Denník N

Prečo to ten Kalmus robí?

Peter Kalmus. Foto – Karol Sudor
Peter Kalmus. Foto – Karol Sudor

Čo sa stalo, že musí oblievať Biľaka farbou a strhávať kosáky s kladivami? Vysvetľuje Peter Kalmus.

PETER KALMUS sa narodil v roku 1953 v Piešťanoch, patrí k významným slovenským výtvarníkom. Za socializmu bol výraznou súčasťou undergroundu, členom Jazzovej sekcie Svazu hudebníků ČSR, na ktorý komunisti tlačili, aby ju zrušil, a tiež signatárom petície Několik vět. Počas revolúcie v novembri 1989 spoluzakladal Občianske fórum v Košiciach a organizoval prvú demonštráciu v Košiciach na mieste, kde v roku 1968 okupačné vojská zastrelili študenta Michala Hamráka. Je známy svojím občianskym aktivizmom, pred pár dňami bol trestným rozkazom odsúdený na štyri mesiace podmienečne za to, že údajne strhol kosáky a kladivá z pomníka osloboditeľom v Košiciach. Má za sebou desiatky výstav na Slovensku aj v zahraničí, aktuálne mu vyšla monografia pod názvom Dosť bolo Kalmusa?. Dňa 29. septembra 2017 sa koná súdne pojednávanie s ním a výtvarníkom Ľubošom Lorenzom za to, že v roku 2015 obliali farbou pomník Vasilovi Biľakovi.

Verejnosť vás najviac spoznala v roku 2015 po obliatí Biľakovho pamätníka farbou. Predpokladám, že rebelom ste oveľa dlhšie.

To sedí, začalo sa to už v auguste 1968. Mal som pätnásť rokov a bol som hrdý, že už mám občiansky preukaz a môžem chodiť na neprístupné filmy. Začiatkom augusta toho roka som sa prvýkrát v živote v Piešťanoch stretol so svojím otcom, a to rozhodlo, aký budem celý život.

Vaši rodičia sa práve v tomto meste zoznámili, vzali a čoskoro aj rozviedli.

Áno. Pred stretnutím som mal veľký strach, lebo mama mi vravela, že otec je vážny vedec. Mňa vtedy zaujímal najmä bigbít, prvé frajerky, prvé vínko a prvé cigarety. Desil som sa, že sa mám zrazu stretnúť s nejakým suchárom, chladným a prísnym človekom.

Lenže prišiel šok – stretli sme sa a v priebehu pár hodín sa z nás stali skvelí priatelia. Otec totiž počúval rovnakú muziku, teda Hendrixa, Joplin, Beatles či Rolling Stones, učil ma šoférovať, správne šlukovať cigarety a podobne. Bol som z neho v totálnej eufórii. Toto naše priateľstvo na život a na smrť, chvalabohu, pretrváva dodnes, hoci otec žije v Nemecku.

V pätnástich málokto vníma politiku tak, že si trúfne rebelovať. Keď prišli vojská Varšavskej zmluvy, mali ste jasno v tom, čo sa deje?

Vďaka otcovi áno. V inkriminovanú noc som spal na ruskej skladacej posteli v kuchyni, keď zrazu vletel ku mne s tranzistorom na uchu, pričom zakopol o posteľ tak, že spadla a pricvikla mi prsty. Ja som vrieskal od bolesti, on od zdesenia kričal, že prišli Rusi a začala sa vojna. To je moja prvá spomienka na okupáciu.

Okamžite sme sadli do renaulta, na ktorom otec jazdieval rallye Vltava. Mal na ňom špeciálne konštrukcie, a tak sa snažil na križovatke zablokovať premávajúce sa transportéry a tanky. Šlo o maďarských vojakov, akurát na čele boli sovietske gazíky.

Ich reakcia?

Ruský dôstojník otca upozornil, aby auto odtiahol, lebo ho zvalcujú. Jasno v tom, čo sú to za ľudia, som mal od chvíle, čo som sa dopočul, ako okupanti zabili viacerých nevinných ľudí.

Otec potom od mojej silne veriacej babičky žiadal, aby obetovala jednu veľkú sliepku. Po dvoch hodinách prosenia ju presvedčil. Zabili ju a strýko, ktorý bol stolár, otcovi vyrobil dva a polmetrovú šibenicu. Zavesil na ňu sliepku a dole sme napísali: „Radšej som si život vzala, ako by som Rusom vajcia srala“. To bola asi prvá vizuálna rebélia, na ktorej som sa podieľal.

