Bratislava bola mestom, v ktorom sa nedalo dýchať

Bolo jedno, odkiaľ vial vietor. Ak fúkal z juhu, prihnal síru od Slovnaftu, ak vial zo severu, ulicami Bratislavy sa plazil sírovodík z Dimitrovky. A priamo v centre páchla Káblovka a z výfukov ikarusov sa valil čierny dym. Dýchanie v Bratislave bolo pred tridsiatimi rokmi životu nebezpečné.

Slovensku vtedy patrila v európskom rebríčku špinavého vzduchu tretia priečka a samotná Bratislava, kde bol sústredený chemický priemysel, trónila celkom iste na vrchole zamorených miest. Jej vodu a pôdu dokonca aj komunistické normy radili do najšpinavšej kategórie.

Jedovaté mraky valiace sa z komínov fabrík videl a cítil každý obyvateľ mesta. Keď sa chcel pokochať výhľadom na jeho panorámu zo Slavína, uvidel pásový opar smogu hrajúci večer rôznymi farbami, ožarovaný ohňami zo Slovnaftu.

Lenže v televízii a novinách o tejto bytostnej skúsenosti Bratislavčana nepadlo ani slovo. Komunistický režim zatĺkal zamorenie životného prostredia s rovnakou tvrdohlavosťou, s akou dnes ešte stále niektorí blúznivci popierajú vplyv ľudskej činnosti na otepľovanie planéty. Rozdiel je v tom, že komunisti takmer dokonale kontrolovali verejný priestor a médiá. Takmer.

Z umelca ekológom

Začiatkom októbra v roku 1987 túto kontrolu na krátky čas stratili, keď vyšla publikácia Bratislava/nahlas v náklade tritisíc kusov. Jej autori (boli ich desiatky) z radov vedcov, ekológov a aktivistov opísali na 64 stranách katastrofálny stav Bratislavy. Uverejnili štatistické údaje, ktoré zhromažďovali rôzne vedecké ústavy a ktoré režim úzkostlivo tajil, hoci formálne sa neodvážil dať na ne pečiatku štátneho tajomstva. Tento súpis dát, sprevádzaný komentármi, mal ohromujúci efekt: bolo to zjavenie pravdy a zároveň dramatická obžaloba režimu, ktorý sa ľahostajne prizeral, ako jeho obyvatelia umierajú na jedy vypúšťané z jeho fabrík do vzduchu, vody a pôdy. A táto pravda mala zároveň pečiatku oficiálnej publikácie samotného režimu. Ako to bolo možné?

V Sovietskom zväze sa v roku 1985 dostal k moci Michail Gorbačov a odštartoval perestrojku, do módy sa dostalo ruské slovo glasnosť, čo znamená otvorenosť, ale doslovne by sa dalo preložiť aj ako „hlasnosť“ (názov Bratislava/nahlas odkazuje práve na toto slovo).

Ján Budaj bol v tom čase umelec a autorita bratislavského undergroundu, ktorý sa s režimom hral na skrývačku. Táto hra nemala veľkú perspektívu a Budaj mal vyššie ambície. Bratislavskí ekologickí aktivisti sa s týmto undergroundom čiastočne prekrývali – v meste sa všetci alternatívci osobne poznali.

Komunistický režim bez ohľadu na uvoľňovanie pomerov v Moskve naďalej tvrdo potláčal akúkoľvek nekonformnosť, ale potichu toleroval ochranárov, ktorí svoju túžbu po autentickom živote napĺňali okrem iného aj útekom do slovenských hôr, kde opravovali drevenice. Režim im povolil organizovať sa v združeniach a dokonca pre svojich členov vydávať informácie o svojej činnosti.

Ochranári boli teda jedinou skupinou ľudí, ktorí mali mentálne veľmi blízko k umeleckému undergroundu a zároveň vlastnili pečiatku. Ján Budaj pochopil, že práve oni by mohli nabúrať do komunistickej lode dieru, lebo slovenská verejnosť sa síce pomerne ľahko zmierila s vlastnou neslobodou, ale bola čoraz citlivejšia na ohrozenie svojho zdravia. Katastrofálny stav životného prostredia sa nepozorovane stával politickou témou, na ktorú skostnatený režim nedokázal reagovať.

