocou s dopravou začali uvažovať až pred pár dňami. Chcú, aby niektoré ženy v rámci verejnoprospešných prác odprevádzali deti do škôl. Je to zatiaľ len nápad a žiadnu inú podporu pre dochádzajúce deti nechystajú.

So zrušenou školou Hollého má mesto veľmi konkrétne plány. V najbližších rokoch v nej vybuduje „kreatívne centrum pre tvorivých a šikovných ľudí“, na ktoré by malo ísť z fondov Európskej únie desať miliónov eur.

Unimobunky, v ktorých sa tlačia mnohopočetné rodiny. Foto N – Peter Kováč

Prečo 13 deti skončilo v špeciálnej škole

Až 13 zo 75 žiakov zrušenej základnej školy v septembri nastúpilo na neďalekú špeciálnu školu. Deti, ktoré skončia takúto školu, si nikdy nespravia maturitu.

Prečo sa toľko detí schopných navštevovať bežnú školu zrazu ocitlo na špeciálnej škole?

Dana Králová hovorí, že to nebolo „zrazu“. „Keďže na Hollého bol minimálny počet žiakov v triede, mohli tam byť aj žiaci s diagnostikovaným mentálnym postihnutím ako integrovaní a viac-menej sa im venovali. V súčasnosti je táto integrácia ťažšia, lebo na normálnej základnej škole sa im toľko času venovať nedá.“

Na Bratislavskej ulici býva aj Andrea Balážová, ktorej syn v septembri „prestúpil“ do druhého ročníka na špeciálnej škole. „Bola som ho tam zaniesť a on dostal záchvat, že tam nebude chodiť. Učiteľka mi povedala, aby som mu šla hľadať druhú školu, že tam nepatrí. Videla jeho zošity. Ale kto mi ho teraz zoberie?“ pýta sa Balážová. Bola sa pýtať, či ho nevezmú na základnú školu, kde je jej druhý syn ôsmakom. Povedali jej, že musí počkať, kým sa im uvoľní miesto.

Podľa jej slov syna odporučila do špeciálnej školy psychologička a ona musela podpísať papier, že s tým súhlasí. Faktom však je, že ak by s tým nesúhlasila a papier nepodpísala, chlapca by do špeciálnej školy umiestniť nemohli.

„Do špeciálnej školy môže ísť dieťa, ktoré na to má papier z pedagogicko-psychologického vyšetrenia, a ak s tým súhlasí rodič,“ upozorňuje Králová. Zároveň však platí, že ak má syn naozaj ľahké postihnutie, mohol by sa na normálnej škole trápiť. Zvlášť ak na škole nemajú dostatok asistentov a špeciálnych pedagógov.

„Dnes som ho tam zaviedla nasilu, ale je to kalvária. Nechce tam ísť, sú tam postihnuté detičky a on je medzi nimi taký normálny. Dnes tam plakal na zemi,“ hovorí Balážová.

Andrea Balážová. Foto N – Peter Kováč

Neďaleké cirkevné školy nevzali ani žiaka

V Žiline sú okrem deviatich základných škôl aj štyri cirkevné a jedna súkromná. Dve z nich sú od Bratislavskej vzdialené asi pol hodinu chôdze. Deti z Hollého si do týchto škôl však nepustili.

„Oficiálne sme listom požiadali súkromné a cirkevné školy, aby nám pomohli v tejto zložitej situácii, ale nedokázali sme ich prirodzenou formou ‚prinútiť‘, aby nám pomohli – nejavili o to záujem,“ tvrdí hovorca mesta Čorba.

Ako to odôvodnili? „Nijako,“ odpovedá Králová z odboru školstva. Keďže zriaďovateľom cirkevných škôl je žilinská diecéza a nie mesto, nemali na ne ako naliehať.
Akékoľvek dieťa je pre mňa dieťa

Ján Kotman je riaditeľom základnej školy na Jarnej ulici, ktorá v triedach nemá veľa žiakov, a tak mohol od septembra prijať až 30 rómskych detí. Keď sa táto informácia dostala medzi rodičov, okamžite sa ohradili. Mesto sa zľaklo a v septembri na školu nastúpilo len deväť detí.