Otec však po dvoch dňoch odišiel do Prahy a vy s mamou do Košíc.

A tam som sa okamžite zapojil do demonštrácií. Býval som kúsok od pomníka osloboditeľom, za ktorý mi teraz dali štyri mesiace podmienečne. Už vtedy sme ho poctivo osekali od kosákov a kladív, dokonca som mal dlho doma aj malý bronzový fragment kosáka z povojnových čias, keď pomník postavili.

Zaujímala sa o vás ŠtB, lebo otec nakoniec počas služobnej cesty vo Švajčiarsku emigroval do Nemecka, navyše vám odtiaľ posielal platne so západnou hudbou. Neprešla vás chuť rebelovať?

Naopak, o to viac ma to lákalo. Mám to po otcovi, ktorého ako žida perzekvoval už slovenský vojnový štát. Keď v tom neskôr pokračovali komunisti, neprekvapilo ho to a odmietol ohnúť chrbát. Po emigrácii ho doma odsúdili na nepodmienečný trest, čo pre mňa znamenalo problémy na strednej škole aj nemožnosť ísť na umeleckú vysokú školu.

V roku 1971 som nadviazal kontakty s ľuďmi v undergrounde a disente, medzi nimi s Magorom Jirousom. Podpísali sme manifest, v ktorom sa písalo, že sa dá žiť slobodne aj bez vnútorných kompromisov. V praxi to síce znamenalo len podradné zamestnania a poflakovanie sa počas celej normalizácie, nemohol som sa teda realizovať ako umelec, vnútornú slobodu som si však narušiť nenechal. Rebélia patrila k tomu.

Ako ste rebelovali počas normalizácie?

Napríklad tak, že som ani raz nebol voliť, hoci voľby boli povinné. Prvýkrát som volil až v slobodných voľbách v roku 1990. Nikdy som tiež nebol na žiadnych oslavách typu prvý máj, VOSR a podobne. A nikdy ma nedonútili vstúpiť ani len do ROH (socialistické odbory, pozn. autora), nieto do strany.

Samozrejme, takto čistý štít som si nezachoval sám, bolo nás viac. Hrdinom som však rozhodne nebol, lebo pražský underground to mal oveľa horšie, mnohí kritici režimu museli utiecť z krajiny, prípadne okúsili kriminál. V Košiciach nás maximálne pár hodín zadržiavali a vypočúvali na ŠtB, na viac si tí grázli netrúfli. Až súčasný Ficov režim si dovolil zavrieť Ľuboša Lorenza do väzby.

Mnohí vás aj Lorenza obviňujú, že sa chcete svojimi akciami najmä zviditeľniť.

Hlúposť, veď ja som symboly komunizmu strhával dávno pred narodením všetkých tých anonymných kritikov. Napríklad ôsmeho mája 1975 pred výročím oslobodenia mal prísť do Košíc Biľak. Košice vtedy vyzdobili vysvietenými vitrínkami s komunistickými symbolmi a obrovskými hodvábnymi zástavami, a my s kamošmi sme ich rozkopali, rozmlátili a hodili do fontány.

Následne sme s výnimkou školy ani nevychádzali z domu, kým eštebáci a verejná bezpečnosť obchádzali všetky krčmy a hľadali vinníkov. Ak mi teda niekto vyčíta, že som s tým začal až nedávno, aby som sa zviditeľnil, je mimo, lebo takto konám konzistentne od mladosti.

V socializme sa proti jeho šialenosti naozaj nedalo vystupovať inak ako neoficiálne, lebo nasledoval trest. Dnes sa to však dá – môžete ísť do ulíc hlásať, čo chcete, je možné dávať podnety na políciu či prokuratúru, je možné osloviť médiá či ľudí cez sociálne siete.  Majú potom vaše postupy zmysel? Mám na mysli práve to oblievanie pomníkov či pamätných tabúľ zločincov Biľaka a Pješčaka farbou, obmotávanie busty Esterházyho toaletným papierom či likvidáciu kosákov a kladív.

Za Husákovej normalizácie ste boli pre štát rebelom už len preto, že ste sa stali členom Jazzovej sekcie, stretávali sa s chartistami, chodili na americkú ambasádu študovať časopisy z USA, prípadne ste podpísali nejakú petíciu.

