Denník N

Keď tancuje, pozerajú sa fanúšikovia na webe, VIP hostia aj chlapec z posledného radu

Foto – Peter Brenkus
Foto – Peter Brenkus

„Zlý chlapec baletu“ Sergej Polunin sa predstavil v Slovenskom národnom divadle na plátne aj naživo.

Ak je jedno z vyše 21 miliónov pozretí videoklipu Take Me to Church vaše, Sergeja Polunina vám netreba predstavovať. Pieseň írskeho speváka Hoziera si vybral pre posledný tanec svojej závratnej kariéry. Ak je jedno pozretie vaše, potom sa aj vďaka vám jeho tanečný príbeh, ktorý predstavil prostredníctvom filmu, živého vystúpenia a diskusie počas dvoch vypredaných večerov v SND, nekončí.

Ten príbeh sa začína v Chersone, kde mama malého Sergeja prihlási na balet a rozhodne sa ho zjavným talentom vykúpiť z bezútešnej perspektívy života na Ukrajine. Aby mohol získať baletné vzdelanie v Kyjeve, otec ide robiť záhradníka do Portugalska a babka opatrovateľku do Grécka. V trinástich je prijatý do Kráľovskej baletnej akadémie v Londýne, kde ostáva. Sám.

Trénuje dvakrát toľko ako ostatní, verí, že ak uspeje, rodina sa zase spojí. Točí dvakrát toľko piruet ako ostatní, skáče dvakrát vyššie. Učitelia mu nakladajú, talent treba využiť. V devätnástich sa stáva najmladším vedúcim sólistom v britskom Kráľovskom balete, na jeho predstavenia sa kupujú lístky dva roky vopred. Rodičia sa rozvedú. Lieky na podporu výkonu, kokaín, médiá.

Po dvoch rokoch v Kráľovskom balete sa postu vzdáva, správu o šokujúcom odchode prenášajú televízne kanály. Nasleduje angažmán v Rusku, úžasné výkony a bolesti, keď tancuje aj keď netancuje, „som väzňom svojho tela“. Všetko sa opakuje. Až nakoniec sedí a jemne sa kýve na podlahe v prázdnom štúdiu Davida LaChapella na Havaji obklopenom bujnou vegetáciou, kamarát zo štúdií v Londýne Jade Hale-Christofi mu pripraví choreografiu a svetoznámy fotograf ho sníma do štvorminútového videoklipu, v ktorom sa rozhodne dotknúť neba a navždy skončiť s tancom. Take Me to Church.

Oživený virál

Slovenskú premiéru dokumentu Stevena Cantora Dancer, ktorý celý tento príbeh mapuje, priniesli v spolupráci s Baletom SND na jeho pôdu spoločnosti MILOSH Limited a Pavleye Production. Slovák Milosh Harajda pred šiestimi rokmi v Bratislave s veľkým úspechom uviedol fotografickú výstavu Davida LaChapella a figuroval aj v produkcii dokumentu. Jeho uvedenie v Bratislave podporil Polunin osobnou návštevou v spoločnosti mamy a živým vystúpením, zúčastnil sa aj stretnutia so študentmi a dvoch večerných diskusií. Kto chcel viac, Platinum VIP lístky za 500 EUR ponúkali okrem sedenia pri stolíku s vínom na zakrytom orchestrišti v tesnej blízkosti javiska aj osobné stretnutie a večeru s hviezdou.

Na stretnutí s novinármi pôsobil krotko a vyrovnane, na otázky rozvážne odpovedal s plachým úsmevom. O to drsnejšie je sledovať dokument odkrývajúci život tanečníka, ktorý reže tie piruety ostrejšie než žiletka, pri skokoch ostáva visieť vo vzduchu, s kamarátmi po drinku od únavy odpadáva a robí nemožné, aby naplnil očakávania svojej rodiny, svojich zamestnávateľov a svoje vlastné, zvládol tlak, ktorý sa nedá zvládnuť, a vrchol, slepú uličku svojho úspechu.

Keď kamera sleduje Polunina pri návšteve prvej učiteľky baletu a ona mu pripomína, že ako chlapček chcel vždy tancovať na „fúzkatého pupkáča“ Pavarottiho, on jej na malinkom pódijku naňho znovu zaimprovizuje a potom ju zdvihne do vzduchu a rozkrúti, slzy z líc si utiera aj distingvovaný postarší pán v ôsmom rade.

A keď po skončení filmu zrazu sedí na javisku a jemne sa kýve pri úvodných tónoch Take Me to Church, akoby sa zhmotnil zo svitu filmového projektora, je neskutočné, že to všetko má za sebou tento len dvadsaťsedemročný chalan, čo tancuje priamo pred vami ten posledný tanec, z ktorého sa stal virál s takým ohlasom, že nakoniec s tancom neskončil. Celé SND tají dych a po závere sa v ováciách stavia na nohy, hrdina večera sa príde pokloniť, iba raz.

Tichá ozvena

Na nasledovnej diskusii sa účastní aj Poluninova mama, tá, ktorú otvorene v dokumente zo všetkého viní, po chvíli sa pridá aj on sám a opäť pokojne odpovedajú na otázky a rozprávajú o jeho ďalších plánoch, vlastnej produkcii Project Polunin, v ktorej chce inovovať baletné umenie, o založení agentúry na zastúpenie a ochranu tanečných umelcov, o účinkovaní v hollywoodskych filmoch a trénovaní po hoteloch. Odosobnene, akoby sa celý ten príbeh stal niekomu inému.

Trojminútové číslo, ktorým sa dokument Dancer končí a ktorým Polunin naživo celý večer otvára, Silent Echo, vytvoril súčasný britský choreograf Russell Maliphant (slovenskému publiku nie neznámy – dvakrát sa predstavil na festivale Bratislava v pohybe). Sergej Polunin v ňom voľne prepája baletné prvky so súčasnými v čírom, emóciami nezaťaženom tanci. Nič, čo by nezvládol aj schopnejší tanečník súčasného tanca, teda až na tie skoky, tie piruety a línie a … Keď tancuje Polunin, pozerá sa fanúšik na internete, VIP pri stolíku s vínom aj desaťročný chlapec z posledného radu, ktorý si tiež prišiel po niečo viac – pravý stisk ruky na pódiu s idolom, vďaka ktorému tancuje.

Teraz najčítanejšie