Rafinovaná kľučka

Bratislava/nahlas po mesiacoch príprav vyšla začiatkom októbra 1987 ako „príloha k zápisnici“ zo spoločných členských schôdzí dvoch miestnych bratislavských ochranárskych organizácií. Bola to rafinovaná kľučka: komunistické predpisy totiž nehovorili, ako má taká zápisnica vyzerať, koľko má mať strán a koľko výtlačkov.

Reakcia verejnosti aj režimu bola dramatická. Ľudia si publikáciu sami ďalej rozmnožovali a v Bratislave sa o ničom inom nehovorilo. Režim bol v šoku. Štátna bezpečnosť začala autorov volať na výsluchy a v denníku Pravda vyšiel článok odsudzujúci Bratislavu/nahlas ako útok na štát.

Lenže ani pre represívny režim s neobmedzenou mocou nebolo také jednoduché autorov potrestať. Bratislava/nahlas totiž vyšla legálne, hoci s odretými ušami. Navyše sa na jej obranu rozbehla petícia, ktorú podpisovali aj známi ľudia. A tak sa režim po niekoľkých mesiacoch stiahol a snažil sa upchať dieru v boku svojej lode mlčaním.

Dnes by sa dalo povedať, že Bratislava/nahlas bola prvým slovenským pokusom o zrod politického hnutia s vlastným programom, pretože každá kapitola publikácie sa končila návrhmi, ako situáciu zlepšiť. Na jej tvorbe sa podieľali ľudia, ktorí sa o dva roky neskôr – v novembri 1989 – stretli v jadre hnutia Verejnosť proti násiliu (okrem Budaja napríklad Fedor Gál, Eugen Gindl, Juraj Flamík, Peter Tatár a ďalší).

Neskoro na reformy

Historická nevýhoda Bratislavy/nahlas spočívala, paradoxne, v jej rafinovanej taktike. Formálne totiž uznávala zvrchovanosť komunistickej moci a jej zákonov, aby sa jej autori vyhli trestnému stíhaniu. Nešlo teda o priamy stret s režimom, bol to pokus o jeho reformu. Ján Budaj bol o správnosti svojej taktiky presvedčený, aj preto odmietol pridať pod petíciu na obranu Bratislavy/nahlas podpisy disidentov: môjho otca Milana Šimečku či Mira Kusého. Nechcel komunistov provokovať a zároveň vedel, že mnohí sympatizanti by sa vyľakali, ak by sa mali ocitnúť na jednom zozname s menami vyhlásených nepriateľov režimu.

Budaj uvažoval logicky, ale napriek tomu bola jeho úvaha chybná. Obrovský ohlas na Bratislavu/nahlas utvrdil spoločnosť v tom, že práve pokus o reformu systému je tou správnou cestou. Lenže v roku 1987 už bolo neskoro, schyľovalo sa k pádu komunistického režimu a v Poľsku či v Česku sa už medzitým formovali hnutia, ktoré s ním išli do otvoreného stretu. Tento vývoj Slovensko zmeškalo.

Bratislava/nahlas, samozrejme, nie je vinníkom tohto oneskorenia. Slovenská spoločnosť nebola psychicky pripravená na pád režimu, lebo väčšine buď vyhovoval, alebo si nevedela predstaviť iný. Historickou zásluhou Bratislavy/nahlas je, že po prvý raz prepojila „ostrovy pozitívnej deviácie“ a tým, ktorí túžili po zmene, dala na vedomie, že nie sú sami.

Dnes už mnohé z toho, čo autori tejto publikácie popísali, neplatí. Vzduch a voda sú podstatne čistejšie a debata o budúcnosti Bratislavy je živšia než kedykoľvek v minulosti. Napriek tomu Bratislava/nahlas nestratila svôj pôvab a zmenila sa na historický dokument, ktorý stojí za to čítať aj dnes (dá sa prečítať tu).

Stojí za to tento dobový dokument čítať, aby sme neprepadli spomienkovému optimizmu a ilúzii, ako dobre sa nám za komunizmu žilo. Nešlo len o otrávený vzduch. Bratislava chátrala, doprava kolabovala, zdravotníctvo sa ocitlo hlboko pod celoštátnym priemerom a život v meste bol čoraz neznesiteľnejší. Autori napríklad citujú z oficiálnej správy o kontrole zásobovania zo 16. septembra 1987: „V Petržalke chýbalo 49 druhov mliečnych výrobkov a v 3 predajniach nemali ani záväzný sortiment (9 druhov). Mäsiarstva boli zásobené cca na 30 – 50 % objednaného tovaru. Z objednaných druhov chýbalo 28.“