Stačilo teda nechcieť fungovať v  dvojtvárnom kariérnom živote a boli ste spoločenský outsider. Nedajbože ste si v dôsledku represií nevedeli nájsť prácu, rovno vám prišili paragraf za príživníctvo. Takto mi komunisti sprznili najlepšie roky života len pre to, že som mal iný názor.

Keď v roku 1989 nastúpila revolučná eufória, stal som sa jedným z lídrov vizuálnej deboľševizácie Košíc. Odstraňovali sme komunistické názvy ulíc, Leninove čo Gottwaldove busty, sochy a podobne. Dokonca sme chceli vytvoriť múzeum zločinov komunizmu, kde by sa z toho všetkého vrátane otrasných socialistických sloganov vytvoril skanzen pre budúce generácie.

Samozrejme, rovnako ako v auguste 1968, aj v novembri 1989 sme strhli všetky repliky kosákov a kladív z pomníka osloboditeľom. Každý súdny človek totiž musí pochopiť, že mladí chlapci, ktorí bojovali za naše oslobodenie, neboli žiadni boľševickí zločinci. Medzi nasadenými vojakmi predsa existovali aj židia, politickí väzni, ateisti, katolíci či pravoslávni veriaci, pričom ani zďaleka nie všetci boli Rusi.

Boli to normálni chlapci, ktorí chceli žiť normálne životy, mať ženy, deti, prácu a koníčky. Dávať im nálepku boľševikov je mimoriadne neúctivé. Mesto sme teda až na drobné výnimky od týchto symbolov očistili, až kým neprišiel smerácky primátor Raši a nedal pokyn, aby ich nalepili späť.

Čo si vôbec dovoľujú lepiť na pomník tie sololitové, preglejkové a papundeklové kosáky s kladivami? Veď to je strašná hanba. Ešteže ľudia majú rozum a vždy sa nájdu tí, čo ich strhnú. Takto ich zmizlo už okolo 250. Dokedy bude Rašiho baviť lepiť ich tam?

A teraz k vašej otázke, prečo pri protestoch nepostupujeme inak – keď Raši v roku 2010 po dlhých rokoch nalepil na pomník kosáky a kladivá, jeden z priateľov dal podnet na prokuratúru. Tá to zamietla. Čo iné sa potom dá robiť? Veď orgány, ktoré majú konať zo zákona, ignorujú platnú legislatívu. A my sa na ne máme obracať stále dokola, aby sme niekoho nepobúrili? Nezmysel. Treba konať, nie plakať v médiách či na sociálnych sieťach.

Teraz ste práve za to dostali štyri mesiace podmienečne.

Lenže práve v tejto veci som nevinný. Prišili mi, že som strhol kosáky a kladivá v auguste minulého roka len za to, že som šiel v noci náhodou okolo a môj postoj k tejto veci je dlhodobo známy.

Odsúdili ma bez jediného dôkazu len na základe jedinej výpovede udavačského komunistu. A urobili tak, lebo si potrestanie vinníkov vyžiadala ruská ambasáda a naši smerácki politici pred ňou kľačia na kolenách. Naleteli na to aj novinári a publicisti ako Martin Hanus či Eduard Chmelár.

Dôkazom zvráteného prístupu sú aj tri noci, ktoré vo väzení nedávno strávil Ľuboš Lorenz. Je komické, že tie symboly už dokázateľne strhli aj mnohí iní ľudia, pričom niektorých polícia ani len nevypočula, nie aby to ešte riešila vznesením obvinenia.

V pôvodnom opise pomníka sa však reálne uvádza, že naň patria aj kovové kosáky s kladivami.

Samozrejme, že v pôvodnej zmluve uzavretej po vojne sú aj takéto nezmysly. Pomník je národná kultúrna pamiatka, tou však kedysi boli aj niektoré sochy Lenina či Gottwalda. Čo ste čakali od zmluvy, ktorá sa podpisovala v čase, keď vrcholili stalinské represálie a v Československu režim programovo vraždil nevinných ľudí?

Okrem toho, v Košiciach žiadne boje o oslobodenie neboli, nepadol tam snáď jediný výstrel. Zato NKVD už od januára odvláčala stovky našich občanov do gulagov, pričom z nich prežila len malá časť.

Tu pripomínam svoj aprílový text zo Sme, kde som uviedol: „Určitým vytriezvením z viery v ZSSR bol prechod frontu územím východného Slovenska. Sovietski vojaci už neboli tými ruskými vojakmi z Brusilovovej ofenzívy v období prvej svetovej vojny.