„Akékoľvek dieťa je pre mňa dieťa. Vedel som si predstaviť, že sem prídu decká, s ktorými sa bude inak pracovať, a vždy som hovoril, že potrebujeme veľa-veľa špecialistov. Asistentov učiteľa, špeciálneho pedagóga,“ hovorí riaditeľ. Na ďalšie rodičovské združenia sa chce poriadne pripraviť, aby si s rodičmi vyjasnili všetky nejasnosti a obavy.

Kotman hovorí, že hneď prvý deň školy za ním prišli dve mamy a povedali, že tri deti, ktoré k nim práve začali chodiť, prehlásia inde. „No a inde znamená špeciálna škola, ktorá je blízko. Vysvetľovali sme im, že keď sú v normálnej škole, tak dosiahneme vyššiu kvalitu, než keby boli v špeciálnej škole.“

Na škole má dnes dve deti s mentálnym postihnutím, ktoré by mohli chodiť aj na špeciálnu školu.

Pre rodičov detí z Bratislavskej ulice zvolal hneď na začiatku stretnutie. Veľa sa pýtali na dopravu. Na to, čo majú robiť, keď bude zápcha alebo nasneží. „Sme na začiatku, ešte sa to musí dobre rozbehnúť. Bolo by dobre, ak by tú dopravu mali zdarma rovnako ako iné detí. Je predsa jasné, že deti nemôžu za dlh svojich rodičov, to je logické,“ hovorí Kotman.

Deti podľa neho napriek prekážkam chodia do školy pomerne poctivo, žiadne vážne problémy s nimi zatiaľ nemali.

Riaditeľ základnej školy Jarná v Žiline Ján Kotman. Foto N – Peter Kováč

Sľúbili, že sa im budú venovať

„Často boli aj dve alebo tri hodiny ráno, keď mi zavolali, že treba ísť do roboty, a ja som šla. Odhŕňali sme sneh pred Carrefourom. Mali sme tam tri eurá na hodinu a niekedy je aj dvadsať eur dobrých, keď domov donesiem,“ hovorí Miroslava Schipalová, ktorá býva na Bratislavskej ulici v unimobunke s mužom a šiestimi deťmi. Ešte pred pol rokom tam bývali šestnásti.

„Neviem, ako to bude ďalej, som tu už skoro rok a nevládzem tu byť. Nie je tu hygiena ani nič,“ hovorí rezignovane. Predtým bývala v trojizbovom byte na Bratislavskej. Bol zdevastovaný a mesto jej dalo 500 eur na jeho opravu. „To mi urobili len záchod, vaňu a umývadlo,“ hovorí. Ostatné si hradila zo svojho.

Každý rok doplácala stovky eur za vodu a elektrinu. Nestíhala to platiť.

O ďalší mestský byt žiadať nemôže, kým nevyrovná všetky dlhy za predchádzajúci podnájom. Našetriť na to nevie, je rada, keď je na konci mesiaca na nule. Pre deti z Bratislavskej robí krúžky, doučuje ich, číta si s nimi, z príjmu za túto aktivitu jej exekútor stŕha peniaze.

Jedno malé dieťa drží na rukách, ďalšie sa čochvíľa narodí. Doma má ďalšie dve malé deti a troch školákov. Snaží sa ich podporovať a je rada, že ich po zrušení školy nedali do špeciálnej. Vďaka zbierke Moniky Končalovej si už stihli vybaviť aj preukážky.

„Treba si zvyknúť aj na niečo nové. Aj posudzovať ich budú úplne inak, než keby chodili na špeciálnu. A sú tam aj úplne iné učiteľky, ktoré sa im venujú. Zatiaľ sa im darí. Sťažujú sa, že nevedia úplne všetko, lebo tu na Hollého boli trocha pozadu, ale pán riaditeľ vravel, že sa im budú venovať.“

Miroslava Schipalová s najmladšími deťmi. Foto N – Peter Kováč

Teraz najčítanejšie