Keby len tak niektorí majitelia nemali peniaze, nič nebúrali a neprestavovali
Netvrdím, že to tak musí byť vždy, ale niekedy je chudoba na prospech.
Čítajúc skvelú prílohu o Skrytých pamiatkach Slovenska a najmä časť o kostole v Šamoríne, ktorého noví kalvínski majitelia v 18. storočí nemali dostatok peňazí, aby osekali ranogotické omietky, čím ich zachovali pre dnešok, som si spomenul, že podobných prípadov poznám niekoľko.
A naopak – už veľakrát som si povzdychol: keby len tak majitelia nemali prostriedky! Keby tak boli chudobní, nič nebúrali a neprestavovali! Priznávam, stáva sa mi to najmä v rodnej Bratislave. Treba však spomenúť aj opačnú stranu problému – keď na opravu starobylého priestoru a inventára peniaze nie sú, to je naozaj tragédia.
Nikdy som sa netajil tým, že v architektúre uprednostňujem staré pred novým, mám radšej starožitnosti než výdobytky modernej doby, dávam prednosť patine a atmosfére, ktorú domom a predmetom dodáva čas. Áno, som trošku čudný a som preto rád.
Príklad: o istej kysuckej dedine som od známych počul len samé opovržlivé komentáre. Že ľudia tam bývajú v hnusných starých barabizniach a že načo sa tam idem prechádzať, keď tam aj tak nič nie je. Sú to len úbožiaci a chudáci, ktorí ani nevedia normálne bývať.
Keď som do tej viesky, kde sa symbolicky končí cesta, prišiel, zažil som šok – objavil som nádhernú drevenú ľudovú architektúru, na štítoch namaľované roky z 19. storočia, prastaré strechy a nahrubo osekané brvná. Moji známi z blízkej (a omnoho bohatšej) dediny si podobné skvosty už dávno zbúrali a postavili typické slovenské jednoposchodové hranaté ohavy, ktoré s hrdosťou všetkým ukazujú – aby sa potom počas sviatkov chodili kochať a vzrušovať drevenicami v neďalekom skanzene, ktoré sa mnohokrát ani nevyrovnajú tomu, čo som videl v chudobnej vedľajšej dedine.
Netvrdím, že to tak musí byť vždy, ale v niektorých prípadoch je chudoba na prospech. Musíte niekde žiť a musíte vychádzať z toho, čo máte – a tak teda príliš nevymýšľate, len opravujete a udržujete a pomáhate tým zachovať pamiatky nesmiernej hodnoty.
Samozrejme, najprirodzenejšia cesta je, keď si hodnotu a význam pamätihodností naozaj uvedomujete a chránite ich. To by sme však museli žiť v inej krajine. Tvárime sa totiž, že história sa nás netýka. Toto nám je príliš habsburské, tamto je zas určite maďarské, poľské, židovské alebo priveľmi nemecké, toto tiež nie sú slovenské stavby a hen je len pozostatok socializmu, tu zas starina, čo zavadzia… Preč s tým!
A nakoniec prídeme na to, že naozaj „naše“ sú len tie jednoposchodové kocky natreté pastelovými farbami a sklené monolity, týčiace sa na miestach starodávnych ulíc. Smutné.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