Čakalo sa na nich ako na spásu. Ľudia sa tešili na pokoj, na mier, aké však bolo ich prekvapenie, keď sa na jeseň 1944 zjavili na východe republiky. Namiesto bratského objatia dostalo obyvateľstvo studenú sprchu vo forme hromadných krádeží, znásilňovaní žien, zatýkaní, ba aj popráv v prípade najmenšieho náznaku odporu napríklad pri snahe mužov ochrániť svoje ženy či dcéry pred znásilnením.

V tom čase, keď sovietske orgány hrubým spôsobom zasahovali do politického života na Slovensku, dosadzovali proti vôli ľudu do rôznych funkcií komunistov a znásilňovali tak zmýšľanie ľudu, sovietska NKVD za spolupráce miestnych komunistov zaviedla na niektorých miestach po prechode frontu neznesiteľný teror.“

Ak si pozriete insígnie Červenej armády, okrem červených hviezd na nich sú aj kosáky a kladivá. Nebojujete proti slamenému panákovi?

Kosák a kladivo sú symbolom zločineckého režimu. Vznikol po tom, ako sa boľševici pučom dostali k moci, teda dávno pred vznikom Červenej armády. Hovoríme pritom o najhoršej ideológii v dejinách planéty. Taký počet obetí ako boľševizmus nemá na konte žiadny iný režim.

Navyše, tí vojaci síce v dobrej viere bojovali za správnu vec, v skutočnosti nám však žiadnu slobodu nepriniesli. Bola to len príprava na okupáciu. Kosáky a kladivá ako symbol prekážajú pobaltským krajinám, Poľsku, Ukrajine, prekážajú aj nám.

Červené hviezdy vám neprekážajú?

Vôbec. Eduard Chmelár verejne v článku na svojom webe klamal, že sa nijako netajím ani úmyslom odstraňovať červené hviezdy. Nikdy som sa tak nevyjadril. Chmelár si to jednoducho vymyslel.

Keď už spomínate Chmelára, píše aj toto: „V auguste 1968, počas demonštrácie proti sovietskej okupácii, rozvášnený dav zničil všetky kosáky, kladivá a hviezdy. V sedemdesiatych rokoch boli obnovené, počas Nežnej revolúcie na prelome rokov 1989 – 1990 boli na základe rezolúcie Občianskeho fóra opäť odstránené. V takomto stave bol pamätník až do roku 2010, keď dalo mesto osadiť nové hviezdy, kosáky a kladivá. V roku 2016 ich však pravdepodobne demolačné duo Kalmus – Lorenz ukradlo a na ich miesto boli dočasne umiestnené napodobeniny z preglejky, ktoré 21. augusta tohto roka opäť strhol Ľuboš Lorenz. Toľko k faktom.“

Nemusím vám prisahať, že nie? Chmelár opäť klame. Už v roku 2010 tam dal Raši iba preglejkové, respektíve sololitové kosáky s kladivami. Keby si Chmelár vypýtal údaje z košickej mestskej správy zelene, vedel by to. Nehovoriac o tom, že ešte aj pamiatkari kritizujú, že lepidlo, ktorým tie symboly lepia, narušuje travertínový kameň na pomníku.

Zvláštna je jeho formulácia, že niečo ste „pravdepodobne ukradli“ a za tým veta „toľko k faktom“. Buď je to teda fakt a slovo „pravdepodobne“ tam nemá čo hľadať, alebo naopak.

U Chmelára ma to neprekvapuje. On je taká zvláštna postavička. Mne a Lorenzovi vyčíta formy našich protestov, pritom práve on v roku 2011 spolu s kolegami zahaľoval do toaletného papiera bustu antisemitu Ferdinanda Ďurčanského v Rajci. Počkal si na mestskú políciu a nechal sa pokutovať. Ak sme podľa neho my vandali, ktorí sa chcú len mediálne zviditeľniť, on je potom čo?

V roku 2011 ste chceli toaletným papierom obmotať bustu Jánosa Esterházyho, skončilo sa to fyzickou potýčkou.

Esterházy bol antisemita, šovinista a darebák, ktorý nemal nič spoločné s Košicami, dokonca to vzhľadom na miesto narodenia a jeho rodinu ani nebol Maďar. Hlupáčikovia, čo ho tam vtedy velebili, si však nebodaj namýšľali, že je z Košíc.

Odhaľovať bustu poslancovi, ktorý hlasoval za najtvrdší židovský kódex v Európe, teda tvrdší aj od toho Hitlerovho, môže len šialenec. Že sa neskôr pri hlasovaní o deportáciách zdržal hlasovania, už nie je rozhodujúce.

Moje gesto bolo jasné – takýto človek nemá nárok na žiadnu bustu, nielen v kozmopolitných Košiciach. Dodnes je to súdom na doživotie právoplatne odsúdený zločinec. Dokonca dostal trest smrti a zachránila ho len milosť od Gottwalda.

Kalkulujete pri týchto akciách s mediálnou pozornosťou?               

Určite nie, pri obliatí Biľakovho pomníka sme dokonca zvažovali, či to vôbec niekde uviesť, lebo sme mali len chabé snímky. Koniec koncov, nie je nič príjemné byť verejne známy. Kopú do mňa stovky anonymov, nedávno som bol behať a jeden idiot ma chcel zámerne zraziť autom.

Kto vlastne túži po živote s neustálymi vyhrážkami? Píšu mi takí psychopati, že by so mnou menil len málokto. Keď cestujem vlakom, musím ísť prvou triedou, aby som sa vyhol bezprostredným atakom a pľuvancom. Agresívne sa správajú nielen kotlebovci, komunisti, ale aj putinovci a milovníci ďalších diktátorov.

Veľké množstvo akcií sme urobili bez toho, aby sme sa nimi chválili. Nik o nich nevie s výnimkou kamarátov, s ktorými chodím na kávu. Na druhej strane, nepriznať, že sme obliali Biľaka, nerozpútala by sa v spoločnosti diskusia. A tá je rozhodne užitočná. Stálo to za to aj za cenu súdu a všetkých problémov, ktoré prišli následne. Mojím poslaním ani túžbou však nie je byť aktivistom, ale obyčajným výtvarníkom.

Lenže vaše umelecké aktivity posledné roky prebíja práve aktivizmus. Neprekáža vám to?

Umelci vstupovali do verejného života už od renesancie. Vždy dráždili establišment. Obe veci môžu fungovať vo vzájomnej symbióze. Naša akcia s Biľakom inšpirovala aj nejaké scény v Slovenskom národnom divadle. Aktivizmus a umenie sa teda môžu pokojne prelínať, lenže nenávistným hlupákom sa to vysvetliť nedá.

Vytiahnu na mňa fotografiu, na ktorej sedím nahý na soche, a uniká im pointa. Prípadne sa vo videu hrám na šoféra v močarine a onanujú nad tým, že som blázon. Pritom je to len návrat do detstva, keďže človek je skutočným človekom len vtedy, ak sa dokáže naplno hrať ako dieťa. Navyše, umelec musí aj trochu dráždiť.

Jeden blázon mi raz v Piešťanoch vyčítal, že som blatom zneuctil Tisa. Raz mu prekáža blato, lebo sa ním ohádže vojnový zločinec, inokedy sa v tom istom blate v piešťanských kúpeľoch čvachtá a miluje ho, lebo verí v jeho liečebnú silu. A ja mám takémuto čudákovi vysvetľovať pointy svojich aktivít?

Má umenie hranice?

Má. Zákony štátu, v ktorom žijeme. V rámci umeleckého performance nemôžete vykradnúť banku či uniesť dieťa.

Reálne vám hrozí odsúdenie. Núti vás to zvažovať, či nezmeniť formy protestu? Ovplyvňuje vás to nejako?

Každý v tejto krajine by bol šťastný, keby tu politický aktivizmus typu, aký robíme s Ľubošom Lorenzom, nemusel existovať. Keby tu neboli busty Husákov, Biľakov, Tisov, Pješčakov, kosáky s kladivami a podobne. Je na každom, či sa na to vykašle, alebo to bude hnať na hranu. Ja som skôr ten druhý typ.

Mám však 64 rokov, mojím cieľom sú výstavy a vernisáže, nie aktivizmus. Nejde o strach, skôr o bolestné vedomie, že za pozitívny skutok v tejto krajine môžete skončiť vo väzení ako zločinec.

Pripúšťate, že niektoré veci ste mali urobiť inak?

Nič také mi nenapadá. Osobne mám veľmi rád vážne akcie na hranici recesie, napríklad natretie Tisa rúžom. Dá sa síce rýchlo zotrieť, samotné gesto a odkaz sú však veľmi silné. Bustu teda nemusíte rovno rozmlátiť, signál ľuďom sa dá vyslať aj vtipnejšie. Podstatné je, aby ten signál vôbec niekto vyslal.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie